Má vzťah na diaľku zmysel?

Mám priateľa žijúceho 900 míľ ďaleko. Poznáme sa už vyše roka a sme spolu 8 mesiacov. Spoznali sme sa, keď som v lete pracovala v zahraničí, boli sme kolegovia. Hneď potom som ostala študovať v jeho krajine na vysokej škole cez program Erazmus. Takže sme spolu niekoľko mesiacov bývali a všetko bolo úžasné. Milujeme sa a predstava, že by som ho mala stratiť, je porovnateľná so smrťou. Milujem ho aj s každou jednou nedokonalosťou a chybou, ktorú má. A viem, že aj on ma napriek mojej tvrdohlavosti, náladovosti, nerozhodnosti a kope ďalších nedostatkov miluje najviac na svete. Problém je ten, že nevieme, ako byť spolu. Nedá sa žiť večne tak, že budeme stále lietať hore dole. Ja ešte stále študujem na VŠ a on nechce, aby som sa na to vykašlala a ani aby som opustila svoju rodinu. No po kope neúspešných pokusov, ako pre neho dostať víza na Slovensku, sme začali strácať energiu. Každý deň, ktorý musíme stráviť jeden bez druhého, je utrpením. Som zúfalá a neviem, čo mám robiť. Jediná možnosť, ako byť spolu, je už len svadba. Netlačí ma do toho, veľmi sa o tej možnosti ani nerozprávame, ale obaja vieme, že pravdepodobne je to naša posledná možnosť. V hĺbke duše obaja totiž vieme, že keď nebudeme spolu fyzicky dlhú dobu, tak to náš vzťah neprežije. Rozprávky o vzťahoch na diaľku sú naozaj len rozprávky. Vzťah na diaľku nie je vzťah. Ale ako premeniť vzťah na diaľku na vzťah na blízko, keď nám v tom bráni celý svet? Milujem ho a chcem s ním prežiť zvyšok života, ale na manželstvo sa ešte asi necítim. No a hlavne, rodičia by to asi neprežili, keby sme sa potajme zobrali. Čo mám robiť, Maxim? Zúfalo potrebujem riešenie a riešenie v podobe rozchodu nepripadá do úvahy.
Tina (23)

Možnosť straty svojho priateľa prirovnávaš k smrti, miluješ ho, chceš s ním prežiť život. Ale na manželstvo sa necítiš. Je zvláštne, že manželstvo sa ti zdá hrozivejšie než predstava rozchodu či smrti. A prečo? Spoločný život tých istých ľudí s papierom či bez papiera je rovnaký. Rozdiel je len v pocite záväzku. A z toho máš asi strach – že by si musela urobiť dôležité rozhodnutie a vziať na seba ťarchu zodpovednosti za váš spoločný život. Pýtaš sa ma, čo máš robiť. Ja ti teda ľahkomyseľne odpovedám, aby si otázku svadby otvorila. Aby si hovorila s mužom, ktorého tak miluješ, o tom, či sa mu zdá manželstvo vhodná cesta ako byť spolu. Či ťa tiež vníma ako lásku svojho života, či si dokáže predstaviť svoj život v cudzej krajine. A potom svoje rozhodnutie oznám rodičom a priateľom, aby tú informáciu mali čas spracovať. Dobrým zvykom sú tiež zásnuby. Je to taký záťažový test, skúška správnosti, či sú vaše dva svety kompatibilné a či ste schopní povedať hocikomu „budeme sa brať“ a necítiť sa pritom divne. Múdri ľudia tvrdia, že príčetný človek sa nežení a nevydáva skôr než uplynie pol roka od zásnub a ja s týmto pravidlom súhlasím. Ak máte spolu byť, tak za ten polrok zistíte, že to bolo dobré rozhodnutie. A ak váš vzťah nevydrží vzdialenosť a tlak príprav na sťahovanie, nevydržal by záťaž každodennosti vzťahu na blízko dvoch ľudí z odlišných kultúr. Takže ja ti radím, ak ho miluješ, tak radšej niektoré kroky urob, než aby si si raz vyčítala, že si sa neodhodlala. Manželstvo nie je trest, ani výstup na osemtisícovku, je ale dobré, keď postupuješ pomaly, od základného tábora vyššie. Máš 23, po celé generácie to bol normálny vek vstupu do manželstva a tie manželstvá boli rovnako šťastné a nešťastné ako tie dnešné. A aké dve najhoršie veci sa ti môžu stať, ak sa rozhodneš zle? Buď sa rozvedieš, alebo budeš márne hľadať niekoho ďalšieho takého, ako bol tvoj stratený osudový muž. A aké najlepšie? Buď budeš vedľa skvelého muža, ktorého si si vybrala alebo zistíš, že to nebol ten správny a nebude ťa za ním mrzieť, keď si budeš hľadať iného.