Južná Amerika a španielčina vás priťahovali odmalička. Čo z toho skôr?
Prvá bola láska k španielčine. Chodila som na bilingválne slovensko-španielske gymnázium v Nitre a v štvrtom ročníku som v rámci školy vycestovala na rok do Argentíny. Žila som v rodine, chodila do školy, bolo o mňa postarané. Bola to pekná skúsenosť.
O rok ste sa vrátili domov a pokračovali vo svojej škole?
Áno. Čakal ma posledný piaty ročník, zmaturovala som, nasledovala výška. O rok a pol som sa vybrala cestovať, bola som v Peru, v Bolívii, s chalanmi, s ktorými som rok bývala v Argentíne. Boli to moji „bratia“. Vrátila som sa domov a sedem rokov nič… Na Slovensku som si žila svoj život.
Ale Argentína niekde v podvedomí stále tikala, nie?
Presne tak. Po sedemročnej pauze sa to už so mnou viezlo.
Čo ste robili sedem rokov na Slovensku? To nám prezraďte!
Študovala som na vysokej škole, mala som kapelu a žila normálny, ničím výnimočný život. Zlom nastal v roku 2013, kedy som začala pracovať na svojom druhom albume. Keď o dva roky vyšiel, spravila som radikálny životný sek.
Zásadné zlomy sú veľmi dôležité. Je to intuícia, ktorú cítime a mali by sme ju nasledovať. Ale mnohým z nás naháňa strach. Vy ste sa nebáli?
Bála a brutálne! Ale mala som to spojené s láskou. Môj priateľ je Argentínčan – zoznámili sme sa, keď som prišla prvýkrát do Argentíny, čiže poznáme sa už štrnásť rokov. Nechodili sme však spolu od začiatku, bolo to celé poriadne komplikované. Vysvetlím to obšírnejšie – pred štyrmi rokmi som začala písať texty aj po španielsky, dovtedy len v angličtine. Na druhý album, ktorý bol z väčšej časti anglický, som napísala autobiografickú pieseň La Peregrina (v preklade pútnička). A tu niekde sa vo mne zrodili nové pocity, napríklad, že v španielčine sa mi dobre píše a baví ma to. Do toho mi vyšiel nový album a vynoril sa tiež pocit, že môjho priateľa ľúbim a nášmu vzťahu chcem dať šancu. Bývala som v tom čase v podnájme v Bratislave a naraz som so všetkým sekla – výpoveď v práci, výpoveď v prenajatom byte a išla som do sveta. Cestu som ukončila v Argentíne.
Foto: archív Vanda
Vravíte, že priateľa poznáte štrnásť rokov. Dovtedy to bol vzťah na diaľku? Alebo len kamarátstvo?
Boli sme dobrí kamaráti a emočne spätí, ale nechodili sme spolu.
Takže netradičná kategória, kedy sa z kamarátstva vykľuje láska… Tak by sa to dalo nazvať?
Dalo by sa to tak nazvať, ale myslím si, že podvedome sme to cítili dlhšie už obaja. Konečne sme po rokoch oficiálne spolu, predtým to bolo len na platonickej úrovni. Písali sme si listy, aj počas tých siedmich rokov, čo som bola na Slovensku, neskôr maily. Bolo to také milé.
…a z jeho strany potom padol návrh: „Poď do Argentíny“?
Padol virtuálny návrh cez Skype (smiech), ale keďže som bola nerozhodná a on tvrdohlavý a radikálny, trochu sa to znova skomplikovalo. Aby som to skrátila, koncom roka 2015 som išla znova do Argentíny, s tým, že budeme spolu. Až doteraz som pendlovala medzi Slovenskom a Argentínou, pretože celý tretí album som nahrávala v bratislavskom štúdiu Little Beat, mala som tu akcie a v neposlednom rade aj rodinu a priateľov. Ale pred pár mesiacmi už prišlo ďalšie dôležité rozhodnutie: Už nebudem chodiť hore-dole, je to vyčerpávajúce. Album bude o pár dní vonku, pokrstím ho, urobím pekný veľký koncert a odchádzam do Argentíny.
Ako váš tak počúvam, veľmi dobré rozhodnutie…
Aj ja si myslím. Mám nejaké vnútorné obavy, ale rozhodnutie už padlo. Ešte som zvedavá, ako všetko napracem do kufrov!
