Doprajme deťom aj flákanie a nudu

25.08.2013 17:00
dieťa, chlapec, voľný čas, počítač
Dieťa nemusí mať stále organizovaný čas. Autor:

Relatívny materiálny dostatok, nijaké domáce povinnosti, technologické vymoženosti, virtuálni kamaráti - toto všetko charakterizuje súčasný svet detí.

Ako na ne vplýva dnešný svet a život plynúci v rýchlom tempe? Prečo sú častejšie lenivé a odborníci im diagnostikujú poruchy učenia, ktoré sme ešte pred pár rokmi nepoznali? O tom všetkom sme sa ešte pred začiatkom školského roka zhovárali so psychologičkou Máriou Tóthovou-Šimčákovou, známou aj z televíznej relácie Pestúnka.

Je dnešná generácia detí iná, ako sme boli my?
Deti sú vždy odrazom doby i toho, ako žije ich rodina. Žijeme dynamicky, čas je pre nás najväčšia hodnota, pretože ho nikdy nemáme dostatok. Aj medzi našimi deťmi ich teda je omnoho viac akčných, dynamických, majú problémy so spánkom, v ich živote je častá zmena. Nestačí im, aby na ne iba niekto rozprával, vyžadujú dialóg. Dnešné deti sú aj omnoho precitlivenejšie, pripútané k rodičom, potrebujú veľa zázemia, pocit istoty, na druhej strane sú oveľa viac „do sveta“ a dokážu mnoho vecí zvládnuť samy. S našou citovou oporou.

V minulosti sa museli deti aktívne zapájať do pomoci rodine. Prázdniny pre ne znamenali prácu na poli. Naše deti majú veľa voľného času. Je to dobré?
Keď som sa pýtala siedmakov, aké sú ich domáce povinnosti, odpovedali mi, že sa musia naučiť do školy. Inak nič. To ma prekvapilo. Vyrastá nám generácia, ktorá sa o seba nevie postarať v rámci základných činností. Nevie, že existuje práčka, utieranie prachu, že jedlo si treba občas aj uvariť a nepredáva sa len ako mrazený polotovar v supermarkete. Maximum, čo rodičia vyžadujú, je to, aby si tínedžer upratal svoju izbu, lenže ak to od neho nechceli dosiaľ, v puberte im už bude vzdorovať. Rodina, ktorá deti odmalička nevedie k tomu, že majú isté povinnosti prislúchajúce svojmu veku, robí veľkú chybu.

Od akého vekového obdobia je vlastne vhodné zapájať dieťa do domácich prác?
Odmalička! Už v predškolskom veku je predsa dieťa schopné poupratovať si hračky s našou pomocou, alebo v rámci zábavy pomáhať mame v kuchyni. V ôsmich, deviatich rokoch môže chodiť vysýpať smeti, vykladať riady z umývačky, polievať kvety, postarať sa o domáce zvieratko. Raz za čas si treba urobiť upratovaciu sobotu, ponúknuť dieťaťu pomoc a aj robenie poriadku môže byť zábava. Deti by mali mať vlastné a pravidelné domáce povinnosti viazané na konkrétne dni ako protipól ku škole a voľnočasovým aktivitám.

Včera mi moja 11-ročná dcéra oznámila, že doma nepomôže, pretože je vyčerpaná z denného tábora, kde sa celý deň zabávali… Veď sú prázdniny!
Aj záujmová činnosť dokáže unaviť. Deti sú v tomto iné, aj zábavný program môžu v istej chvíli vnímať ako stresujúci, niečo, kde treba podávať výkon. Majú v sebe akúsi stopku, keď povedia, už nevládzem. Dnešné deti sú navyše lenivé. Nuda je základná činnosť, ktorá ich nestresuje. Naopak, podľa nich je úžasné sa nudiť. Leto pre ne znamená ničnerobenie, nijaké povinnosti, spĺňanie časových limitov. Len tak si preplávať dňom je pre ne často ten skutočný oddych.

Takže im máme to flákanie občas dopriať?
Z času na čas si ho skutočne zaslúžia. Po desiatich mesiacoch systematickej práce v škole si zaslúžia mať počas prázdnin nejaký ten týždeň, keď môžu vstávať, kedy chcú, robiť si, čo chcú. Doprajme im aj nejaké to trávenie času bez limitov bez toho, aby sme im nejako organizovali program.

