Nedávno si urobil doktorát, oženil sa a k dvom deťom z predchádzajúceho manželstva pribudla dcérka Júlia. Práve mu vyšla zbierka básní Český kalendář. Verše z nej ponúkol na zhudobnenie na internete. Skúsiť to mohli renomovaní skladatelia aj začínajúci hudobníci.
Ozvali sa vám aj ženy? Poznáte veľa skladateliek?
Veľa nie, ale – vyskytujú sa. Poznám Janu Kirschner, poznám Katarínu Koščovú, Katku Knechtovú, Zuzanu Homolovú, všetky prispeli na moje albumy, ale už by som si ťažko spomenul na ďalšie. Možno ešte dve-tri… Ich výskyt je vzácny, ale keď sa vydaria, je to vždy veľmi zaujímavé.
Vy ste tvorca, ale zároveň podnecujete talenty. Aj v Lucii Šoralovej ste prebudili jej schopnosti – poznali ste ju tak dobre?
Nepoznal som ju až tak dobre, ale už 25 rokov som producentom rôznych albumov, takže mám skúsenosti s hľadaním talentov. Hľadal som najmä talentovaných interpretov, ale začal som hľadať aj talentovaných skladateľov. Dal som šancu mnohým a Lucia bola najlepšia.
Prekvapilo vás to?
Áno, vedel som, že je šikovná, ale o tomto talente som netušil. S Luciou som sa zoznámil, keď som v Štátnej opere v Prahe uviedol veľký dramatický útvar vo veršoch, kde sa spievalo aj hralo, lyrikál Kudykam. Lucia vtedy získala jednu z hlavných ženských postáv, začal som ju spoznávať.
Potom ste ponúkli skladateľom svoje verše na internete a našla ich tam aj Lucia – mala u vás protekciu?
Nie. Ja som dostal tých zhudobnení viac ako tisíc. Texty balád som totiž uverejnil na internete, na stránke Kudykama a rozšírilo sa to. Postupne som ich tam dával a ľudia mi začali posielať hudbu, posielali mi demosnímky, na MP 3 nahrávali hudbu, ktorú zložili, a sami si piesne spievali. Lucia sa musela v tejto súťaži sama presadiť. Nemala žiadnu výhodu. Musela ma zaujať a presvedčiť, že je lepšia ako tí ostatní. Pri niektorých piesňach sa jej to podarilo, upútala ma a potom ma definitívne presvedčila. Uveril som v ňu, podporoval som ju, povzbudzoval som ju, aby robila ďalej. Uplatnila sa a už sa zúčastňuje aj na ďalšom projekte, kde bude aj hudba Petra Hapku, Vladimíra Mertu a ďalších skladateľov.
Uplatnia sa aj iné z týchto nahrávok alebo skončia v archíve?
Kdeže archív! Z toho vzniknú živé nahrávky. Sú to veľmi zaujímavé pesničky.
Texty týchto pesničiek ste písali ako tzv. villonovské (francúzske) balady, čo je náročný literárny útvar. Podľa poučky je táto báseň zložená zo štyroch strof, prvé tri sa skladajú zo 7–12 veršov, posledná má len 4–6 veršov a vyjadruje posolstvo. Dôležité je opakovanie posledných veršov v jednotlivých strofách – je to refrén. Také balady sa vyskytovali napríklad už v spomínanom projekte Kudykam z roku 2009 a teraz vyšli v plnej paráde ako kniha Český kalendár.
A práve k tej zbierke urobíme tento rok dvojcédečko, kde bude výsledok práce všetkých tých skladateľov, čo reagovali na moju výzvu. Známych aj neznámych, ktorí prispeli. Takže – bude to veľká vec. Kniha sa volá Český kalendár, ale je to v skutočnosti české a slovenské dielo. Zo Slovenska je minimálne 40 percent skladieb. Dokonca aj kapelník, ktorý projekt pripravuje, je Slovák – Matej Benko a režisér je Dodo Gombár. Ukazuje sa, že slovenskí interpreti sú niekedy lepší speváci českých šansónov než Česi. Teší ma, že tieto naše malé krajinky sú kultúrnym priestorom, v ktorom si rozumieme a ktorým sa môžeme inšpirovať. Teší ma, že to je lepšie, ako kedykoľvek predtým. Chodím na Slovensko veľmi rád, aj len tak, pozrieť sa. Nedávno som bol v Levoči.
Prečo slovenským spevákom tak dobre ide čeština?
