Ak sa však hlásime k odkazu Jana Amosa Komenského, mohli by sme mať predstavu aspoň o základných princípoch toho, ako dobre učiť. A ako naučiť.
Keďže forma výučby by mala ísť ruka v ruke s pokrokom a novými technológiami, dá sa očakávať, že aj proces výučby sa bude meniť. Jednou z nových foriem výučby je aj Planéta vedomostí, o ktorej uvažuje ministerstvo školstva ako novom vzdelávacom „kánone“ v našich školách. Planéta vedomostí je súbor interaktívnych elektronických prednášok, ktoré by mali vytvoriť nové digitálne kurikulum pre naše deti.
Chcel som si na úroveň takéhoto e-vzdelávania spraviť vlastný názor, a tak som sa pozrel na stránku Universal curriculum a vypočul a pozrel som si jednu zo vzorových prednášok, ktoré ilustrujú, ako by mala vyzerať Planéta vedomostí.
Klik. Animácia prvá. Balík zavesený na padáku pomaly padá k zemi, pretože naň pôsobí sila zemskej príťažlivosti. Ak sa doň oprie vietor, smer pádu sa mení: sila pôsobenia vetra sa skladá so silou zemskej príťažlivosti. Voila, príklad skladania síl. V celom svojom živote som nevidel, ako balík zavesený na padáku padá z oblohy na zem. Netuším, koľko školopovinných detí niečo podobné videlo. Predpokladám, že na Slovensku takých detí veľa nenájdeme. A tak už prvá ilustrácia skladania je ďaleko od toho, čo deti majú možnosť vidieť, zažiť alebo si vyskúšať, overiť či dokonca potrebovať. Samozrejme, je tu možnosť, že prednáška je koncipovaná pre malých uctievačov „cargo kultu“ a v tom prípade moja skepsa nie je na mieste.
Klik, klik, klik, klik… Preklikal som sa až na koniec. Posúvaním kurzoru na obrazovke som spravil požadované testy. Stal som sa expertom na skladanie síl. Ideme ďalej. Ak budem šikovný, preklikám sa až k maturite. Bez toho, aby som si na vlastnej koži vyskúšal a overil, ako naozaj funguje skladanie síl.
Vedomosti a poznanie sú o skúsenosti, experimentovaní, rozmýšľaní, vlastnom formulovaní otázok a vlastnom hľadaní odpovedí. Neviem si predstaviť vďačnejšiu tému, ako skladanie síl. Celá trieda sa môže hrať a experimentovať. Možností, ako si overiť a porozumieť skladaniu síl bez toho, aby som hľadel na monitor počítača, je nesmierne veľa. Deti musia experimentovať a hľadať vlastné riešenia. Musia „rukami ohmatať“ a „dušou precítiť“, ako sa skladajú sily. Musia zažiť moment, keď si uvedomia, ako je to vlastne so silami a prečo je dobré reprezentovať silu ako vektor. Toto nijaký, akokoľvek sofistikovaný, program nenahradí. Preto sa treba snažiť o to, aby mali deti prístup na Planétu bezprostredných skúseností a pokusov. Aby zažili dobrodružstvo poznávania a postupného pochopenia súvislostí. Aby sa naučili objavovať. Aby si kládli otázku „prečo“. Fyzika je o reálnom svete, a preto sa jej výučba musí zakladať na pozorovaní reálneho sveta, a nie virtuálnych simulácií.
Nezúfajme však. Keď som bol v polovici sedemdesiatych rokov minulého storočia gymnazistom, naše vedomosti z fyziky boli overované s pomocou skúšacieho zariadenia REPEX – posledného výkriku módy v oblasti pedagogických vied. Toto elektronické zariadenie vyhodnocovalo testy. Každý test obsahoval desať otázok, každá otázka mala štyri možné odpovede: A, B, C, D. Je úplne pochopiteľné, že namiesto toho, aby sme sa učili fyziku, memorovali sme rôzne kombinácie štyroch písmen. O sile sme vedeli toto: ABACDABACA. Balík na padáku je predsa len pokrokom.
Text: Vladimír Bužek, univerzitný profesor fyziky pre magazín Pravdy
Foto: SHUTTERSTOCK