Kde ste sa skamarátili?
Prvý raz sme sa stretli asi v roku 1978 v Divadle poézie. S hercami som si tam dohadoval vystúpenie na mojej vernisáži. Vystúpil mi na nej Ferko Kovár, ale s Dušanom sme si hneď padli do oka. Zaujímal sa o históriu a ja som mu požičal knihu Alexandra Vertha Od paktu po Stalingrad, on mne Rybakova a už to bolo. Duško nás potom pozval do divadla na rozprávku Zlatá priadka, ktorú režíroval.
Priatelíte sa aj rodinne?
Poznal som prvú Dušanovu manželku, prežíval som s ním tragédiu, keď ovdovel. Zblížil som sa aj s jeho terajšou manželkou Siskou. Navštevovali sme sa, chodili sme sa s deťmi a so psom kúpať na jazerá. Vždy sa mi páčila atmosféra v ich rodine – rešpekt a súzvučnosť.
Odkukali ste niečo od Kaprálikovcov?
Moja manželka je učiteľka, z čoho vyplýva, že je veľmi pedantná. Má rada, keď je stále upratané. Raz sme boli u Kaprálikovcov a po chvíľke môj syn Maroš zatiahol mamu do kuchyne. Bolo tam plno riadov z našej návštevy a syn to komentoval: „Vidíš, mama, neumývajú riad hneď a nič si z toho nerobia. A akí sú veselí!“ Aj mne sa páči táto ich prirodzenosť a bezprostrednosť. To sa snažím odkukať a praktizovať.
Maľovali ste Dušana?
Keď si niekoho obľúbim a chcem ho lepšie spoznať, tak si ho posadím v ateliéri a namaľujem si ho. Keď ho tvarujem, premýšľam o ňom, skúmam jeho črty a to, čo vyžaruje. Maľoval som ho ešte v mladosti, medzitým ošedivel, asi ho namaľujem ešte raz.
Čo ste pri maľovaní o ňom zistili?
Dušan má tvár vyrovnanú, ide z nej dobrota a skúsenosť. Nie náhodou sa volá Dušan – on je sama duša.
Čo významné ste spolu zažili?
Pred pár dňami sa na starodávnom Devíne vydávala jeho dcéra Zuzka a ja som dodával aj nejaké víno.
Nenarušil dlhé kamarátstvo dnešný zhon?
Kamarátstvo je ako pokračovanie nekonečného rozhovoru. Aj keď sú prestávky, vždy je na čo nadviazať.
Inšpiruje vás toto priateľstvo aj ako výtvarníka?
Získal som z neho veľa vzácnych podnetov. Dušan so Siskou boli napríklad na hrade Biely Kameň a rozprávali mi, akú krásnu túru si tam urobili. Tak som tam potom išiel so stojanom a maľoval som. Zastavil som sa v Jure a namaľoval som krásny gotický kostol. Nedávno mi rozprávali o hradnej zrúcanine naproti Devínskemu hradu, vedľa rakúskeho mestečka Hainburg. Pôjdem tam, chcem si namaľovať aj zrúcaninu, aj Devín z rakúskej strany.
**Zviedli ste niekedy Dušana aj na niečo nekalého? **
Na kálnickú slivovicu. Ešte v mladosti som na Veľkú noc zavítal aj ku Kaprálikovcom, vyšibal a oblial som Sisku a potom som pozval Dušana vyšibať moju ženu. Cestou sme sa zastavili u básnika Jozefa Pavloviča, kde sme so slivovicou začali, u nás pokračovali a dodnes na to spomíname.
**Máte nejakú rovnakú záľubu? **
Kosačku. Dušan väčšinou kosí v župane a ja v maliarskom plášti.
Požičiavate si ešte knihy?
Teraz som vydal knižku o humoristickom časopise Kocúrkovo, ktorý robím dvadsať rokov. Už ju má. Vždy, keď mi vyjde kniha, nepožičiam, ale venujem mu ju.
Výtvarník Milan Stano (1949) študoval maľbu u Ernesta Zmetáka. Portrétuje ľudí a maľuje krajinu, tvorí časopis Kocúrkovo a vo svojom vydavateľstve Štúdio humoru a satiry vydáva knihy. Posledná je práve o tom, ako pripravuje časopis Kocúrkovo, a to za pomoci ľudí z celého Slovenska, ktorí ho zásobujú anekdotami.
Text: Helena Dvořáková pre magazín Pravdy
Foto: Ľuboš Pilc pre Pravdu