Keď bolo v Angole 19 stupňov, zakázali nám ísť kvôli zime do školy. Počasie na Slovensku bola tvrdá facka, ale vaša reč mi znela ako spev

Divákovi slovenských televízii určite nie je neznáma, od herectva si však dala Mara Lukama pauzu pri rodine. Teraz sa vrátila v snímke Hadí plyn a hovorí - som otvorená aj iným ponukám. Bez hrania by si život nedokázala predstaviť.

20.11.2023 15:55
Mara Lukama Foto: ,
Herečka a modelka Mara Lukama navštívila redakciu Pravdy.
debata

Nedávno Mara Lukama navštívila redakciu Pravdy a rozprávala sa s nami v relácii Ide o nás. Písanú podobu tohto rozhovoru nájdete nižšie, ale pozrieť si ho môžete aj ako pôvodný videorozhovor.

Ako dieťa v Angole som rasizmus nepoznala, prezradila Mara Lukama
Video
Zdroj: TV Pravda

Nedávno ste sa po dlhšej pauze vrátili pred kamery. Vo filme Hadí plyn ste získali hlavnú ženskú rolu. Ako vás režisér David Jařab objavil?

Priznám sa, aj pre mňa to bolo prekvapenie. V jeden deň mi zatelefonoval David, ktorý mi povedal: Mara, chcel by som ťa obsadiť do filmu. Ale za tým všetkým je herečka Dominika Kavaschová. Tiež mala vo filme Hadí plyn účinkovať, dokonca robila preklady v scenári. Režisér sa jej pýtal, či nepozná niekoho na obsadenie ženskej postavy v príbehu a ona mu dala tip na mňa. S Dominikou sa poznáme roky, hrali sme spolu v divadle, dokonca sme boli spolu aj na škole, ona o ročník nižšie ako ja. Čiže môj prvý kasting bol vlastne doma a cez telefón a potom som odcestovala do Prahy, kde som sa stretla už aj s predstaviteľom hlavnej mužskej úlohy Stanislavom Majerom. Prebehlo to celé veľmi rýchlo a ani neviem ako, už sme nakrúcali.

Herečka Mara Lukama a herec Stanislav Majer na...
Tanec mám v krvi, ale moje dcéry veľmi nie,...
+4Herečka a modelka Mara Lukama s herečkou...

Čím vás zaujala postava, ktorú vám režisér zveril?

Zaujímavé pre mňa bolo, že som mohla hrať v inom jazyku. Moja postava hovorí po francúzsky a dokonca sa v jednej scéne objaví aj portugalčina, môj rodný jazyk. Navyše je moja postava človekom, ktorý sa snaží spájať. Všetkých a všetko, čo sa v príbehu odohráva.

Herečka Natália Germáni vo filme Jej telo. Čítajte viac Porno aj šport si žiadajú vaše telo. Natália Germáni si trúfla na príbeh, ktorý si vypýtal jej vlastné

Film sa nakrúcal v Prahe, Bratislave, dokonca ste zašli až do Chorvátska, ale tú najmalebnejšiu kulisu tvoria lužné lesy. Objavili ste prostredníctvom práce nepoznané krásy krajiny?

Musím sa priznať, prekvapilo ma, aké krásne miesta boli Bodíky (pozn. časť lužných lesov, kde sa Hadí plyn nakrúcal). Vždy keď sme tam prišli, v tom čase ešte bolo teplé počasie, som si hovorila – bože, aké je to tu krásne. Naozaj som netušila, že takéto niečo pri Bratislave máme.

Spomenuli ste štúdium na VŠMU. Vysokú školu ste absolvovali pod vedením herečky Emílie Vášáryovej. V poslednom období vás ale vo filmoch či seriáloch nebolo vidieť často. Zmení sa to po projekte Hadí plyn?