Vôbec čeština týchto ľudí, ktorí sú herecky nadaní a ktorí dobre počujú, je lepšia ako čeština Čechov. To je pozoruhodné.
Dávajú si viac záležať?
Nežijú v Česku, a tak nemajú krajový prízvuk. Ich čeština je lepšia ako čeština napríklad Pražanov, lebo to nie je pekná čeština, ani Ostravčania nemajú peknú češtinu. Ale tí, ľudia, ktorí prichádzajú zo Slovenska, trebárs Jana Kirschner alebo Richard Müller, to je niečo úplne iné. Jana Kirschner je napríklad dokonalá po česky spievajúca interpretka.
Aj nám sa páči, keď Česi hovoria po slovensky ako vy teraz. Kde ste sa to naučili?
Môj otecko vyrástol v malej obci na Žitnom ostrove na Slovensku a je skoro ako Slovák. Ale ja neviem až tak dobre po slovensky, hoci odmalička som v slovenčine čítal.
Aj máte na Žitnom ostrove príbuzných?
Jeho otecko, môj dedko, tam prišiel z Čiech a ako agronóm pestoval rôzne rastliny. Otecko sa narodil v Prahe, ale hneď išli žiť na Žitný ostrov a boli tam až do jeho osemnástich rokov. Pre mňa je však teraz najdôležitejšia Bratislava, sem chodím najčastejšie. Tu žijú ľudia, s ktorými spolupracujem a ktorých mám rád. Milujem mnoho miest na Slovensku. Je to malá krajina, ale veľmi pestrá. Na Chopku som bol možno tridsaťkrát, lyžoval som tam, bývali sme v hoteli Kosodrevina, to miesto je báječné. Chodím aj do Trnavy, tam je zasa Milan Vyskočko, teraz som bol v tej Levoči a v lete chcem ísť zasa na výlet na Spiš.
Ktoré miesta máte rád v Česku? Kde sa vám najlepšie píše?
Najlepšie sa mi pracuje doma v Roudnici nad Labem. Milujem, pravda, i rodnú Prahu, Český Krumlov, Telč, Kroměříž, Olomouc…
Platí ešte – čo Čech to muzikant?
Nie. To neplatilo nikdy. Bola a je to túžba. Ale pekná, takže…pssst!
Už sme spomínali projekt Kudykam – viaže sa k nemu zvláštnosť: vydali ste CD, na ktorom je jedna pieseň z tohto lyrikálu v rôznych podaniach – od Gotta cez Nohavicu po Suchého. Je to fascinujúca pieseň Tante cose da veder (Tolik věcí k vidění – toľko vecí na pohľad). Čo je v tej piesni, že sa každému páči?
Tá pieseň je tiež villonovská balada, zhudobnil ju Petr Hapka a bola to záverečná pieseň Kudykamu. Pozýval som rôznych ľudí, aby to na javisku zaspievali po svojom. Naozaj prišiel Karel Gott, Bára Basiková, Szidi Tobiasz… Spievali ju rôzni ľudia a mne sa to začalo naraz páčiť – každý spevák piesni dokáže dať iný význam. Dal som teda príležitosť rôznym spevákom, pre ktorých pieseň aranžérsky prispôsobil Ondřej Brzobohatý, a vo finále z toho materiálu bolo CD. Spieva tam aj Jiří Suchý, Katka Knechtová, Jarek Nohavica a ďalší – pre každého sa to robilo inak.
A obsah? Čo ste chceli vyjadriť tým refrénom – že sa dá na svete vidieť toľko vecí? Aké je to posolstvo?
Pre mňa to znamená úctu k svetu. Je to takmer až náboženská pieseň, hoci nesleduje konkrétnu vierouku, ale vlastne je to poďakovanie za dar života, za účasť na kráse sveta. Ten starý človek, ktorý pieseň spieva, hovorí, že už toho videl veľa, ale aj tak videl len zlomok z toho, čo možno na svete vidieť.
Môžete povedať, ktorý spevák sa vám najviac na tejto platni páči?
Nemôžem. Každý to robí inak, nie lepšie a nie horšie. Folk je niečo iné ako kantiléna, ale ja som rád, že interpreti do toho išli. Trebárs Jiří Suchý je pre mňa legenda. Ako štrnásťročný som sa naňho chodil dívať ako chlapec, bola to moja hviezda a zrazu spieva moju pesničku. Je to krásne.
Ste všestranný človek. Čím sa najviac cítite – hudobníkom, básnikom?
