Pražská rodáčka, ktorá dnes žije v severoanglickom meste Preston, je jedným zo 669 československých detí, ktorým Winton tesne pred vypuknutím druhej svetovej vojny zachránil život.
Keď Milena Fleischmannová spolu so sestrou Evou a sesternicou Helenou 31. júla 1939 nastúpila na pražskej Wilsonovej stanici na vlak do Londýna, mala necelých desať rokov.
„Ako dieťa som bola dobrodruh, a preto mi neprekážalo cestovať s ostatnými deťmi do Anglicka. Brala som to ako ďalšie dobrodružstvo. Keď som sa na stanici lúčila s mamkou, babičkou a dedom, všetci mi povedali, že o niekoľko mesiacov alebo dokonca týždňov sa zase uvidíme. Až neskôr som pochopila, o čo vtedy išlo a aké som mala obrovské šťastie. Náš vlak bol predposledný, ktorý vypravili z Prahy do Londýna. Neviem, či by som mala odvahu poslať také malé deti samy do sveta,“ spomína pani Milena.
Zachránili sa aj rodičia
Pani Milena je jedným z mála Wintonových detí, ktorým sa do bezpečia v Anglicku dostali aj rodičia a unikli tak hrôzam druhej svetovej vojny. "Môj otec bol ekonóm a v čase, keď som pricestovala do Londýna, tam už on žil piaty mesiac. Pamätám si, že 14. marca roku 1939 ho niektorí priatelia v Prahe varovali, aby pre zhoršujúcu sa politickú situáciu odišiel do zahraničia. Našťastie otec varovanie bral vážne a hneď odcestoval do Londýna. Už o tri dni ho v našom pražskom byte hľadalo gestapo.
Lenže keď sme s trojročnou sestrou a ešte menšou sesternicou dorazili do Anglicka, otec bol chorý a nemohol sa o nás starať. V Londýne nás čakal pán Roland Radcliff s manželkou, ktorí žili blízko Manchestra v Lancashire. Tam sa o nás starali, kým pre nás neprišli naši rodičia. Mame, ktorá pochádzala z Litvy, sa tiež podarilo v roku 1940 vycestovať cez Nórsko do Anglicka. Dodnes neviem, ako to dokázala. Nikdy som sa na to nepýtala. V Anglicku som chodila do československej základnej školy a gymnázia v malom mestečku Witchurch, blízko anglicko-waleskej hranice, ktorú založila československá vláda v exile ešte počas vojny. Chodilo tam aj ďalších asi dvesto československých detí," spomína na svoje prvé roky v novej vlasti pani Milena.
Moja láska George
Milena neskôr vyštudovala zdravotnícku školu a stala sa ošetrovateľkou. Po skončení štúdií v Anglicku odišla na dva roky ako vychovávateľka do Francúzska. Po návrate do anglického Prestonu jej otec povedal, že stretol jedného pána, ako stvoreného pre ňu. Volal sa George Grenfell-Baines a bol architekt.
„V roku 1954 som sa zaňho vydala. George bol úžasný a láskavý človek. Bol síce o dvadsať rokov starší ako ja, ale vôbec nám to neprekážalo. Jeho dve dcéry z prvého manželstva Suzanne a Dinah mali vtedy 13 a 11 rokov. S manželom máme ešte dcéru Jane a syna Georgea.“
Milenin manžel pochádzal z chudobnej rodiny z Prestonu. Už od svojich štrnástich rokoch tvrdo pracoval, aby raz mohol študovať. Po skončení architektúry si založil v Prestone vlastnú firmu, ktorá sa rozrástla na veľkú medzinárodnú architektonickú spoločnosť – Building Design Partnership. V druhej polovici šesťdesiatych rokov začali manželia podporovať aj mladých českých architektov a umožnili im pracovať v manželovej firme. George sa stal významným britským architektom. Britská kráľovná Alžbeta II. mu v roku 1960 udelila Rad britského kráľovstva. V roku 1972 sa George Grenfell-Baines stal aj profesorom architektúry na Sheffieldskej univerzite. V roku 1978 dostal od kráľovnej šľachtický titul sir, čím jeho manželka získala právo používať pred svojím menom titul lady. Ona ho však zo skromnosti často nepoužíva.
