Foto: TV Markíza
V nedeľu vás diváci prvýkrát videli na pódiu v šou Tvoja tvár znie povedome. Mnohí možno nevedia, že ste študovali operný spev. Cítili ste istú výhodu v rámci formátu?
Ukončila som štúdium operného spevu a klavíra v Bratislave na Štátnom konzervatóriu, ale je tiež pravdou, že od skončenia školy, čo je už 24 rokov, sa tomu vôbec nevenujem. Maximálne som deťom zaspievala „happy birthday“, ak bola nejaká oslava, párty, zaspievala som si, u niekoho doma možno zahrala na klavíri. Prebudiť hlasivky po toľkých rokoch je celkom náročné, ale veľmi mi pomohla Janka Bugalová, hlasová pedagogička našej šou. Pracujeme tvrdo na tom, aby bol hlas otvorený, aby sme naozaj moje hlasivky prebudili k životu.
Aké boli prvé reakcie?
Mnohé veľmi pozitívne a to ma naozaj potešilo. Písali mi ľudia z Ameriky, dostala som správy od Čechov, Slovákov, ktorí žijú po celej Amerike, veľa pochvál od kamarátov z Česka. Dokonca ma príjemne prekvapilo, ako pozitívne písali českí novinári o celom prvom kole a najmä mojej interpretácii Madonny. Niekde som si dokonca prečítala, že „Zuzana Belohorcová zaspievala Madonnu lepšie ako originál“. To je najväčšia odmena v takomto projekte.
Prekvapilo vás, keď prišla ponuka z televízie Markíza?
S Markízou som rokovala dlhšie o možnom projekte. Nemali sme nič konkrétne, bavili sme sa o tom, či by som si vedela predstaviť návrat na obrazovky v nejakom kratšom, zhruba trojmesačnom. Potom prišla korona a projekt sa odsúval. Priznám sa, nečakala som túto ponuku. Vždy som si hovorila, že by som strašne chcela vyskúšať Let's Dance (v Česku Stardance). Po tom programe som vždy túžila – vyformujete si tam postavu, dáte sa takpovediac do laty, čo sa týka tanca, ale musí to byť naozaj náročné. Klobúk dolu pred všetkými, ktorí to dali. Aj Tvoja tvár je formát, pri ktorom to nejde bez driny. Sme v úlohe profesionálneho speváka, tanečníka, herca, čo nie je ľahké. Ale byť v úlohe profesionálneho tanečníka – to musí byť megaťažké! Napokon som veľmi rada, že sme sa s Markízou dohodli práve na tejto šou.
Poznali ste program Tvoja tvár znie povedome?
Áno, dokonca v českej aj slovenskej podobe. Napriek tomu, že sme dlhé roky žili v Amerike, mali sme vďaka káblovej televízii aj české a slovenské kanály a pozerali sme dosť našich programov. Najmä zábavné. Môj muž napríklad zbožňoval Partičku, často sme sledovali Šou Jana Krausa. A, samozrejme, Televízne noviny.
Kedysi ste boli moderátorskou tvárou, to má isté mantinely, prezentácia na obrazovke jasne vychodené chodníčky. Teraz máte diváka zabávať – je to stres?
Baviť diváka je veľký stres (smiech)… a veľká zodpovednosť. Každý týždeň ideme sami za seba a keď sa niečo nevydarí, môžeme si za to sami. Buď sme do toho nedali dostatok námahy, úsilia, alebo sa môže stať, že v momente na pódiu vás stres zvalcuje tak, že zabudnete text alebo choreografiu. Klopem si, ale mne všetko zatiaľ vychádza super a vždy keď nakrúcame na prvú ostrú – a máme možnosť len na túto jednu ostrú – tak to funguje. Mojím cieľom určite je zabaviť diváka. Aby si doma pri televízore povedal wau, aby sme ho možno aj prekvapili, či už tanečnou alebo speváckou schopnosťou. Ak si niekto doma povie, tá Zuza je fakt šikovná, nevedel som, že tak dobre spieva alebo tancuje, misia je splnená. A úplne najlepšie je, ak potom ako účinkujúci dokážete prekvapiť aj sám seba.
Ako ste sa popasovali so zvládaním tanečných choreografií?