Známa česká psychologička Jiřina Prekopová, autorka kultovej knihy pre rodičov Malý tyran, tvrdí, že súčasní rodičia sa nevedia deťom sebaobetovať. Ja si myslím, že áno, len iným spôsobom. Po práci sa stávame otrokmi voľného času svojich detí a šoférmi, aby sme ich porozvážali na všetky krúžky. Chceme im zmysluplne vyplniť čas a neostáva nám čas na samých seba…
Dnes je to často o tom, že rodičia cielene vychovávajú umelca či športovca a musia sa prispôsobiť tvrdým podmienkam, ktoré si toto atraktívne zameranie vyžaduje. Preto si treba dvojfázové tréningy a podobné finančne i časovo náročné vklady dobre rozmyslieť. Nerobiť to len preto, lebo ja som nemohol športovať, tancovať a chcem to dopriať dieťaťu. Zvážiť aj to, či moje dieťa na to má talent, či spomínaná činnosť preň má zmysel a význam. Väčšina rodičov má náročnú prácu, ktorá zaberá veľa času a energie, a naše deti často ani nepotrebujú mať toľko organizovaných aktivít, ale v istom veku je pre ne dôležitejšie zmysluplne tráviť čas so svojimi rodičmi. Niekedy je intenzita podstatnejšia ako dĺžka. Veľa rodičov sa dnes napríklad vracia k spoločenským hrám, čo je veľmi sympatické. Rozvíja to aj osobnosť dieťaťa, naučí sa nielen tešiť z výhry, ale zmierovať sa aj s prehrou, hrať samostatne i v rodinnom tíme.

Všimla som si na synovi, že odkedy začal chodiť do škôlky, je strašne rád doma. Odmieta chodiť dokonca aj na ihrisko, do piesku.
Žijeme v skupinách a samota je protiobraz toho, že niekoľko hodín denne strávime v kolektívoch, kde je hluk, krik. Aj trávenie času osamote, vo svojej izbe, v mojom priestore, kde sa cítim v bezpečí a som len sám so sebou, je veľmi dôležité.

Pri množstve dokonalých hračiek a elektronických zábaviek, ktoré dnes majú deti k dispozícii, ostáva im ešte priestor pre fantáziu? Neskončíme ako v Nekonečnom príbehu?
Detská fantázia určite nevymizne. Dnešné deti majú slabšiu slovnú zásobu, pretože málo čítajú, a občas im robí problémy vizualizácia, pretože televízia a počítače im ponúkajú veľa predpripravených obrazov. Naďalej však majú svoju fantáziu, sny a predstavy. Ide len o to, či a ako podporíme ich kreativitu, alebo sa jednoducho prispôsobíme dobe a automaticky berieme to, čo ponúka.

V posledných rokoch sa vynorilo množstvo nových diagnóz – dyskalkúlia, dysgrafia, dysortografia… Nie je to len preto, aby mali psychológovia a rôzni terapeuti viac práce?
Rôzne poruchy učenia tu vždy boli, hoci vďaka lepšej diagnostike ich dokážeme objaviť omnoho viac. Veď súčasná doba je neuveriteľne náročná na prísun informácií, vnímanie, koncentráciu. Naším cieľom však nie je len diagnostikovať, že dieťa má problém v učení, ale dokázať mu aj pomôcť. My potrebujeme, aby sa naše deti vedeli učiť, pretože aj učiť sa treba naučiť. Ony však často majú problémy v úplných základoch – so zrakovou pamäťou, sluchovým rozlišovaním atď. Pre súčasné deti je nevyhnutné učiť sa napríklad jazyky, ale ak ten jazyk správne nepočujú, nikdy sa ho nenaučia. Problém vidím aj v tom, že dnešný školský systém je ešte stále nastavený na memorovanie. Deti však chcú diskusiu, chcú natrvalo začleniť do vyučovania počítač, interaktívne tabule, vyžadujú tvorivé vyučovanie, skupinové techniky. To im klasická škola často nedokáže ponúknuť. A ja vidím, že ak mám dieťa, ktoré školu nemá rado a jeho motiváciu vzdelávať sa už raz pedagógovia zlomili, veľmi ťažko sa to napráva.

Je nevyhnutná domáca príprava? Nemal by sa žiak, minimálne na prvom stupni, všetko naučiť v škole, a potom urobiť hrubú čiaru a venovať sa do konca dňa inými aktivitám?
Domáca príprava je súčasťou všetkého, čo dieťa musí. Ide o dovytváranie pamäťovej stopy, veď 70 % informácií, ktoré sme počuli len raz, zabudneme. Neustále opakovanie je teda na programe dňa – otvoriť si zošit, krátko sa vrátiť k tomu, čo sme dnes preberali. Táto domáca príprava by však mala byť úsporná, prvák by sa príprave do školy nemal venovať viac ako polhodinu. Ôsmak by sa mal učiť hodinu, maximálne hodinu a pol, príprava trvajúca dlhšie ako dve hodiny je nevyhnutná až na strednej škole. Hoci aj jeden deň do týždňa bez úloh je super. Škola by mala dieťa motivovať k tomu, aby si doma hľadalo ešte ďalšie zdroje informácií k téme. Hoci pekné obrázky vlka na internete, pretože sme sa o ňom na prírodopise zhovárali. Mám však asi dve deti z desiatich, ktoré mi povedia, že majú proces učenia naozaj rady. Väčšina z nich to vníma ako nevyhnutné zlo.

