Kedy treba zložiť zbrane?

Zdravím, Max, chcela by som ťa poprosiť, aby si mi ešte raz – ako už pár ženám doteraz v tvojej poradni – napísal priamo a úprimne, že jeden konkrétny človek nemá o mňa záujem. Nebudeš prvý, asi ani posledný, ale spolieham sa na to, že čím viac občas zdravo uvažujúcich ľudí mi to povie, tým to možno naberie na váhe. Lebo klasicky, rozum vyhodnocuje činy a skutky (rozumej takmer žiadne) za nezáujem, srdce aj ten malý záujem (rozumej sem-tam sa mi ozve, sem-tam ma vezme von) za lásku. A intuícia, tá na to serie. So spomenutým človekom sme v kontakte niečo cez tri mesiace. Máme za sebou rozsiahlu internetovú komunikáciu vo frekvencii tak každý tretí deň, päť dohodnutých a uskutočnených stretnutí a jedno pretiahnutie (podľa všetkého mu nešlo len o to a ak áno, nielen o to, kaleráby tlačil aj potom). Áno, hlava kričí „Nie je z teba až tak mimo!“, viem ako sa správajú muži, ktorí majú o ženu záujem. Ale čo s tým srdcom, ktoré si to nechce dať vysvetliť, nepočúva a v každej situácii si aj tak nájde ten naivný záujem?! Alebo vieš čo, vykašli sa na otravnú odpoveď „sama máš pravdu, nechce ťa“ a radšej mi napíš návod, ako zbaliť a baliť už iba jediného chlapa na celý život :). Som bojovníčka a nevzdávam sa ľahko, len pomaly už zabúdam, kde je tá hranica zložiť zbrane a vykašlať sa na to. Vďaka.
H.

Pred pár rokmi som objavil pravidlo citového zotrvačníka, ktoré je síce vedecky ničím nepotvrdené, ale pozoruhodne často funguje v praxi. Súvisí s tým, že psychologicky a emocionálne sú dievčatá a ženy odjakživa oproti chlapcom a mužom zrýchlené. Mužom trvá dlhšie zistiť, čo vlastne chcú a čo cítia – teda v prípade, ak sa to týka komplikovaných sfér intímnych vzťahov a nie vecí, ktoré sa dajú zhrnúť do fyzikálnych rovníc alebo pomeru cena/výkon. Muži jednoducho potrebujú často viac času, aby im došlo až do hlavy a iných dôležitých orgánov, že áno, túto ženu by som mohol veľmi milovať, túto ženu nechcem stratiť, bez tejto ženy asi fakt nemôžem žiť. Neviem, prečo to tak je, ale bez tohto emocionálneho spomalenia by väčšina ľúbostných románov a filmov prišla o základnú zápletku. Takže ak sa pýtaš, kde je tá hranica, kedy máš zobrať na vedomie, že tvoja zainteresovanosť nemá náležitú odozvu, tak tá hranica je dva týždne. Dva týždne môžeš byť aktívna a vykladať si neutrálne správanie vo svoj prospech. Ak po dvoch týždňoch niečo, čo vzdialene pripomína vzťah, neprejde do niečoho, čo vzťahom jednoznačne je (teda, že sa chlapík nejako pripomenie každý deň, že má zjavnú túžbu byť s tebou čo najviac a najčastejšie, že sa o teba zaujíma a chce, aby si sa ty zaujímala o neho, že ti postupne otvára svoj svet vrátane ľudí, čo sú mu najbližší), je načase nechať to tak a nasmerovať svoju charizmu iným smerom. Viem, že je to ťažké, ale treba sa premôcť a naozaj nemrhať láskou na tých, ktorí nás nemilujú. A ak mám odpovedať na to, kde nájsť a ako získať toho „definitívneho super chlapa pre život“, tak ver mi, keby som vedel odpovedať na toto, tak teraz nepíšem tieto riadky, ale sa niekde v daňovom raji ako nenormálne bohatý človek oddávam bohapustej záhaľke. Nikto – ani vedci, ktorí tomu zasvätili celý život – nedokáže povedať, prečo sa akurát títo dvaja ľudia do seba zamilujú a prečo sú akurát títo schopní spolu prežiť celý život. Môžu s tým mať niečo kompatibilné imunitné systémy, životné načasovanie, kultúrne zázemie, šikovne skombinované traumy z detstva a psychické zvláštnosti, v pravý čas upravené premrštené požiadavky, ale to všetko je len priaznivým doplnením toho zázraku, ktorý nazývame láska. Nedá sa vynútiť, vyvolať, kúpiť, potlačiť ani vyliečiť. Ale dá sa stretnúť. Dá sa jej ísť naproti. Na internet, do ulíc, do práce, medzi priateľov, do kurzu portugalčiny alebo varenia. Treba to jednoducho stále skúšať. Takže, milá H., ešte dva týždne. Ak to nevyjde, tak šup na kurz molekulárnej kuchyne, veľmi by som sa čudoval, keby tam z takej duchaplnej ženy ako si ty, nešiel niekto do kolien.