Vraj je španielčina dosť ľahká reč. Potvrdíte?
Ani nie, ja si myslím, že je to dosť ťažký jazyk, majú asi štrnásť časov. Tiež nie je len španielska španielčina, v každej krajine sa hovorí inak, iná je aj slovná zásoba a niekedy aj gramatika. Takže nie je to až také ľahké…
Foto: archív Vanda
Vy si v tomto jazyku sama píšete texty. Pomáha vám s nimi niekto? Napríklad priateľ?
Keď niečo potrebujem skontrolovať, alebo sa poradiť, je tu vždy pre mňa. On veľmi rád píše a číta, dokonca na nový album som s ním napísala dve skladby.
O začiatkoch so španielčinou sme už počuli, ale kam do vášho života napasovať hudbu? Ako sa to celé začalo? Kedy?
S ňou som prepojená odmalička. Od ôsmich rokov som chodila do základnej umeleckej školy (spev-klavír), ale tam sme mali spevu málo. Doma som si nonstop spievala, chodila na spev súkromne, aj do zboru. V trinástich som už začala skladať, od našich som si vyžobronila nejakú obyčajnú gitaru, chcela som sa naučiť hrať. V pätnástich som už mala svoju prvú kapelu, do Argentíny som ako 17-ročná odchádzala s gitarou na chrbte. Stále som spievala, aj po kluboch, kde sa dalo… Až keď som sa v roku 2008 presťahovala do Bratislavy, skúšala som si nájsť ľudí na svoj projekt. Trvalo mi dosť dlho, kým som si povedala, že sa naplno vrhnem do kariéry, lebo keď človek popritom osem hodín denne pracuje, a to niekoľko rokov, je to, akoby sedel na dvoch stoličkách. Keď mi vyšiel v roku 2015 album Introspective, povedala som si, že radšej sa budem venovať hudbe naplno, učiť spev, písať texty, aj pre druhých.
Ako vzniká taký album? Viem si predstaviť, že na začiatku je pocit, že „chcem niečo znova urobiť“.
To je dobrá otázka. Pri tomto albume (Valor, v poradí tretí, pozn. autorky) som mala pocit, že potrebujem spraviť pesničky. Nemyslela som hneď na album. Odrazu každá skladba mala tvar. Nasledoval koncert a túžba spraviť konceptuálny album, ako bol aj v poradí druhý. Pozerala som sa na všetko, čo sa dá a snažila sa v skladbách vyzdvihnúť ľudské pozitívne vlastnosti. Úprimnosť, odvaha, odhodlanie, vytrvalosť… všetko, čo som v tom období dávala životu. Mimochodom, na novom albume so mnou spolupracovala kamarátka z Kolumbie, napoly Američanka, žijúca v Nemecku. Viackrát prišla na Slovensko, ja som bola za ňou v Nemecku a často sme sa spájali cez Skype. Štyri skladby zo siedmych, ktoré sú na albume, som napísala s ňou.
Kde máte väčší úspech, na Slovensku alebo v Argentíne?
Neviem, ako by som ho zmerala, ale na Slovensku už nejaké publikum mám, lebo tu tvorím a dlho žijem, a v Argentíne sa buduje. Ťažko to porovnávať. Keď spievam v Latinskej Amerike alebo v Mexiku, príde viac ľudí, lebo ich je tam oveľa viac.
Foto: Tibor Kuna
… a asi aj väčší záujem.
Väčší, pretože keď spievam po španielsky, ľudia to prijmú, lebo mi rozumejú. 90 percent hudby, ktorá sa počúva v Latinskej Amerike, je po španielsky. A tým, že ja som nikdy slovenskú tvorbu nerobila…
… ani jednu jedinú pesničku?
No… Skúšala som, keď som mala dvanásť, ale to sa neráta. Povedala som si totiž, že budem robiť len to, čo cítim. A doteraz som necítila potrebu napísať slovenskú skladbu. Nevravím, že sa to niekedy môže stať, ale zatiaľ to neprišlo. Slovenské publikum je tým pádom skromnejšie, možno aj pre štýl, ktorému sa venujem, neviem.