Do akého veku by sa mal rodič venovať príprave do školy spoločne s dieťaťom, robiť si s ním doma úlohy?
Je to naozaj o tom, že vo chvíli, keď dieťa nastupuje do školy, vráti sa do školských lavíc aj rodič. A je fajn, ak si to uvedomí. Prvák potrebuje pri domácej príprave dozor a asistenciu, získať skúsenosť, čo to vlastne domáca príprava je, ako si ju rozvrhnúť, koľko času mu zaberie. To ho škola nenaučí, to ho musia naučiť rodičia. Aj neskôr viaceré deti potrebujú kontrolu, ale nie v zmysle: Čo bolo v škole? Nič. Máš úlohy? Mám. Z vlastnej skúsenosti viem, že stačil mesiac, dva bez systematického prístupu a dieťaťu sa okamžite zhoršili známky. Mnohým deťom stačí len prítomnosť rodiča pri domácej príprave, byť s ním v jednej miestnosti, občas sa niečo opýtať. Zlomové obdobia sú najmä prvá trieda, piata ako prestupový ročník na druhý stupeň, keď nabiehajú nové predmety, obdobia pred prijímacími pohovormi. Mám rodičov, ktorí sa s dieťaťom nikdy neprestali učiť, ak chceli, aby dosahovalo dobré výsledky.

Občas mám pocit, že školstvo má snahu presunúť váhu zodpovednosti za vzdelávanie na rodičov…
Tak by to nemalo byť. Ide len o systematickú kontrolu, prípadne dovysvetlenie toho, čomu dieťa nerozumie. Dnes má väčšina siedmakov, ôsmakov dve doučovania, inými slovami, potrebujú ďalšieho profesionála, ktorý sa im venuje. Tam niekde je chyba. Mám veľa detí, ktoré nemajú problém pochopiť učivo, potrebujú ho však servírovať v inom tempe. A to im škola neponúkne. Preto mávajú doučovania, lebo si to potrebujú zopakovať ešte raz a znova. Doma sa niekedy stačí opýtať: Učili ste sa o Márii Terézii? Tak mi o nej niečo povedz. A hneď viete, či si dieťa vôbec otvorilo učebnicu na tej strane.

Čo si myslíte o školských uniformách, ktoré by čiastočne zotreli rozdiely medzi deťmi z bohatších rodín v drahom značkovom oblečení a tými zo sociálne horších pomerov? Je to rovnostárstvo? Snaha potlačiť individualitu?
Nedá sa to zovšeobecniť. V niečom by to možno bolo naozaj jednoduchšie pre rodičov i žiakov. Stretla som sa so šikanovaním len preto, že žiak nespĺňal parametre, ako je sociálny status, oblečenie, účes. Deti dokážu na tom druhom hodnotiť i nenávidieť veľmi veľa vecí a v tínedžerskom veku si všímajú najmä vonkajší výzor. Kohokoľvek, kto sa vymyká, dokážu veľmi potrápiť. Táto moja skúsenosť hovorí skôr v prospech školských rovnošiat. Pre konkrétnu školu by to mohla byť aj imidžová záležitosť. Keď som bola na návšteve v triedach, kde nosili školské uniformy, všimla som si, že deti aj tak do toho obliekania vložili vždy niečo vlastné, individuálne, čo ich identifikovalo. Raz som riešila problém, že chlapci mali odfotografované dievčenské nohavičky. Nemuseli sa ani namáhať, aby snímky získali, pretože dievčatám pri sedení v lavici doslova vytŕčali z bedrových nohavíc. Sú triedy, kde je nevyhnutné aspoň zadefinovať nejaký štandard v obliekaní.

Spomenuli ste šikanu. Tá vždy bola i bude. Je jej viac?
Český psychológ Pavel Říčan tvrdí, že každé dieťa sa v rámci školského vývoja stretne so šikanovaním. Je lepšie, ak len ako svedok, horšie, ak sa stane obeťou či samotným agresorom. Ak nazrieme aj do nášho školského vývoja, vždy sa našiel niekto, kto sa nám posmieval. Len kedysi sa to inak riešilo, vzťahy boli priateľskejšie, lepšie komunikačne zvládnuté. Dnes sa problém často nabalí ako snehová guľa. Deti ma vždy prekvapia niečím novým, ako trápiť toho druhého. Často je to mocenský boj, inokedy triedny šašo, ktorý chce pobaviť a ani si neuvedomí, že inému ubližuje. Ďalší má kamarátov, ktorí šikanujú na jeho povel, sám sa na tom nezúčastňuje. K tomu všetkému dnes treba pripočítať balík kyberšikany spojený s internetom, mobilom. Naozaj intenzívne sa tým zaoberám asi pätnásť rokov. Chybu niekedy vidím aj v tom, že my psychológovia pracujeme s agresormi, ale málo pracujeme s obeťami. Treba zistiť, prečo zlyhali v systéme obrany.

