Návštevníkov však vítajú srdečne. Cesta do Astronomického a geofyzikálneho observatória pri Modre vedie cez les. Lesníci v týchto miestach práve ťažia drevo, a tak je cesta chvíľu doslova zarúbaná. Kvôli astronómom, s ktorými dobre nažívajú – observatórium spadá pod Fakultu matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského – nám ju však rýchlo uvoľnia.
Les sa rozostúpi a pred nami sa vynorí známa oblá strecha, kupola, akú mávajú hvezdárne a pravoslávne chrámy. Krásne sfarbená jesenná príroda, velebné ticho a čerstvý vzduch vyvolávajú pocit pokoja. Ideálne miesto na rekreáciu alebo meditáciu. Víta nás astronóm RNDr. Štefan Gajdoš, PhD. Kedysi chcel byť lesníkom, písal poviedky a predstavoval si, že raz bude písať či veršovať na pníku v hore. Asi v piatej triede základnej školy však začal s kamarátom chodiť do tmy za garáže, učiť sa súhvezdia a pozorovať ďalekohľadom hviezdy. V Prešove bol v krajskej hvezdárni astronomický krúžok, vstúpil doň a jeho osud bol spečatený.
Astronómovia si varia huby
Dnes je na Slovensku do sto profesionálnych astronómov. Štefan Gajdoš je jeden z nich. Býva v Bratislave a do práce pri Modre prichádza každý druhý týždeň – je vedeckým pracovníkom na materskej vysokej škole, učí na fakulte matematiky, fyziky a informatiky. Posádku observatória tvorí menší kolektív – počas našej návštevy je v službe technik pozorovateľ Peter Kolény, správca Dušan Kalmančok a RNDr. Leonard Kornoš, PhD., vedúci oddelenia astronómie a astrofyziky na katedre astronómie, fyziky Zeme a meteorológie. Na sporáku sa dusia huby.
„Zvládol som i polievky a zapečené zemiaky,“ smeje sa Štefan Gajdoš. Na hriadke neďaleko vchodu zostala zoschnutá vňať paradajok – v lete si chlapi pestovali aj bylinky na varenie. Skrátka – pohoda. Môžu na takomto pracovisku nastať aj „fofry“? Situácia, že astronóm nestíha a nevie, kde mu hlava stojí?
„Teraz bolo týždeň jasno,“ rozpráva Štefan Gajdoš. „Pozorujem teda už piatu noc, a to aj unaví. Dnes som išiel spať o pol siedmej ráno a o piatej popoludní sa už treba chystať na ďalšiu noc.“ Voľno astronómovia nemajú ani keď je zamračené – vtedy spracovávajú pozorovaný materiál, majú veľa inej odbornej a vedeckej práce, aj administratívnej, chystajú si prednášky, študujú. A môžu niečo premeškať?
„Stáva sa, že letel jasný meteor, vieme o ňom od iných, ale u nás bolo zamračené, a tak sme ho nemohli pozorovať. Alebo idem večer, keď už je dostatočná tma, zapnúť prístroje (meteorické komory) a dozviem sa, že pred piatimi minútami letel jasný meteor bolid a ja som ho nezaznamenal.“
Vesmírne hrozby ich nestresujú
Štefan Gajdoš má nekonečne veľa možností, aby si niečo želal pri „padajúcej hviezde“. Odpovedá striedmo: „To, že plnia želania, si vymysleli básnici a zamilované páry. Každú noc lietajú na oblohe tisíce meteorov, takže to nie je nič zvláštne. Ja by som sa zamýšľal akurát nad tým, či zhorel celý alebo či z neho niečo spadlo na zem.“
Aj to sa teda stáva? Spadlo už niečo aj pri tomto observatóriu? „Tu nie, to by bola neuveriteľná náhoda, ale pred dvoma rokmi spadol meteorit pri Košiciach. Našli sme z neho úlomky, najväčší vážil o niečo viac ako dva kilogramy. Pôvodné teleso malo priemer asi jeden a pol metra, v atmosfére horelo a rozpadávalo sa.“ Hvezdárska idylka je pre nás naštrbená. Tak predsa! Treba sa vesmíru báť!