Väčšina Slovákov, vrátane mňa, v Argentíne nebola. Povedzte nám nejaké pikošky z bežného života. Ako sa tam žije? Ľudia sú zrejme priateľskejší…
Najviac zo všetkého mi tam prekáža kriminalita. Argentína patrí ku krajinám, kde sa nemôžete sama vybrať v noci prechádzať po meste. Cesty sú často rozbité, vytáča ma napríklad, že nemajú pruhy, takže autá chodia hocijako. Je kopec vecí, ktoré by mohli fungovať a nefungujú, veci sú staré a zničené. Chudoba je v niektorých štvrtiach naozaj výrazná, úplne iný svet, naháňa strach. Aby som však nehovorila len negatívne, k pozitívnym stránkam patria určite ľudia. Sú veľmi priateľskí a otvorení, nikdy mi nikto nešplechol do očí, že som cudzinka. Ak som na Slovensku v hudobnej brandži cítila skôr súťaživosť, v Argentíne skôr spoluprácu. Je tam krásna príroda, pre cestovateľov jedna rozprávka, ale vzdialenosti sú tam neskutočné. Pre nich je 500 kilometrov nič, to je „tu za rohom“… Je to ôsma najväčšia krajina sveta, čiže dvojcentimetrová vzdialenosť na mape predstavuje v skutočnosti 700 kilometrov. Úprimne, keby som tam nemala priateľa, asi by to bola iná skúsenosť. Ale tým, že poznám celú jeho rodinu a mám tam kopec známych a kamarátov, necítim sa tam sama, stále sa mám na koho spoľahnúť.
Nuda vo vašom vzťahu asi nehrozí, že? Dvaja umelci v dome…
On nie je aktívny umelec. Doma si hrá na gitare a na klavíri, ja ho občas učím spev. Pekne spieva… Je môj veľký fanúšik, podporuje ma a pomáha mi s prekladmi, s textami… A čo sa týka nášho vzťahu, stereotyp nehrozí, keďže ja som veľmi akčná, veľa cestujem a riešim hudbu. Ale v niečom je náš vzťah klasický – chodíme spolu na výlety, večer von…
Foto: Adam Dilej
Keď vás tak počúvam, vy asi fakt žijete pre dnešok, však? Ale tak to má byť…
Všetci automaticky plánujeme – čo bude o päť rokov, o desať, hľadáme nejaké istoty… Ja som si zvolila hudbu a takýto život. Či sú tam nejaké istoty? Neviem, ale pracujem na tom.
V októbri opúšťate Slovensko. Bude vám smutno?
Určite budem smutnejšia ako kedykoľvek predtým, lebo sa sťahujem „natrvalo“. Nemám rada toto slovo, lebo čo je definitívne? Diaľka je najväčšia nevýhoda, pretože kontakt s rodinou tým pádom nie je ľahký. To je hlavný dôvod, prečo mi bude smutno.
Keď sa s odstupom času pozriete na svoj život. Snívali ste kedysi o tom, čo máte teraz? Bol to váš sen?
Vyznie to ako klišé, ale áno. Prednedávnom som našla kartičku, ktorú som vypĺňala ako šesťročná. Bolo tam meno, obľúbená farba a veci, ktoré sa chcem v živote naučiť. Napísala som: Hovoriť po španielsky. Šokovalo ma to, pretože si vôbec nepamätám, žeby som k tomu inklinovala. Ale evidentne áno. Hudba sa tiež so mnou viezla odmalička. Keď sa ma niekto opýtal, čím chcem byť, odpoveď bola jasná: Speváčka. Keď som ako staršia rozmýšľala nad vzťahmi, túžila som žiť s cudzincom v inej krajine. Aj to sa splnilo. Všetko, čo som si ako dieťa alebo tínedžer „naplánovala“, odrazu bola realita.
Foto: archív Vanda
Klišé otázka na záver. O čom snívate teraz?
Jednoznačne, aby bol môj tretí album úspešný, aby si našiel svojich poslucháčov. A čo sa týka osobného života, môj vzťah je pre mňa prioritný. Bola by som rada, keby to celé dobre dopadlo.
Vanda Krajčovičová (30)
Je speváčka a skladateľka, pochádza z Nitry. Vyštudovala sociálnu a pracovnú psychológiu na FSEV UK v Bratislave. Vydala tri albumy: Astrology (2012), Introspective (2015), Valor (vyšiel 7. 9. 2017). V Argentíne sa živí spevom, učí v Santa Fe na škole Estudio Vocal. Veľký verejný koncert, spojený s krstom albumu Valor sa uskutoční 28. septembra v bratislavskom Luna bare.