Mám pocit, že už som pripravená. Donedávna som sa sústreďovala najmä na moje dve dcérky. Mladšia Leuška má teraz päť rokov, ešte nedávno som bola na materskej dovolenke a popri tom som sa, samozrejme, venovala mojej tanečnej škole. Skĺbiť prácu s rodinou, so starostlivosťou o menšie deti, vnímam osobne ako náročnejšie, ale teraz som otvorená a pripravená na nové ponuky (úsmev).

zväčšiť Herečka a modelka Mara Lukama s herečkou... Foto: Profimedia
735562227 Herečka a modelka Mara Lukama s herečkou Emíliou Vášáryovou, pod vedením ktorej študovala na VŠMU, na prehliadke Lýdie Eckhardt.

Keď ste sa kedysi objavili napríklad v Ordinácii v ružovej záhrade ako zdravotná sestrička, charaktery s inou farbou pleti na slovenských obrazovkách, v seriáloch neboli bežné. Osobne sa mi zdá, že v televíznej produkcii alebo filmoch je stále málo diverzity. Ako vnímate situáciu vy?

Mne sa práveže zdá, že sa situácia mení k lepšiemu. Že sa aj slovenská tvorba otvára, už vídavame v seriáloch aj ľudí s inou farbou pleti. Určite je to oveľa otvorenejšie, ako keď som začínala. Keď som ja nastúpila do Ordinácie v ružovej záhrade, bol to veľký skok pre divákov. A určite bolo oveľa menej možností pre ľudí ako som ja účinkovať v takýchto seriáloch. Samozrejme, aj dnes vzniká tvorba, kde si neviem predstaviť, že by ma obsadili. Asi by ma nevzali do Dunaj, k vašim službám, aj vzhľadom na historický kontext a dej. Vznikajú však už aj seriály a pribúdajú možnosti, kde dostávame väčší priestor.

8X2A0561 1 Čítajte viac Aj po 13 rokoch mi manžel hovorí, že som ako divoký kôň. Potrebujem veľa slobody, hovorí Jana Bernášková

Keď ste prišli na Slovensko, mali ste dvanásť rokov. Cítite sa už ako Slovenka alebo sa stále identifikujete ako Angolčanka?

Myslím si, že som a aj zomriem ako Angolčanka, ale už som taká poslovenčená, že to je neuveriteľné (smiech). Dokonca sa mi po slovensky sníva, nie v mojej rodnej portugalčine a vtedy si vravím, tak asi sa to už fakt začína meniť. Niekedy sa mi tiež zdá, že hovorím plynulejšie po slovensky ako po portugalsky. Keď volám s mojou mamou, padnú tri vety po portugalsky a potom štyri slová po slovensky a ona hľadá a tápa, o čom chcem vlastne hovoriť. Naše rozhovory niekedy trvajú dlhšie, ako by mali, pretože musím hľadať slová v portugalčine, ktoré jej chcem povedať. Potom sa mi sťažuje a výchovne mi hovorí: Mara, ale rob niečo so sebou, však už vôbec nevieš po portugalsky. Vnútorne som ale stále Angolčanka, mám angolský temperament a keď hovorím s Angolčanmi, tak je moja intonácia úplne iná. Moje deti sa ma pýtajú, prečo kričím a ja im musím vysvetľovať: ale ja nekričím, to je proste tak, keď sa rozpráva po portugalsky.

Vek dvanásť rokov je veľmi citlivé obdobie. Ak dieťa kompletne zmení svoj život, krajinu, presťahuje sa z jedného kontinentu na iný, do úplne inej kultúry, je to asi veľký zásah. Ako si na to dnes spomínate? Čo bolo to najťažšie a čo bolo možno naopak pozitívne a zostalo vám v pamäti ako pekná spomienka na túto adaptáciu?

