„Trápila som sa, lebo som vôbec nerátala s tým, že náš vzťah by mal skončiť,“ opísala Henrieta, ako vnímala prvé dni po rozchode. Potom sa s ním začala vyrovnávať po svojom. „Myslím, že to prebiehalo ako u druhých. Veľa plaču, veľa otázok, veľa bezmonosti, depresií, občas aj úľava a zasa celé dokola. Bola som zúfalá a myslela som si, že sa z toho nikdy nevyliečim,“ opísala. Neskôr prišlo zistenie: Už ho nechcem. Potešilo.
Po štyroch mesiacoch, keď si už konečne mohla povedať, že sa z toho dostala, stretla ho náhodou na ulici. „A ja som bola pekná, schudnutá, šťastná a on… Vyzeral, akoby to teraz len začal tráviť,“ povedala ďalej. Pre ňu to bolo obyčajné, takmer nepodstatné stretnutie. Už si ani nemali čo povedať. „Keď som si to doma rekapitulovala, pamätala som si takmer každé slovo. A pôsobil nezúčastnene, akoby mi len odpovedal na otázky.“ V skutočnosti sa však tomu, že ju stretol, potešil a vnímal to osudovo.
„Neviem, čo mi napadlo asi o tri dni napísať mu. Vymyslela som si poriadnu zámienku. Keďže bol z iného mesta, zahrala som scénu, že tam mam namierené a či môžem uňho prespať. Prvá jeho reakcia bola asi takáto: Myslíš si, že je to dobrá myšlienka? Ja som nemal veľmi dlho sex!“ Asi vtedy zablikala Henriete kontrolka. Veď ona to už dávno naňho mala takto skúsiť! Načo, preboha, tak dlho čakala?
Po neuveriteľných štyroch mesiacoch, kedy si toho najviac odplakala a mala pocit, že na bývalého frajera zabúda, zistila, že v nej ešte niečo žije. Skrátka, že ona ho ešte chce. A nie trochu, ale veľmi. Že to všetko sa vrátilo. „Skúsila som to cez sex a vyšlo to. Zahodila som zábrany typu, použiješ ma na sex, využiješ a znova raníš… Pretože ja som mala pocit, keď sme sa milovali, že on ma znova miluje.“ Našťastie, tentokrát nebola ďaleko od pravdy.