„Žili sme spolu takmer päťdesiat rokov v šťastnom manželstve. V roku 2003 manžel ako 95-ročný zomrel,“ dodáva lady Milena.
Spolupráca s filharmonikmi
Hoci Milena vyštudovala zdravotnícku školu, jej veľkou láskou je od detstva hudba. Už na základnej škole vynikala v speve a vážne uvažovala o štúdiu operného spevu. Povojnová situácia si skôr žiadala praktickejšie povolanie, a preto sa stala ošetrovateľkou.
S manželom často chodili na koncerty Kráľovskej liverpoolskej filharmónie. Po nich manželia Grenfell-Bainesovci často usporadúvali slávnostné večere pre svojich priateľov aj pre sólistov orchestra a dirigenta. Takto pred takmer tridsiatimi rokmi vznikla Spoločnosť priateľov Kráľovskej liverpoolskej filharmónie, ktorá má dnes okolo štyristo členov. Keď sa v roku 1987 stal šéfdirigentom liverpoolskych filharmonikov popredný český dirigent Libor Pešek, zvolili lady Milenu aj do vedenia tohto svetoznámeho hudobného telesa.
„Libor Pešek bol v Liverpoole šéfdirigentom desať rokov a stal sa rodinným priateľom. Ako prvý dirigent prišiel s liverpoolskym orchestrom do Českej republiky, kde mali niekoľko koncertov. Do Česka za nimi začali cestovať aj fanúšikovia. Už asi pätnásť rokov spoluorganizujem v Česku rôzne koncerty a veľmi ma teší, že aj takto môžem Britov oboznamovať s českou kultúrou.“
Okrem toho je lady Milena patrónkou Nadačného fondu Emmy Destinovej, svetoznámej českej opernej speváčky. Podporuje aj Chopinov festival, ktorý sa každoročne koná v Mariánskych Lázňach v auguste. Na tomto festivale nikdy nechýba skupina britských milovníkov vážnej hudby.
Neúnavná lady Milena v roku 1999 dostala v Prahe od vtedajšieho českého ministra zahraničných vecí Cenu Jana Masaryka Gratias Agit za šírenie dobrého mena Českej republiky vo svete. A štyri roky na to si prevzala ďalšiu prestížnu cenu, Významná česká žena vo svete za rok 2003, ktorú udeľuje Medzinárodný koordinačný výbor zahraničných Čechov.
Spoznáva aj Slovensko
Lady Milena má veľa aktivít a diár má plný na rok dopredu. Po zamatovej revolúcii sa lady Milena začala naplno venovať aj rozvíjaniu britsko-česko-slovenskej spolupráce v oblasti kultúry. Niekoľko rokov bola predsedníčkou Britsko-česko-slovenskej Asociácie, najvýznamnejšieho a najpočetnejšieho krajanského združenia vo Veľkej Británii, s ktorým spolupracuje dodnes.
„Naším členom chceme sprostredkúvať informácie o českej a slovenskej kultúre, umení, politike, ekonomike a vede. Vydávame aj časopis v angličtine, ktorý vychádza každý druhý mesiac. Okrem toho sa snažíme aj finančne podporovať vyučovanie angličtiny na jednej českej a jednej slovenskej škole.“
Pre skupinu priateľov a známych aspoň dva razy do roka organizuje aj rôzne poznávacie zájazdy do Česka a na Slovensko. „Česko sme už prešli celé. Boli sme už aj v Nízkych a Vysokých Tatrách, odkiaľ sme robili výlety do rôznych miest na severnom Slovensku. Poznáme aj Bratislavu – a čo sme zatiaľ videli zo Slovenska, sa nám veľmi páčilo. Určite sa sem vrátime aj niekedy v budúcnosti.“
Text: Eva Kubáňová, spolupracovníčka Pravdy
Foto: archív Mileny Grenfell-Bainesovej