Presne si pamätám, keď mama prišla domov a povedala nám, že ideme žiť na Slovensko. Vtedy bola v Angole veľmi zlá situácia, pretože bola vojna a naozaj bola veľká chudoba a hlad. Prvé, čo mi napadlo v mojom detskom mozgu, bolo, že konečne nebudeme trpieť hladom. Toto bolo pre mňa úplne prvé, že budeme mať dostatok jedla. Ani som veľmi neriešila, kde to Slovensko je alebo čo sa tam bude diať, či je tam zima alebo teplo. Len som sa tešila, že pôjdeme a budeme už normálne žiť. Potom som prišla na Slovensko a zistila som, že som niekde úplne inde, ako som bola zvyknutá – čo sa týka počasia, ľudí, jazyka. Keď mi pred odchodom povedali, že Slovensko znamená zima, myslela som si, že budeme žiť v iglu ako v rozprávkach. Netušila som, kde sa krajina nachádza, ako vyzerá. Prišla som a ocitla sa v normálnom, krásnom meste, no zrazu som zistila, že ľudia nerozprávajú, ale spievajú. Hovorila som si, prečo spievajú, kedy začnú normálne rozprávať. Slovenčina je veľmi melodická a pre nás je tá intonácia niekde úplne inde. Ale to boli tie milé momenty príchodu, potom prišla prvá facka – chladné počasie a zima. Myslela som si, že to nerozchodím, neprežijem, pýtala som sa, ako je možné, že ľudia dokážu žiť v takej zime. Pamätám si z detstva, že v Angole raz bola veľká zima – rozumejte 19 stupňov Celzia – a my sme mali zakázané ísť do školy a do práce. Normálne sme boli zavretí doma a nemohli sme ísť von, pretože je zima. A teraz si predstavte, že prídeme sem a tu je –10, –15 stupňov, to bol skutočný šok.

zväčšiť Herečka a modelka Mara Lukama navštívila... Foto: Pravda, Robert Hüttner
Mara Lukama Herečka a modelka Mara Lukama navštívila redakciu Pravdy.

Keď spomínate tú našu slovenskú melodiku reči, koľko vám trvalo, kým ste sa naučili „spievať“? Pretože ste veľmi dobrá na jazyky, viete po portugalsky, po francúzsky a po slovensky hovoríte výborne.

Na túto otázku nikdy neviem odpovedať. Keď sme prišli, nevedeli sme ani slovo po slovensky. Asi po dvoch týždňoch sme dostali domov učiteľku. Prišli sme niekedy v máji 1999 a školský rok už bol v plnom prúde, vlastne sa končil. Nenastúpili sme do školy, ale učili sme sa doma. Môj starší brat ako prvý pochytil slovenčinu, začal rozprávať a my ostatní sme sa na neho len pozerali, ako dobre mu to ide. Potom som prišla do školy a už si len pamätám, že som vedela ísť do potravín si niečo vypýtať a pomáhala som mame, keď niečo potrebovala.

Stanislav Majer, Hadí plyn Čítajte viac Herec Stanislav Majer: Tento svet sa končí a nikto to nezastaví

Zostali vám v pamäti aj negatívne skúsenosti, ktoré si vybavujete z obdobia tínedžerského veku pri bežnom kontakte? Či už to bolo v škole alebo napríklad v tých potravinách.

Jasné, v škole som mala hneď po príchode jednu… ale tým, že som mala môj angolský temperament, so spolužiakom Tomášom, ktorý v tom mal prsty, som si to hneď vybavila a stručne to vyriešila. Zvyšok času na základnej škole z nás boli veľmi dobrí priatelia. Nejaké poznámky sa objavili aj bežnom živote, zvyčajne od iných detí. Čo sa týka ozajstných konfliktov, tých som mala neúrekom najmä neskôr. Jeden mi zostal vrytý v pamäti. Nejaký čas som hrala volejbal pre Sláviu UK, môj brat hral futbal a mali sme tréningy blízko seba. Trénovali sme blízko hokejového štadióna a obaja sme zabudli, že v ten deň sa hrá veľký hokejový zápas. Keď sme chodili do školy, mali sme auto, ktoré nás vozilo z ambasády. Ale keďže tréningy boli vlastne prepych, na ne sme museli dochádzať mestskou dopravou. Išli sme na tréning a keď sme skončili, brat ako vždy išiel po mňa, aby sme sa domov vrátili spolu. A vtedy som zažila skutočný rasistický útok a bolo to naozaj veľmi nepríjemné. Celý autobus a my dvaja, ešte tínedžeri, ja som mala vtedy nejakých 14, možno 15 rokov. Skončilo sa to až tak, že musela prísť polícia, naša rodina musela prísť po nás, pretože sme boli aj fyzicky napadnutí. Toto zostane v pamäti asi navždy, ale zároveň sa teším, že už takéto negatívne situácie nemávam. V Bratislave sa situácia zlepšila.

