„Počula som o matkách, ktoré sa v dcérach videli. Že chceli, aby sa im splnilo niečo, čo im sa napríklad nestihlo,“ vymenúva Ingrid, ktorá ani také „šťastie“, ktoré sa tiež považuje za nešťastie, nemala. Bola by ho však každopádne ľahšie znášala. Ona mala naopak matku, ktorá žiaden jej úspech nedokázala prežuť.
„Dala by sa v tom nájsť príčina, hoci je šialená. Je to moja matka! Ja som jej dcéra!“ Vraj sa Ingrid narodila matke neplánovane. „Áno, som nechcené dieťa, to sa inak nazvať nedá, no komplikuje mi to život,“ vysvetlila. Matka mala slušne rozbehnutú kariéru, keď ju musela prerušiť. „Nikdy mi o tom nehovorila, ale možno aj zvažovala interupciu. Veľmi ťažko sa mi o tom hovorí.“
Na každý úspech, ktorý Ingrid dosiahla, a nebolo ich málo, reagovala ako jej nepriateľka. „Ako nepriateľka, ktorá mi nepraje, ktorá akoby chcela, aby sa mi nedarilo, lebo ja som v nej stelesňovala niekoho, kto jej zničil život. Mama bola novinárka a po pôrode sa jej už nepodarilo zamestnať v serióznom denníku, aj kvôli otcovej práci veľa cestovali a on to od nej vyžadoval.“
Ingrid sa nevedela dočkať, kedy bude mať osemnásť. Plánovala z domu utiecť a nikdy sa v ňom neobjaviť. Stále sa v tom dome cítila ako cudzinec. Najhoršie ešte len prišlo. Keď si Ingrid našla prvého priateľa a ona ho chcela, ako sa patrí, ukázať rodičom. Otec bol veľmi prajný, ale u matky bola stále prekážka. „Urážala ma, každý jeden chlapec nebol dostatočne dobrý, nadávala im do polointeligentov a podobne. Prežívala som peklo na zemi. Hanbila som sa za ňu a cítila som sa aj ja pošpinená.“
Keď utiekla, znova sa vrátila. Akoby ju ten problém priťahoval domov, kým ho nevyrieši. „Ten problém bol u nás nepomenovaný. Všetci videli, ako sa ku mne správa, čo robí, no nikto sa k tomu nevyjadroval. Otec to nadľahčoval, keď sme osameli, vravel, aby som si z toho nič nerobila. Odvolával sa na jej prechod. Lenže ona bola taká vždy,“ opisuje ďalej Ingrid.
Až jedného dňa. Pochopila, že je to reálny problém, ktorý treba riešiť. Hoci mala do toho odpor, zdráhala sa, lebo to nebolo jednoduché, sadla si s mamou vonku na terasu a začala veľmi priamo. Mama takú debatu vôbec nečakala. „A keď som sa pred ňou rozplakala, nečakane sa rozplakala aj ona. Nikdy som svoju mamu nevidela plakať. Povedala mi: Ingridka, pomôž mi. Ja ťa ľúbim, len ja som chcela prežiť všetko to, čo ty. A začali sme na našom vzťahu pracovať. Celkom sa zmenil. Jednoduché to však nebolo, išli sme krok po kroku.“