Buďte mama, nie manažérka dcérinho života

Dobrý večer, kamarátka ma odporučila, aby som sa pokúsila hľadať riešenie v tejto už aj pre mňa zaujímavej poradni. Mám 56 rokov, som matkou dvoch synov, ktorí majú svoje rodiny, a okrem toho mám ešte 25-ročnú dcéru, ktorá úspešne vyštudovala vysokú školu ekonomického zamerania. V čase jej maturity sme sa s manželom rozviedli, dcéra si v tom čase našla „lásku“, ktorá trvá dodnes. Od mala nemala rada vybavovačky, vždy jej nakoniec niekto pomohol. Teraz je druhý rok po škole a má problém s prácou. Vo vzťahu tiež nie je spokojná, ale nechce byť sama. Ako jej mám pomôcť? Za radu vopred ďakujem.
Vlastička

Na rodičovstve paradoxne nie sú najťažšie chvíle, keď treba niečo robiť, ale chvíle, keď treba vydržať a nerobiť nič. Ste matka, a tak pre vás bolo síce namáhavé, ale prirodzené, že deťom varíte, čítate im rozprávky, vstávate k nim v noci a fúkate otlčené kolená. Pretože tým ste niečo vytvárali. Kŕmili ste, utešovali ste, vychovávali, každým vaším činom vaše dieťa rástlo. Lenže popri tom všetkom „robení“ prichádzajú okamihy, keď vaše dieťa rastie len v prípade, že vydržíte neurobiť nič, a tých okamihov je stále viac. Nezašnurujete topánky a vydržíte sa dívať, ako to nešikovnými prštekmi celú večnosť skúša samo, nedržíte ho na preliezke, nejdete s ním cez cestu, neodprevadíte ho až ku škole, netelefonujete mu na lyžiarsky zájazd, či si nedochrámalo nohy, idete večer spať, hoci ono šlo von s kamarátmi a ešte nie je doma. Nerobiť nič, len dôverovať predchádzajúcim rokom výchovy a dúfať, že si dieťa poradí samo, to je veľké rodičovské hrdinstvo. Ak dokáže rodič v pravej chvíli dieťa nechať tak, a pritom zachovať auru lásky a dôvery, hoci dieťa sa potáca a robí chyby, je to už na medailu. A ja vás teraz chcem povzbudiť, aby ste sa o tú medailu usilovali tiež. Viem, že je to ťažké, ale pokúste sa o to. Pretože vaša dcéra má len okolo 25 a právo ešte sa rozhodovať, váhať, dokončiť chyby, vyskúšať slepé uličky. Vy ste možno v dvadsaťpäťke už mali svoju profesiu, svoju rodinu, manžela, deti, systém a pevný režim a možno máte pocit, že by ho mala mať aj vaša dcéra. Ale vy ste vy a dcéra je dcéra. Každá máte svoj osud, svoju povahu, každá ste vyrastali v inej dobe, formovali, určovali a obmedzovali vás iné veci. Predpokladám, že ani vy ste sa so svojou mamou neradili, za koho sa vydať a kde sa zamestnať. Okrem toho: rodičia si často neuvedomujú, ako veľmi je pre ich deti dôležitý pocit, že svojich rodičov nesklamali, a vôbec nezáleží na tom, ako nezávisle, rebelsky alebo flegmaticky sa tie deti tvária. Ak sa budete viditeľne trápiť dcérinou prácou a vzťahom, bude to pre ňu o to ťažšie. A pritom sa nedeje žiadna tragédia. Len je v procesoch, ktoré trvajú dlhšie. Takže keď som vám už poradil, čo nerobiť, tak vám teraz poradím, čo robiť: buďte s dcérou v kontakte. Najlepšie v takom, ktorý sa bude týkať len vás dvoch. Aby ste sa trebárs spolu dve hodiny motali po obchodoch na nákupoch a skončili v cukrárni alebo spolu piekli medovníky, alebo trebárs preberali skrine. A ani raz pritom nepoložte otázku: „Ešte stále nemáš prácu?“ alebo „Prečo sa toho svojho frajera nezbavíš?“ Vy ste mama, a tak jej dajte najavo, že ju máte rada, že viete, že všetko dobre dopadne, že keby čokoľvek potrebovala, môže sa na vás obrátiť, že ste presvedčená, že ona vie, čo robí, a ak nič nerobí, má to asi nejaký význam. Do vzťahov jej aj tak nemôžete hovoriť, pretože len ona vie, čo cíti, a kým si veci neodžije, neskončia sa. A o profesii sa môžete baviť len vtedy, ak s tým sama začne, a mám pocit, že vaša úloha sa začína a končí pri týchto dvoch otázkach: „Aká je tvoja práca snov?“ a „Niečo podobné robí kamarátkina kamarátka, mám sa jej opýtať, či niekoho nehľadajú?“. A zvyšok nechajte na ňu. Je dospelá a ak dokázala vyštudovať vysokú školu, je určite šikovná a je v nej potenciál postarať sa o seba. Vy buďte pri nej ako mama a nie ako manažérka jej života. A medzi rečou jej porozprávajte o svojom živote. Nemyslím tým hrdinské historky, ale príbehy o tom, ako ste sa mýlili a váhali a ako to nakoniec dobre dopadlo.