Boris sa im nepozdával. Nebol pre nich dostatočne vzdelaní, chceli pre svoju dcéru lekára, nie policajta. Hoci ho Lenka ľúbila, tiež uznala, že sa nič nestane, keď sa rozídu – mala dvadsať rokov a pred sebou túžby, ktoré ju s Borisom nespájali. „Chcela som cestovať, vzdelávať sa… A Boris len kosil, kŕmil kravy, túžil si kúpiť koňa. Dovolenky preňho nemali zmysel. Povedala som si, že bude lepšie, keď sa rozídeme,“ zhodnotila.
Hoci Boris trpel ako kôň, nechcel to dať na sebe poznať. Lenku miloval natoľko, že chcel, aby išla do sveta, aby si prežila to, po čom jej srdce škrípalo. Niekde v kútiku duše tušil, že jedného dňa sa aj tak vráti. Cítil, že jeho pravá. Lenže Lenka v Írsku, kde napokon zakotvila, ostala päť rokov. Borisa nekontaktovala. A on sa medzičasom oženil. Ich vzťah sa dal nazvať dobrým, Ivica mala preňho pochopenie, on u nej našiel pokoj. Len, nedarilo sa im splodiť potomka, po ktorom Boris tak veľmi túžil.
Podobný scenár sa odohral aj v živote Lenky. V Írsku si našla priateľa. Úplne iného ako bol Boris. Zrazu sa musela konfrontovať s problémami, ktoré u Borisa, ktorý najradšej sedával doma, nepoznala. Nový partner ju podvádzal, klamal jej – a ona zamilovaná si nahovárala, že sa zrejme mýli, zle vidí, zle cíti… Po rokoch však aj tak prišla domov. A stretla Borisa.
„Asi to tak muselo byť,“ povedala. Len čo ho zbadala na ulici, rozbúchalo sa jej srdce ako prvýkrát. A odrazu nepochopila roky, ktoré prežili oddelene. Jediný zmysel, ktorý v tom našla bol, že sa rozišli preto, aby sa opäť stretli. „To všetko, čo sme prežili bez seba, bolo len trápenie. Žiaden život, iba také prežívanie,“ skonštatovala. Prvý pokus o potomka bol platný…