S vyšším počtom svadieb v posledných rokoch sa zvýšil aj priemerný vek ženíchov a neviest. Mnohé moderné nevesty objednávajú svadobné šaty na internete až z Číny, pretože na nich ušetria. Na druhej strane si čoraz častejšie snúbenci svoju svadbu platia sami a nespoliehajú sa na pomoc rodičov.
Svadbovanie v posledných rokoch zažíva malý návrat. Hoci z hľadiska počtu sobášov boli už aj v novom tisícročí lepšie časy, trend je počas posledných rokov vzostupný a počet obradov opäť pomaly narastá. Spolu s ním sa zvyšuje aj priemerný vek, pri ktorom si svadobčania povedia svoje áno. Niet sa čo čudovať, ľudia si chcú zväčša pred sobášom vyriešiť bývanie alebo sa venujú kariére.
Zatiaľ čo v roku 2002 mali podľa Štatistického úradu SR nevesty v priemere približne 26 rokov, v roku 2012 sa toto číslo zvýšilo na 29 a pol roka. Priamo úmerne sa počas rovnakého obdobia zvýšil aj priemerný vek ženíchov – z 29 na 32 a pol roka. Najviac sobášov sa pritom v roku 2012 uskutočnilo v severných okresoch Slovenska, kde zároveň do manželstva vstupovali ženy i muži v priemerne nižšom veku – muži do tridsiatky a ženy do dvadsaťsedem rokov. Naopak, najstarší ženísi aj nevesty sú v Bratislave, Banskej Bystrici či Košiciach.
„S priateľkou sme boli spolu pred svadbou vyše desať rokov. Mne sa do zásnub až tak nechcelo, vedel som, že po zásnubách bude hneď chcieť svadbu a po nej zase potomka. Ale nakoniec som podľahol tlaku – jej aj okolia. Znie to neromanticky, ale tak som to vtedy cítil. Nakoniec som sa však na našej svadbe výborne zabavil a zistil som, že moje obavy boli zbytočné,“ hovorí Ivan (32) z Bratislavy.
O tom, že sa mladí už nehrnú do manželstva tak rýchlo ako kedysi, vypovedá aj ďalší fakt – mnohí sa stanú rodičmi spoločného potomka ešte pred sobášom. V minulosti po zistení podobného „faux pas“ nasledovali okamžité prípravy na svadbu, aby do pôrodu všetko bolo „na poriadku“. Dnes si radšej pár rok-dva počká, kým dieťatko vydrží byť celú noc bez mamy, a zosobáši sa vtedy, keď si svadbu naplno môže užiť aj nevesta.
Internet pomôže so všetkým
Svadobné služby prekvitajú aj na internete a časy, keď človek všetko musel viackrát obehávať osobne, sú minulosťou. Vhodná aplikácia v mobile vám pripomenie, na čo všetko ste pri organizácii svadby zabudli, jednoduchá webová stránka s pokynmi pre svadobčanov ich naviguje nielen k vhodným darčekom, ale aj na miesto konania obradu, nuž a na všetky možné otázky možno nájsť odpovede v internetových diskusiách.
Pomerne novým trendom je dokonca objednávanie svadobných šiat cez internet. Pre niektorú nevestu ide o priveľké riziko, pre inú zas o skvelý nápad. Tie z Číny totiž aj s dodaním vyjdú neraz na polovičnú cenu oproti tej, ktorú by nevesta zaplatila len za požičanie.
"Šaty som si takto objednala aj ja. Pani, s ktorou som komunikovala v angličtine, bola veľmi milá a nemala problém pribaliť mi kus látky navyše, z ktorého som si na Slovensku dala ušiť bolerko, keďže som sa vydávala v apríli. Poznám aj dievčatá, ktorým šaty napriek dobre dodaným mieram nesadli, takže museli aj tak narýchlo hľadať v požičovni. Tie moje boli našťastie akurát. Len rozmýšľam, či si ich nechám na pamiatku alebo ich skúsim ešte speňažiť,“ vysvetľuje Magda (28).