Už mám za sebou jedno megatanečné číslo a bola to skutočná drina. Išla som vypľuť pľúca, telo som mala po tréningoch samá modrina. Potom sú vystúpenia s mužskou premenou – aj to je zaujímavé. Niektoré čísla sú náročnejšie spevácky, iné zase po tanečnej stránke, v rámci herectva, celkovej choreografie. Mám okolo seba úžasný tím, tanečníčky od Miňa Kereša, Miňa samotného. Nuž, makáme, drilujeme. Prináša to ovocie – najmä, keď potom dáte na javisku zo seba maximálny výkon a ste so sebou spokojný. Užívam si asi každé jedno kolo a čo som postrehla u mojich kolegov, a vlastne aj u seba, že sa posúvame, šou graduje. Až sa mi zdá, že sme každým kolom lepší a lepší. Samozrejme, stane sa tiež, že niekedy vystúpenie nevyjde. No ak nejde o život, nejde o nič.
Takže žiadne veľké ambície na víťazstvo?
Nie som súťaživý typ, skôr to prajem mojim mladším kolegom. Viem, že by ich prípadná výhra niekam posunula v rámci slovenského šoubiznisu. Jasné, každý z nich už nejakú pozíciu má, ale aj úlohou tejto šou je posilniť ju. Veľmi by som výhru priala napríklad takému Maťkovi Klinčúchovi, lebo si myslím, že ho to doslova katapultuje ďalej v rámci práce a príležitostí. Ja budem rada, ak ma záver šou katapultuje domov k deťom a manželovi (smiech).
Váhali ste v časoch pandémie prijať takúto profesionálnu ponuku?
Spočiatku som nebola stopercentne presvedčená, či robím správne rozhodnutie. Doba je taká, aká je a bála som sa, že bude nejaký lockdown a zostanem zaseknutá na Slovensku – nie desať dní, nie tri týždne, ale rovno tri mesiace. Čo sa napokon aj stalo. Ak si to ale preberiem v hlave dnes, možno to takto malo byť. Každý týždeň sa pripraviť na inú rolu, jedného interpreta alebo interpretku, je to skrátka náročné. Neviem si predstaviť, že by som popri tom lietala v strede týždňa domov do Marbelly, tam pobudla jeden deň a potom zase naspäť do Bratislavy. Môžem sa venovať naplno projektu, v ktorom som a užiť si ho. Teší ma, že môj manžel dobre zvláda starostlivosť o deti. Zvládajú ju aj moji rodičia, ktorí napriek veku – sú sedemdesiatnici – sadli do lietadla a šli pomôcť našej rodine. Mať takúto oporu medzi najbližšími je nesmierne dôležité.
Foto: TV Markíza
V Bratislave ste bez prestávky takmer dva mesiace. Ako to zvládate ako mama?
Spomínala som to už vo viacerých rozhovoroch, ale s deťmi sme neboli od seba odlúčení viac ako dva týždne. To bolo zvyčajne, keď sme v lete prišli do Česka na pár týždňov a odovzdali naše ratolesti do Žiliny mojim rodičom alebo do Frýdku-Místku Vlastíkovej mamine. Šli sme maximálne na dva týždne na karlovarský festival, na chatu so známymi. Inak sme nemali šancu užiť si chvíle bez detí. Teraz som bez nich už skoro dva mesiace a strašne mi chýbajú. Pôvodný plán bol, že budem lietať každý týždeň Viedeň-Marbella. Ale naozaj si to už ani nedokážem predstaviť, pretože účinkovanie je náročné po speváckej, tanečnej, hereckej stránke – človek sa pripravuje na premenu, ktorú má prezentovať pred kamerami. Môžem sa projektu venovať naplno, no už sa veľmi teším na moment, keď šou úspešne dokončím a budem sa môcť vrátiť k rodine. Sú pre mňa obrovskou oporou a je to istým spôsobom skúška byť takto dlho od seba.
Návratom na televízne obrazovky v mnohých hlavách vzišla otázka, či sa na obrazovky vrátite nastálo?
Nikdy nehovorme nikdy, ale myslím si, že moje miesto je pri rodine v Španielsku. Toto bolo pre mňa príjemné oživenie. Jasné, že vždy to je otázka dohody a konkrétneho formátu. Ale asi najväčšia odmena bude, ak sa všetko vydarí a budem si môcť spokojne povedať, že sme to dobre zvládli.
