Urážať sa je ľudská vlastnosť. Niekdy sú dôvody pádne, keď nás napríklad využívajú, priateľstvo nám veľa berie a nič nedáva, kamarátstvo rozkladá tiež zištnosť, žiarlivosť, závisť… No niekedy sa pohádame, ani poriadne nevieme prečo. Alebo jasne vieme o tom, že sme hľadali „vhodnú“ zámienku. Len preto, aby naše kamarátstvo raz a navždy skončilo. A mohli sme ho zadupať pod čiernu zem. Po rokoch si už nevieme spomenúť, o čom to celé bolo. Len kamarátka chýba. Ako sa vlastne má? Čo s ňou je?
V takýchto prípadoch sa môžete pokúsiť o niečo malé. Nič nestratíte, ak druhá strana ostane zavretá. Vy ste iniciatívu vyvinuli. Ak ste sa teda pred rokmi rozkmotrili aj na sociálnej siete, požiadajte ju napríklad o priateľstvo. Alebo jej napíšte mail či esemesku. Všetko vymenované je menším šokom ako telefonát, kedy by priateľka nedostala šancu spamätať sa zo šoku a zvážiť, ako zareaguje. Po rokoch ticha na ňu choďte pomaly. Opýtajte sa jej, ako sa má, prípadne spomeňte, že si už neviete spomenúť na banalitu, pre ktorú ste sa rozhádali.
S najväčšou pravdepodobnosťou aj kamarátka po rokoch uzná, že ste sa rozhádali pre banalitu, na ktorej nikdy nestál svet a všetko vám odpustí (ak sa tak už medzičasom nestalo). Stačí, že budete v kontakte. Lajkujte jej fotografie, zaujímajte sa o jej život, no nič nepreháňajte. Prvý krok ste urobili vy, na druhý si počkajte z jej strany. Ak vás zavolá na kávu, neváhajte a choďte.