Asi básnikom. Práve teraz sa cítim najmä básnikom, ale možno o rok sa budem cítiť niečím iným. Nedávno mi vyšla nová spoločensko-vedná kniha, cítim sa teda aj antropológom. Vyštudoval som vysokú školu, získal som doktorát a toto je moja dizertačná práca – teraz ju predkladám ako knižku verejnosti.
Prečo ste vo svojom veku – a pri naplnenom živote – ešte išli ako doktorand študovať?
Nič krajšieho a hodnotnejšieho ako skutočné vzdelanie na dobrej univerzite nepoznám. Čo už by človek mohol viac chcieť? To je viac ako vrtuľník či jachta.
Boli ste dobrý žiak?
Najlepší. Moji spolužiaci mali asi 26 rokov, teda zatiaľ nemali možnosť toľko prečítať ako ja, šesťdesiatročný.
Ako vás brali?
Je to zvláštne – nielen že som bol starší ako spolužiaci, ale aj ako profesori. Ale to neprekáža, keď sa začnete venovať nejakému cieľu, dosiahnete ho – napríklad v orchestri všetci hráte Beethovena a nevnímate, kto má koľko rokov.
Svoju dizertačnú prácu ste teraz vydali v nakladateľstve Lidové noviny ako tristostranovú knihu pod názvom Habitus hazardného hráča. Bude pre verejnosť zaujímavá?
Kniha je upravenou vedeckou prácou, ktorú som obhájil na Fakulte humanitných štúdií Karlovej univerzity. Je to odborne (etnograficky) aj beletristicky popísaný príbeh hazardného hráča. Odohráva sa v roku 1972. Knihu dopĺňa aj Lexikón argotu stávkarov. Zaujímavá preto môže byť, ale len pre obmedzený počet erudovanejších čitateľov.
Vy ste v tejto oblasti podnikali. Spracovali ste svoje skúsenosti zo sveta peňazí, prehier a výhier?
Áno, ale len v dobe normalizácie, keď tento hráčsky svet bol plný špecifického tajomstva a nebol biznisom.
Čím nás teraz prekvapíte? Bude to niečo veselé?
Asi ešte urobím film. Tento rok sa budem venovať písaniu scenára. Veselohra to určite nebude.
Prečo nie, veď v živote sa vám darí? Prežívate traumy sveta?
Takmer všetci klauni sú v civilnom živote ľudia cliví. Ja som v civilnom živote veselý, a tak to asi vyvažujem tým, že píšem o veciach vážnych.
Po revolúcii ste napísali knižku Ako pukali ľady (Jak pukaly ledy), ktorá práve znova vyšla. Ako sa vám javí s odstupom času? Vtedy ste si vraj písali poznámky na okraje novín a útržky papiera – máte to všetko v archíve? Máte veľký archív?
Nemám. Všetko, čo som mal, som použil pre tú knihu.
Pokračovanie knihy Jak pukaly ledy teda nebude? O tom, čo nastalo?
Nie, to bol denník viažuci sa k určitej dobe. V tom sa nedá pokračovať. Sú však nové výzvy a nové fenomény a „tante cose da veder“ – a tie chcem umelecky interpretovať až do smrti.
Michal Horáček
Narodil sa 23. júla 1952 v Prahe, začal študovať žurnalistiku, ale dostal sa do konfliktu s režimom a štúdium nedokončil. Robil rôzne práce, ale zároveň písal do zahraničných časopisov (USA, Austrália, Anglicko), získal ocenenie v medzinárodnej novinárskej súťaži a na jeho základe začal študovať v USA. Po návrate sa mu podarilo v roku 1985 zamestnať v Mladom světe. Písal tam napríklad známy seriál Dopisy z lásky a nenávisti adresované rôznym historickým osobnostiam. Po zamatovej revolúcii vydal o jej priebehu knihu Jak pukaly ledy. Študoval etnografiu a antropológiu, je predsedom Rady Akademie populární hudby, založil stávkovú kanceláriu Fortuna, je členom Knihovny Václava Havla, uplatňuje sa v charite (Centrum paraple), vyhľadáva talenty, napísal lyrikál Kudykam, vydal knižku Český kalendár, ku ktorej chystá dvojcédečko. Je výraznou osobnosťou českej kultúry a má vplyv v českom šoubiznise. Je známy ako textár – jeho sú napríklad pesničky Levandulová, Kocour sa schoulil na tvuj klín a Štěstí je krásná věc.
Text: Helena Dvořáková pre magazín Pravdy
Foto: Tomáš Železný