Foto: Martin Řezáč
Už roky sa pôvabná brunetka sústreďuje na chod a fungovanie vlastnej škôlky a zároveň sa sústredila na filantropické aktivity. Charitu a pomoc iným spája aj s tým, keď sa vydáva práve na spoločenské akcie.
Počas uplynulého víkendu sa Hablovičová objavila aj na Česko-Slovenskom plese. A ako inak, zaviala ju tam práve rola ambasádorky charitatívneho rozmeru celej akcie. Dokonca mala na starosti výber organizácie, ktorá získala finančný výťažok od organizátorov.
„Tento rok bol práve môj výber neziskovej organizácie Maják, ktorá pôsobí na východnom Slovensku a zameriava sa na starostlivosť o veľmi náročnú diagnózu pacientov – sú to ľudia, ktorí sú hluchoslepí. Je to jediné zariadenie tohto druhu na Slovensku a neviem, či nie aj v Česku. O to som radšej, že práve im smeruje finančná podpora zo siedmeho ročníka,“ vysvetlila pre Pravdu Hablovičová, ktorá zvyčajne absolvuje v plesovej sezóne tri akcie.
Foto: David Peltán
„Mám takú svoju tradíciu, že tri. Bohužiaľ, tento rok sa mi ju nepodarilo naplniť,“ komentovala. „Prvý je Ples v opere, to je už taká tradícia pre mňa s Borisom Hanečkom. Druhý ples býva väčšinou Česko-Slovenský ples, kam chodievam pracovne, lebo som ambasádorkou charity. O to viac sa teším, že som ho mohla opäť stráviť s Borisom, ktorý mi druhý rok po sebe robil garde. A potom mám ešte tretí, ktorý možno nesedí charakterom medzi tieto dva – je to obecný ples na Záhorí v mojej srdcovej dedinke a užívam si ho s priateľmi a v atmosfére úplne inej ako tie prvé dva spomenuté,“ vymenovala Hablovičová. Na otázku, či sa aj na dedinský ples parádi tak, ako na zvyšné dva, s úsmevom odvetila: „Samozrejme, dokonca minulý rok som tam šla aj v šatách od Borisa.“
Lucia je z generácie tých, ktorí majú ešte v živej pamäti Československo. Krajiny sa rozdelili v čase, keď mala dovŕšiť 14 rokov. Každoročná účasť na Česko-Slovenskom plese jej pripomína spoločné časy a tiež lásku k českému jazyku. „Som za to vďačná a šťastná, že som zažila aj obdobie Československa,“ poznamenala. Trošku ju mrzí, že sa vytráca prepojenie, ktoré kedysi napriek rozdielnym jazykom medzi Českom a Slovenskom fungovalo.
„Vnímam to aj v porovnaní s mladými ľuďmi, napríklad, keď prídem takto do Prahy. Vidím ako je pre nich vzdialená slovenčina. Či už som niekde v reštaurácii, na hoteli, niekde na verejnom priestranstve a rýchlejšou slovenčinou si niečo vypýtam, mladí tomu nerozumejú. Mne je čeština veľmi blízka, v našej generácii si myslím, že spojenie týchto dvoch jazykov stále funguje. V generácii narodenej po rozpade Československa už vidím, že sú pre nich jazyky niekdajšieho národného brata cudzie,“ doplnila ešte Hablovičová.