Dúfame, že nás astronóm upokojí, ale on opäť reaguje vecne: „Človek môže spadnúť na schodoch, lietadlo spadne, loď sa potopí. To je všetko v norme! Hrozbu z vesmíru človek neovplyvní, ale netreba sa stresovať.“ Vesmír vraj aj astronómovia vnímajú romanticky, len mu viac rozumejú ako ostatní. „O to viac nás baví,“ tvrdí Dr. Gajdoš. A čo hovorí na to, že je údajne viac vesmírov vedľa seba? „Nad tým sa ja nezamýšľam. Je to príliš teoretické, nezaoberám sa tým. My pozorujeme veci, ktoré sú blízko nás, v našej slnečnej sústave. Naše nebo – asteroidy, kométy, meteory, to je naša náplň.“
Za všetko môže starý ďalekohľad
V hvezdárni je krásny ďalekohľad, ktorý aj napriek svojmu veku pôsobí dôstojne. Vyrobili ho v roku 1925 (Carl Zeiss Jena) a dodali do vtedajšej Československej republiky. „Ešte sa drží. Je mohutný a ťažký, ale po optickej stránke je stále výborný. Stará poctivá práca. Poznám ho pomerne dobre, bol rozobraný na súčiastky, vyčistený, zložený nanovo a v niekoľkých etapách zmodernizovaný.“
Pôvodne bol ďalekohľad v Hurbanove. Po Viedenskej arbitráži ho v roku 1938 demontovali a uskladnili v Prešove. Po vybudovaní Štátneho observatória na Skalnatom Plese v Tatrách v roku 1943 ho znova uviedli do prevádzky. Koncom vojny mu aj tu hrozilo nebezpečenstvo – ustupujúci Nemci chceli observatórium vyhodiť do vzduchu. V sedemdesiatych rokoch už bol ďalekohľad mechanicky opotrebovaný. Odborníci z Jeny povedali, že jeho rekonštrukcia by stála viac ako nový ďalekohľad. Vtedy sa to dalo – namiesto vyradeného ďalekohľadu bol kúpený moderný.
Astronómovia uvažovali, ako starý, ale použiteľný ďalekohľad uplatniť. Rozhodli sa vybudovať preň observatórium. Hľadalo sa miesto s dobrými astroklimatickými podmienkami. Astronómovia skúmali „hustotu“ tmy (úroveň rušivého osvetlenia), zaujímala ich výška obzoru a rozhľad, počet jasných nocí. Na západnom Slovensku vybrali štyri miesta, jedným z nedosiahnuteľných kandidátov bola spočiatku aj Poľana. Uvažovalo sa však, že by to malo byť bližšie k Bratislave. Lokalita pri Modre sa ukázala výhodná – od Zochovej chaty sa dala priviesť elektrina, bol aký-taký prístup. Stanovilo sa, že stavať sa začne tam, kam najvyššie bude schopné vyjsť auto.
Najprv však dynamitom odstránili skaly. Budovať začalo JRD Lakšárska Nová Ves, ale fungovala aj svojpomoc: „Ako študent som pomáhal ďalekohľad reparovať – skončil som v roku 1983, a po vojne som chodil už sem brigádničiť. Spočiatku tu nebola ani voda, chodilo sa na studničku, kúrilo sa akumulačnými kachľami a nebol samozrejme internet. Teraz ide všetko cez počítače.“
Pozrieme si aj malú izbietku – pracovňu i spálňu zároveň – v ktorej sa dvaja astronómovia po týždni striedajú. Čo hovorí na takéto pravidelné odlúčenia manželka? „Nie som už najmladší, možno povedať, že aj manželstvo je zrelé a takto sme si azda vzácnejší, troška to aj pomáha,“ smeje sa Štefan Gajdoš. Rodina mu dopraje – majú dve deti a manželka je veterinárka – to šťastie pracovať na mieste, ktoré je tak blízko k hviezdam. V noci sa vychádza na pozorovateľne v hlbokej tme, je to aj dobrodružné. Široko-ďaleko nikoho. Ešte v časoch po revolúcii sem vraj občas zablúdili motorkári, hľadali kasíno, ale už sa to nestáva. Rušnejšie je len cez pekné víkendy, keď sa rodiny vyberú na výlety okolo observatória. Potešia sa, keď zistia, že môžu vstúpiť.
Text: -hd- pre magazín Pravdy
Foto: Ľuboš Pilc pre Pravdu