Pocit osamelosti sa prihlási o slovo podobne ako hlad. Je to signál tela, ktorý hovorí, že sa musíte postarať o svoje sociálne kontakty, o svoj sociálny život. Kontakty sú dôležité pre naše blaho a chránia nás.
V čase pandémie je nadväzovanie nových kontaktov – naživo – takmer nemožné. A starostlivosť o tie staré je náročná. A tak, z čista-jasna, na dvere zaklope strach zo samoty. Nejde pritom o zanedbateľný počet ľudí, ktorých tento strach prenasleduje – „singlov“ totiž v posledných rokoch pribúda a tento trend sa nemení.
Napriek digitálnym sieťam a populačnému rastu v mestách pocit osamelosti rastie. Sociálne kontakty ľudia potrebujú, majú ich zakódované v DNA. Pred tisíckami rokov komunita a skupina totiž znamenala prežitie, zatiaľ, čo samota znamenala smrť.
Dnes je situácia ohľadne prežitia iná, pocit strachu však sužuje aj ľudí žijúcich v moderných časoch. Fyzického kontaktu s ostatnými majú nedostatok, vyjsť si na rande, do kaviarne či kina je nemožné… Preto jednu zo základných potrieb, akou je ľudská blízkosť či kontakt, nie je možné uspokojiť. Z pocitu dobrovoľnej osamelosti sa môže rýchlo vyvinúť pocit nedobrovoľnej osamelosti. Samota a osamelosť nie sú to isté. Môžete byť šťastná, keď ste sama, ale nie, ak ste osamelá. Osamelosť sa považuje za subjektívny negatívny pocit.
Chronická osamelosť? Ak sa ľudia cítia osamelí, sťahujú sa čoraz viac do seba, do svojho seba. Hovorov, správ a stretnutí je čoraz menej a okruh sociálnych kontaktov sa tým zmenšuje. Osamelosť sa v živote človeka rozrastá, stáva sa chronickou. Na myseľ často prichádzajú myšlienky ako „Nikto ma nepotrebuje, nikto odo mňa nič nechce, nikto sa o mňa nezaujíma, nikomu nechýbam.“ To všetko môže viesť k trvalému pocitu osamelosti, ktorý sa môže stať škodlivým.