Kto to zaplatí…
Nie nadarmo sa hovorí, že každý špás niečo stojí. Šaty, fotograf, hostina, alkohol, pohostenie, dídžej… Účet sa môže vyšplhať poriadne vysoko. V minulosti bolo zvykom, že svadbu platila rodina nevesty, prípadne sa na ňu rodičia novomanželov zložili. Dnes sa podľa prieskumu Poštovej banky spolieha na pomoc rodičov len pätina z nich a vyše 65 percent si plánuje zaplatiť svadbu z vlastných úspor. Dôvodov majú mladí ľudia hneď niekoľko.
„Svadbu sme si chceli zaplatiť sami, pretože naši rodičia majú rôzne finančné možnosti a takto sme chceli predísť konfliktom v štýle ,my sme dali toľko, a oni len toľko‘. Okrem toho obaja s manželom už vyše šesť rokov pracujeme, takže sme si na náš deň D stihli nasporiť. Výhodou tiež je, že takto nám ani moji, ani jeho rodičia nemohli do našich predstáv veľmi hovoriť. Keby išlo o ich peniaze, určite by sa nás snažili ovplyvňovať oveľa viac,“ hovorí dvadsaťdeväťročná Zuzana z Bratislavy.
Podľa spomínaného prieskumu pritom približne štyridsať percent ľudí plánuje na svoj veľký deň minúť do 3 000 eur a asi tretina mladomanželov do 6000 eur. Zdá sa, že tieto predpoklady sa veľmi nelíšia od reality, pretože zhruba tretina opýtaných, ktorá už svadbu v nedávnej minulosti absolvovala, za ňu vydala práve tri až šesťtisíc eur. Len málokomu pritom svadba stojí za pôžičku – úver by si na tento účel zobralo len sedem percent opýtaných. Väčšina by uprednostnila menšiu svadbu alebo šetrenie. Pre tri percentá opýtaných by bol nedostatok financií dôvodom nebrať sa vôbec.
Iný kraj, iný mrav
Dnes už nie sú veľkou výnimkou ani svadby, pri ktorých je jeden z páru cudzinec. Ak sa svadba odohráva v zahraničí, našinec často celkom presne nevie, čo čakať. Bohatým slovenským zvykom, ktoré sa aj dnes na mnohých svadbách dodržiavajú – a cudzinci im celkom nerozumejú – sa len máloktorý národ vyrovná. Drobné odlišnosti sa však nájdu. "Keď sme boli sesternici na svadbe vo Francúzsku, už do kostola sme prišli oblečení ako na svadbu, ako býva zvykom na Slovensku. Až tam sme si všimli, že väčšina ľudí bola ešte odetá veľmi neformálne. Do gala sa dali až neskôr,“ spomína Viera.
V Spojených štátoch zase svadobná zábava podľa Janky trvala pomerne krátko. „Kamarátka mala svadbu v golfovom klube. Predpokladala som, že bude trvať, tak ako u nás, až do rána. Ale ona ma vyviedla z omylu. Povedala, že popolnočné šaty ani nepotrebuje, lebo o dvanástej sa zapaľujú svetlá a zábava sa končí. Trochu ma to prekvapilo, ale naozaj to tak bolo. Väčšina svadobčanov šla domov a my nakoniec tiež, hoci sme uvažovali ešte nad návštevou nejakého klubu.“
Aj škótska svadba sa niečím odlišuje od tej našej – a nielen požičaním kiltu – tradičnej károvanej sukne. "Keď sa vydávala teta, zistili sme, že v Škótsku mladomanželia platia len večeru a nápoje k nej. Všetko ostatné si už musia platiť svadobčania ako pri bežnej návšteve reštaurácie. Na druhej strane, nevidela som, že by niekto novomanželom dával do ruky obálky s peniazmi, tak ako u nás,“ spomína Katarína.