Čo môže robiť rodič, ak vidí, že jeho dieťaťu hrozia na dennej báze podobné situácie? Ako vás viedli vaši rodičia? A zmenilo sa niečo dnes, keď vy vychovávate svoje dve dcéry?

Keď sme sem prišli, moja mama tiež nebola zvyknutá na niečo také ako rasizmus. V Angole sme ho nepoznali. Keď sme žili štyri roky v Alžírsku, tiež som nikdy nič podobné nepociťovala. Spoznala som ho až na Slovensku. My sme boli súčasťou skupiny, ktorá robila na ambasáde a nás, detí z Angoly, bolo veľa. Naučili sme sa, že budeme musieť chodiť von v skupinách alebo nechodiť vôbec. Nemohli sme sa napríklad niekam odsťahovať, museli sme zostať v Bratislave, pretože tam sídlila ambasáda. Takže základ bol obrniť sa a jednoducho vedieť, kedy, s kým, ako a kam chodiť – to bolo najdôležitejšie. Tým, že som si to prežila, vedela som, že určitým situáciám budú čeliť aj moje dcéry. Rozprávame sa veľmi veľa a vštepujem im, že tu na Slovensku vždy budú iné a musia s tým rátať. Ale tiež im vštepujem, že sú krásne. Snažím sa ich naučiť odosobniť sa od útokov iných ľudí preto, lebo sú iné. A vysvetľovať im, že inakosť, iná farba pleti nie je chybou. Snažím sa ich viesť k tomu, aby mali rady seba a opakovať im, že sú krásne také, aké sú.

Tanec mám v krvi, ale moje dcéry veľmi nie,... Foto: Profimedia
Mara Lukama Tanec mám v krvi, ale moje dcéry veľmi nie, hovorí Mara Lukama.

Na Slovensku už žijete viac ako dvadsať rokov. Myslíte, že sa situácia a slovenská mentalita mení a vyvíja k lepšiemu?

Áno, a nie trošku, ale dosť sa zmenila. Je to obrovská zmena, obrovský skok. Neviem si predstaviť, keď som sem prišla v mojich 12 rokoch a potom tie nasledujúce roky dospievania, že by som šla sama po meste. Museli sme chodievať v skupine, aspoň tri dievčatá, traja chalani niekde vzadu, aby nás strážili. Dnes viem chodiť slobodne po meste a cítim sa bezpečne.

Spomenuli ste tanečnú školu. Okrem nej sa príležitostne venujete aj modelingu a k tomu sa pridáva herectvo. Viete si z toho vybrať, čo vás baví najviac?

Mňa baví všetko a bola by som najradšej, keby som to vedela všetko skĺbiť (smiech). Keď sme natáčali Hadí plyn, stalo sa mi, že som v jeden deň mala všetky tri veci naraz – aj som hrala, aj som mala prehliadku a ešte som musela ísť aj do tanečnej školy na tréning. Bolo to síce náročné, ale nedokážem si predstaviť, že by som niečo z toho musela opustiť. Samozrejme, raz ten čas príde a potom to bude asi modeling. Toho sa vzdám ako prvého, koniec koncov, ja som sa ako modelka nikdy necítila. Predvádzam vlastne len pre Lýdiu Eckhardt, už niekoľko rokov, ale vždy je to veľmi príjemná práca a stretnutia s ľuďmi.

