Deti ešte nemali, no spolu sa ťahali dobrých desať rokov. Rozumeli sa, dopĺňali sa. Všade vyhlasovali, že ich vzťah nenarúša, že robia v jednej firme a sú teda kolegovia. Práve naopak. „V práci sa mením na Máriinho podriadeného a vôbec mi to neprekáža,“ povedal Igor, ktorý chodil so svojou priateľkou fajčiť ako so svojou šéfkou. A nemal žiadne výhody. Práve naopak. Aby kolegovia nežiarlili, mal dokonca ešte krutejšie podmienky. A tie už vo firme, kde spolu pracovali, boli viac ako kruté.
„Začala som cítiť, že ho už nemilujem. Bol to krutý pocit, keď som si ho prvýkrát uvedomila. Keby tu aspoň bola nejaká náhrada. Pocit, že niečo je silnejšie, ako to, s čím som žila doteraz. Ale tu nebolo nič, len prázdno. A silný pocit, že už sem nepatrím,“ opísala Mária svoje divné pocity, ktorým sa nedokázala ubrániť. Nasledoval rozhovor, ktorému sa nedokázala vyhnúť.
„Ja, čo som s ním chcela otehotnieť a starala som sa o to, aby práve táto vec nenaštrbila náš vzťah, lebo som tušila, že on to tak stále necíti. Ja som začala cítiť, že ho brzdím. Ja som prišla na to, že toto nie je môj pravý. Nejaká intuícia to bola, ktorej som sa nedokázala ubrániť. Cítila som len neskutočnú ľútosť,“ skonštatovala. Pre Igora to bola rana dvojnásobná. Ak sa chceli oddeliť – čo ona sa musela, stratil by nielen bývanie, lásku, ale aj prácu. Tri veci naraz.
Dovtedy Mária len inkasovala kopačky. „V tom čase som túžila, aby som ja raz niekoho vykopla zo života tak, aby ho to zabolelo. Nikto taký tu však nebol a keď prišiel, nemala som dôvod ho za niekoho vymieňať, lebo som sa s ním cítila dobre. A teraz tá informácia prišla, z čista jasna. Rozhovor bol len otázkou času.“
„Zrazu som si uvedomila, že kopačky dať je niečo náročné. Necítila som bolesť v srdci, len neskutočnú ľútosť, ktorá ma dokonca rozplakala. Sledovala som môjho bývalého frajera, ku ktorému som už absolútne nič necítila, ako trpí. Ako má pred sebou nejasnú budúcnosť, ktorá ma ale absolútne nezaujímala. Nešokovala ma len ľútosť, ale aj moje pocity, tie jasné pocity, že nič iné som spraviť nemohla!“
Ani po roku nemala za Igora náhradu, kým on si našiel do mesiaca novú babu (hoci ten mesiac jej dal „vyžrať“). A stále to cítila rovnako. „Ten rok, kým som nestretla náhradu, som si neskutočne užila. Odvtedy verím na osud. Jednoducho, od Igora som sa naučila, čo som potrebovala a on už aj dnes ocenil, že nebolo nič lepšie, ako to, že som ho nechala ísť…“