Ako sa to rieši? Vyňatím dieťaťa z kolektívu?
Rodičia to chcú najčastejšie urobiť ako prvé – zobrať dieťa z nezdravého kolektívu a šupnúť ho do nového. Ale viete, kto je najviac odstrkovaným žiakom? Novonastupujúce dieťa, ktoré prichádza do zabehanej partie v triede. Nikoho nepozná, nemá kamarátov. Urobíte mu to dva-, trikrát a neustále ho tak vystavujete tým najťažším podmienkam. Dnes vieme, ako postaviť obranné stratégie, ale musíme pracovať aj s obeťou, aj s agresorom. Je to aj problém kolektívu – prečo ostatní dopustili, aby bol v triede niekto šikanovaný? Mnohí si uvedomujú, že ak nebude šikanovaný konkrétny žiak, prídu na rad oni sami. Chránia teda seba, aby vôbec prežili. Nevcítia sa do toho druhého, komu sa ubližuje, čo asi prežíva. Podstatné je šikanu objaviť a naučiť deti, že túto ranu je potrebné otvoriť. Za pomoci školy, rodiny a psychológov sa to dá krásne zvládnuť.

Ste mamou 9-ročnej Emy a 5-ročného Maximiliána. Iste ste pod občasným tlakom okolia, ktoré pozoruje, ako riešite problémy vy. Povedzte, že aj vy to občas nezvládate…
Som ako každá iná mama. Musím priznať, že som prísna, rodič, ktorý síce dáva veľa lásky, máme svoje maznacie rituály, ale moje deti vedia, že ak niečo požadujem, som v tom dôsledná. Takisto vedia, že neznášam škandály na verejnosti a vždy si ma vychutnajú. Vďaka svojej odbornosti mám možno niektoré veci lepšie teoreticky zvládnuté, ale som aj temperamentná, dynamická a neveľmi trpezlivá. Práve deti ma učia zvládať môj temperament, keď ma občas napomínajú: Mama, nekrič. Dostávam sa však s nimi do konfliktných situácií ako každý iný rodič – najmä pri riešení ich vzájomných súrodeneckých konfliktov.

Vytvorili ste si vlastné výchovné postupy, ktoré dnes aplikujete na klientoch?
Určite. Ťažšie sa vám radí len na základe čisto teoretickej skúsenosti, keď môžete ponúknuť v praxi overené taktiky. Mnohých rodičov zaujíma aj moja osobná skúsenosť.

Máte prípad, ktorý vám špeciálne utkvel v pamäti?
Je ich veľa. Máme rodinných priateľov, ktorých som spoznala ako klientov, ale našli sme si k sebe cestu aj v súkromí. Alebo rodinu, v ktorej veľmi túžili po dievčatku, ale mama si na to netrúfala, pretože mala dvoch nezvládnuteľných čertov, konfliktných, problémových chlapcov. Neskôr sa aj vďaka terapii odhodlali mať tretie dieťa a vyšlo im to, majú dcérku. Mám však aj skúsenosti, keď nebolo možné v rodine nič zmeniť, pretože rodič nebol ochotný počúvať. Častokrát sa totiž rýchlejšie dohodnem s dieťaťom a ťažšie zmením postoj rodiča.

Mgr. Mária Tóthová Šimčáková:
Prax detskej poradenskej a školskej psychologičky vykonáva už 22 rokov. Má skúsenosti s prácou s rôznymi problémami, ktoré sprevádzajú deti pri ich raste, osobnostnom vývoji, školskej dochádzke, učení. Rovnako sa zaoberá konzultáciami pre rodičov, hlavne na tému výchovy a vzdelávania detí (napr. portál Najmama, e-deti). Veľa skúseností priamo z praxe rodín nazbierala v relácii TV Markíza Pestúnka (2006).

#dieťa #výchova #voľný čas #povinnosti
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku

+ Neponocujte, aj vy si potrebujete oddýchnuť na ďalší deň.
Ak sami nie ste spokojný so svojou prácou,...

+ Dbajte na svoju hygienu a častejšie si začnite umývať ruky.
Neskladujte peniaze na bažnom účte, informujte...