Zdedili po vás niečo dcéry z vášne pre umelecké povolanie?

Som trochu smutná, že moje deti a tancovanie sa akosi nestretli. Chodia síce na tanečné krúžky, ale spontánny rytmus a tanec v krvi, ako majú deti v Angole, to moje baby nemajú. Jasmínka veľmi pekne kreslí, rada číta, takže ona sa skôr uberá takýmto umeleckým smerom. Leuška veľmi rada prednáša, veľa rozpráva. Obe sa učia hrať aj na hudobné nástroje, Lea na husle a Jasmína na klavír. Trošku ich k tomu vediem a uvidíme.

Alžbeta Ferencová alias Zea Čítajte viac Hviezda Ivety Alžbeta Ferencová: Nikto nenapíše beloška Mórová, prečo mne potrebujú dávať prívlastky?

Povedali ste, že až do smrti sa budete cítiť ako Angolčanka, ako to cítia dcéry, ktoré sa narodili na Slovensku? Udržiavate aj kvôli nim kontakt s rodnou krajinou a kultúrou, aby poznali korene svojej mamy?

Ani sa veľmi nemusím snažiť. Myslím si, že to je prirodzené a cítia, že to tak musí byť. Leuška niekedy len tak príde za mnou a povie – zavolajme babke. Tak zavoláme a rozhovor je o tom, že ahoj, babka, ako sa máš, ahoj, Leuška, ako sa máš a potom sa pozerajú cez telefón a usmievajú sa na seba. Tam sa to končí, pretože Leuška nevie po portugalsky a moja mama nevie veľmi po slovensky. Ale keď volá s mojím bratom alebo sestrou – tým, že obaja hovoria po slovensky, tá interakcia tam je. Mladšia dcérka má päť rokov, staršia deväť a každý deň mi opakujú, že chcú ísť do Angoly, prečo tam ešte neboli a ako je možné, že vôbec nepoznajú moju rodnú krajinu. Takže môj cieľ je zobrať ich čo najskôr do Angoly.

Ste jediná z rodiny, kto na Slovensku zostal?

Áno, zostala som tu iba ja.

Uvažovali ste niekedy nad tým, že by ste sa vrátili tiež?

Uvažovala, ale asi som to mala robiť predtým, ako som mala deti, pretože teraz, keď ich mám, je to oveľa ťažšie. Neviem si to úplne predstaviť. Viem si predstaviť, že by som s nimi žila v Angole, ale čo ich otec a všetko ostatné, čo majú tu, od čoho by som ich odtrhla? Možno keby chodili do Angoly na nejaké prázdniny alebo dovolenku a vrátia sa späť, ale žiť tam? Ťažko. Aj keď by som veľmi chcela.

Mara Lukama sa narodila v Angole, v 12 rokoch sa presťahovala na Slovensko, kde zostala žiť ako jediná z rodiny. Vyštudovala VŠMU, bola prvou herečkou inej farby pleti, ktorá školu absolvovala. Účinkovala v hre Motýľom nik nerozkáže či Tango s komármi. Zahrala si aj v seriáloch Ordinácia v ružovej záhrade, Búrlivé víno, Hod svišťom a Nesmrteľní. Učí tanec kizombu vo svojej tanečnej škole La Bomba Café & Dance Club.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #herectvo #rodina #výchova #kultúra #rasizmus #Angola #korene #Hadí plyn #Mara Lukama

+ V práci zaraďte spiatočku, zvýšili ste tempo, čo nemusí dopadnúť najlepšie.
Zamestnanie vám zoberie všetok...

+ Nebudete sa cítiť príliš dobre na to, aby ste cestovali celú noc.
Sústreďte sa na prácu, ktorá vás živí,...