Vašu kariéru naštartovala relácia o sexe a erotike. Vďaka Láskaniu a Peříčku sa na obrazovky v akejsi destilovanej podobe dostávala však aj sexuálna výchova, súhlasíte?
V časoch Láskania ešte nemalo toľko ľudí internet, informovanosť bola naozaj menšia. Dnes si všetko nájdete na Googli, na YouTube. Môžete počúvať podcasty, možnosti sú úplne iné. Ale sexuálne témy boli kedysi tabu a kto pozeral Láskanie, bolo to často ‚na tajnáša‘, podobne aj pri Peříčku. Pre mňa Láskanie znamenalo posun v kariére. Vďaka tomuto programu som sa dostala na český trh, kde som si urobila pevné zázemie a som veľmi hrdá na to, že som v najsilnejšej českej komerčnej televízii potom moderovala program v slovenčine. Napriek tomu, že som to robila len rok, každý si ma pamätá. Bola som prvá Slovenka, ktorá moderovala v českom éteri po slovensky. Táto práca mi otvorila mnoho dverí a s výnimkou Českej televízie a TA3 som vlastne mala možnosť vyskúšať si prácu pre všetky české aj slovenské televízie.
Viete si formát typu Láskanie predstaviť na televíznych obrazovkách aj v roku 2021?
Podobné programy by už dnes nemali úspech. Aj keď občas po polnoci vidím relácie s ľahkou erotickou tematikou, príde mi to až smiešne. Dnes už pôsobia viac ako paródia.
Foto: Martin Hykl / CNC / Profimedia
Minulý rok ste sa presťahovali po rokoch strávených v Miami do španielskej Marbelly. Vraj ste tam našli už aj vysnívaný dom.
Áno, penthouse s nádherným výhľadom na Marbellu, Malagu a vôbec na pobrežie Costa del Sol. Ale môj muž sa zbláznil najnovšie do Tenerife, tak uvidíme…
Neobsedí váš manžel dlho na jednom mieste?
Zažili sme v Španielsku a na pobreží Andalúzie veľmi tuhú zimu, tridsať rokov neboli také nízke teploty ako tento rok. Vyviedlo nás to z miery. Mysleli sme si, že po prílete z Miami nás Marbella privíta počasím tak maximálne na mikinu, ale nakoniec sme museli kupovať páperové bundy, zimné topánky. Dokonca sme zistili, že ak v týchto končinách nemáte podlahové kúrenie, je veľmi náročné prežiť zimu (úsmev). Aspoň sme mali v našom prenajatom byte krb. Myslím si, že nebol nikdy tak často využívaný ako počas nášho pobytu. Manžela už dávnejšie očarilo Tenerife, páči sa mu ostrov, pozdáva podnebie, nedávno tam strávili týždeň s deťmi aj s našimi kamarátkami z Česka Alicou Bendovou a Mahulenou Bočanovou. Mňa Tenerife príliš nenadchýna. Nemám rada ostrovy a pocit byť odkázaná len na to, čo tam je. Ale sľúbila som mu, že keď skončím šou, odletíme tam znovu a pôjdeme si ostrov pozrieť spolu. Zatiaľ to nechávam otvorené. Máme radi pohodový život, plážovú atmosféru. Sami sme v očakávaní, kde nás vietor zaveje a kde zakotvíme. Podstatou je čo najpríjemnejšie prostredie na život, na výchovu našich detí. Dobré školy, bezpečné miesto, dobrý kvalitný výber potravín a v tomto nám Španielsko ako také vyhovuje. Či to bude pobrežie Costa del Sol alebo možno práve to Tenerife, čas ukáže. Dôležité je, že ako rodina fungujeme perfektne a stojíme pri sebe, to je najdôležitejšie.
Deti sa adaptovali na zmenu prostredia rýchlo? Ako to zvládli v škole?
