Keď dieťaťu hovoríme, že je veľmi inteligentné, aby sme podporili jeho sebaúctu, robí mu to nepochybne dobre, ale príliš veľa komplimentov môže spôsobiť, že si zvykne príliš sa nesnažiť, aby dosiahlo nejaké výsledky, píše taliansky denník Corriere della Sera.
Ako vždy je nutná zlatá stredná cesta. Čo by sme mali dieťaťu povedať a čoho by sme sa mali vyvarovať, hovorí profesorka a docentka medzikultúrnej pedagogiky na milánskej univerzite Milano-Bicocca Alessia Agliatiová.
Koncom 90-tych rokov štúdia Kolumbijskej univerzity ukázala, ako deti, ktoré boli veľmi chválené, mali sklon vyhýbať sa výzvam a ťažkým situáciám a volili si jednoduchšie ciele zo strachu, že nesplnia očakávania dospelých a tak sa nedočkajú pochvaly. Navyše vyšlo najavo, že deti, ktoré boli chválené veľmi, nedokázali vyriešiť problémové situácie a pri riešení úloh robili viacero chýb.
Príliš veľká chvála deti zaťažuje a môže v nich vyvolať strach zo zlyhania a z toho, že nesplnia očakávania druhých. Naviac si dieťa môže vyložiť chválu ako signál, že už nemusí vynakladať žiadne úsilie. „Chváľme deti v dobrej viere, že ich odmeňujeme a povzbudzujeme vo vytrvalosti. Jedným z najväčších rizík prehnanej chvály je závislosť dieťaťa na úsudku dospelého. Dieťa, ktoré je zvyknuté, že ho chvália za všetko, čo urobí, si potom myslí, že ľudia musia chváliť každý jeho čin,“ vysvetľuje profesorka Agliatiová.
„Tým neposilňujeme sebaúctu našich detí, skôr v nich vyvolávame pocit neistoty. Sebaúcta sa upevňuje zakaždým, keď dosiahneme nejaký cieľ, dobrý výsledok a uvedomíme si, že sme to dosiahli sami. Sebaúcta znamená, že sa v nás utvárajú kritéria pre hodnotenie našej ceny. Ak to dospelý neustále nahradzuje a dieťa chváli, nenecháva mu nutný priestor na to, aby si kritériá vytváralo samo. Ponechajme deťom čas a priestor, aby si mohli sami povedať, že sú schopné, že to dokázali. Sebaúcta sa utvára prostredníctvom drobných každodenných úspechov, nie s pomocou chvály dospelých,“ hovorí Agliatiová.
Niekdajšie generácie boli pravdepodobne omnoho prísnejšie a vlastné deti chválili len zriedka. Dnešné rodičia to naopak s odmeňovaním dieťaťa často preháňajú. Keď sa také deti stretnú s neúspechom alebo problémom, budú tento problém považovať za neprekonateľný. Deťom je nutné pomôcť pochopiť, čo to znamená byť inteligentný a ako sa inteligencia prejavuje, napríklad: „Si inteligentný, pretože si dokázal vyriešiť úlohu, ktorá nie je ľahká.“
Rodičia sú pochopiteľne spokojní, keď ich dieťa získa dobrú známku, ale chváliť ho treba nie za známku, ale úsilie, ktoré vynaložilo. Napríklad: „Som pyšný na to, čo si dokázal.“ Najlepší spôsob, ako dieťa povzbudiť, aby vytrvalo a vytvorilo si v sebe pozitívny obraz, je zdôrazniť, ako jeho úsilie funguje a prináša mu úspech.
Identita je kombináciou obrazu, ktorý máme sami o sebe, s obrazom, ktorý o nás majú ostatní. Keď dievča stále počúva, aké je skvelé, bude presvedčené o tom, že je skutočne skvelé a bude si myslieť, že vždy musí vyhovovať obrazu, ktorí jej prisúdili.
Až toto dievča dospeje, urobí niečo, čo sklame očakávania ostatných. To, že už nie je „skvelé dievča“, môže uvrhnúť do hlbokej krízy jej sebavedomie. „Keď nie som skvelé dievča, nie som to už ja a nemám žiadnu cenu.“ Opakovaná chvála sa stáva nálepkou, ktorá znemožňuje byť niekým iným. Strach, že sklame, že nebude už taká, aká bola, a že nebude vyhovovať predstave, ktorú o nej ľudia mali, jej zabráni v tom, aby sa pustila do väčších výziev.