Prešli rôznym obdobím. Mária sa zoznámila s bohatým mužom. Ako to už býva, bol ženatý. A ako to ešte častejšie býva, tvrdil jej, že sa rozvedie, vraj ju miluje. Asi to tak aj bolo. Išlo o bohatého muža, ktorý mal vilu v Taliansku. Plánoval sa tam neskôr aj presťahovať. „Všetko mu strašne dlho trvá,“ sťažovala sa neustále Mária. Lenže potom sa to stalo. On od ženy odišiel a do talianskej vily si nasťahoval Máriu. Cítila sa tam ako princezná.
„Vždy som túžila po takom živote,“ povedala. Čítala niečo o živote v zlatej klietke, ale ona si to tak nepripúšťala. Jej to vyhovovalo. Napokon, vždy si našla doma nejakú aktivitu. Začala sadiť kvety, kúpili si psíka a začali sa snažiť o potomka. Chvíľu sa nedarilo, tak si k sebe na dovolenku zavolala svoju milovanú sestru, ktorá práve prišla o prácu. Háčik bol len v tom, že mala doma šesťročného syna a tiež muža.
„S mužom sme mali práve krízu, ale nič vážne,“ spomína si Natália. Keď prišla do Talianska, život sa jej zmenil naruby. Ona, ktorá z rodnej dediny takmer nevytiahla päty. Robila na obecnom úrade, kde o štvrtej poobede padla a domov to mala päťdesiat metrov. Hneď bola pri synovi a strávila s ním čas až do večera. K životu platili ešte letné dovolenky, to bolo tak všetko.
A zrazu Taliansko – odrazu veľa nových mužov, úplne nový život. Okamžite sa začala učiť po taliansky. Na syna akoby pozabudla a začala si tam dokonca hľadať prácu. Vtedy sa jej pomaličky začalo rozpadávať manželstvo. Neuvedomovala si to, lebo v Taliansku odrazu prepadla pocitu, že toho v živote strašne veľa zmeškala! Keď sa zobudila, bolo už neskoro.
Manžel si medzičasom našiel náhradu a ona prišla domov v hodine dvanástej – jej syn práve nastupoval do prvej triedy do školy. Lenže to sa už mohla do Talianska rovno vrátiť, ako jej predostrel jej už bývalý manžel. A ona už nemala chuť, ale už ani na výber…