Veľkou výhodou je, že základy španielčiny majú ešte z Miami, kde sa ju tiež učili. Momentálne navštevujú britskú školu, dokonca sa tam s nimi presunulo viacero ich spolužiakov z pôvodnej školy, kde v septembri začínali. Asi aj preto, že výuka je intenzívnejšia aj v časoch pandémie a rodičia sú za to radi. Moje deti hovoria plynule po slovensky, česky, anglicky. Španielčinu majú povinnú. V Miami mali americkú angličtinu, teraz majú britskú a je krásne pozorovať ako plynule dokážu prechádzať z americkej angličtiny do tej krásnej, čistej britskej. Salminka už krásne hovorí španielsky, píše eseje, dokonca si ku všetkým jazykom pridala aj francúzštinu, Nevio je druhák a už sa pomaly dostáva aj do španielskeho jazyka.
Ako ste už sama poznamenali, súčasnú situáciu výrazne ovplyvnila pandémia. Vy ste ju zažili v Miami, ale aj v Španielsku a teraz na Slovensku. Ruku na srdce, ktorá krajina to zvláda najlepšie?
V Španielsku som nebola, keď sa pandémia začala. Španieli boli na tom veľmi zle, lockdown bol prísny, no my s rodinou sme ho nezažili. Teraz máme všetko otvorené a myslím si, že ďalší lockdown už nehrozí, pretože aj mnohí naši priatelia, známi v Marbelle tvrdia, že po druhom lockdowne by už išli domáci do ulíc. Som rada, že tam je všetko otvorené, naše deti chodia do školy, môžu navštevovať krúžky, otvorené sú reštaurácie, obchodné domy – samozrejme, všetko s rúškami. Tie sú povinné aj v uliciach, ale ľudia pravidlá maximálne dodržiavajú, môžem ich len chváliť. Situáciu majú tak nejako celú pod kontrolou. Takmer do septembra minulého roka sme boli v Miami – Američania dodržiavajú odstupy prirodzene. Asi aj bez toho, aby bola pandémia. Myslím si, že mnohí poctivo nosili rúška, ale tiež je pravdou, že v čase štartu pandémie začínalo na Floride leto, čo znamená skoro 99-percentnú vlhkosť. Je to extrémne teplo a vlhko. Venovať sa teda nejakej športovej aktivite sa veľmi nedá, ešte náročnejšie to je napríklad pre robotníkov na stavbách. Môj manžel rekonštruoval náš rodinný dom na South Beach, takže vie o tom svoje. Momentálne je Florida celá otvorená, známi nám hovoria, že všetko funguje ako za normálnych okolností. Na Floridu sa sťahujú ľudia z LA, mnohí Newyorčania – ceny nehnuteľností, ceny nájmov v Miami išli poriadne hore. Dúfam, že možno práve teraz predáme dom, ktorý tam vlastníme. A ak nie, stále ešte máme šancu vrátiť sa tam (úsmev).
Foto: Marek MACO Neumahr
A čo spomenutá situácia vo svete. Myslíte si, že ešte máme šancu na návrat do normálu?
Kedysi sme stretávali Japoncov na letiskách a vždy sme sa čudovali alebo si dokonca klepali na hlavu, že načo majú na tvárach rúška. Možno nás čaká čosi podobné. Niektorí ľudia si ich už asi nechajú navždy. Minulý rok na jar sme si mysleli, že to bude na pár mesiacov a teraz je to už skoro rok a vidina konca stále v nedohľadne. Bojím sa, že sa už nikdy do normálnych koľají nevrátime.
Odkryla pandémia v ľuďoch viac dobrého alebo pribudlo toho negatívneho?
Občas sa mi zdá, že žijeme smutnú dobu. Niektorí ľudia akoby závideli ešte aj to zdravie, špeciálne v našich končinách česko-slovenských. Vykresľujú sa charaktery – mnohí na seba žalujú, bonzujú, udávajú sa, čo je veľmi smutné. Situácia je pre mnoho rodín náročná aj z ekonomickej stránky. Niektorí žili od výplaty do výplaty a odrazu pre pandémiu nemajú z čoho žiť. Deti sa nemôžu socializovať, neudržiavajú kontakt s kamarátmi, nechodia do školy. Aké to bude mať dopady na celú generáciu? Deti potrebujú deti, potrebujú byť v kolektíve. Veľa z nich to nepochybne psychicky poznačí. Ale musíme si uchovať aspoň pozitívne myslenie. Ak ho stratíme, tak sa všetkému poddáme a to nikomu neprospeje.
