Kristína Lukáčová skúma mozog vtákov. Zaujímavé nie sú len potkany

, 04.07.2016 11:00
Kristína Lukáčová
Kristína Lukáčová. Autor:

Túžila študovať veterinu, ale, ako tvrdí, nezvládala sa pozerať na utrpenie zvierat a na to, ako s nimi ľudia zaobchádzajú. Kristína Lukáčová toto rozhodnutie nikdy neoľutovala.

Väčšina osudových zamestnaní alebo profesií sa formuje už v detstve. Bolo to vaše celé o zvieratkách a prírode?
Celý môj život. Keďže som ako malá bývala často chorá, detstvo som trávila u babky v petržalskom paneláku. Chodili sme von, zbierali bylinky a černice…

Kedy sa tam objavili vtáky?
Tie až na vysokej. Nikdy som vtáky neriešila, prvoradé boli pre mňa psy a mačky, ale mám príhodu. S babkou, s ktorou som trávila veľa času, sme chodievali k tete električkou – z Petržalky do Karlovky. A keď sme prechádzali okolo budovy Prírodovedeckej fakulty, babka mi zvykla hovoriť: „Tu raz budeš študovať.“ Nikdy som tomu nevenovala pozornosť, až keď ma prijali.

Predtým ste túžili stať sa veterinárkou. Čo vám skrížilo plány?
Počas strednej školy som praxovala ako pomocná sestrička u veterinára a bola som na sto percent rozhodnutá, že idem na veterinu. Podala som si prihlášku do Brna a aj ma vzali, ale keďže sa mi nechcelo ísť od rodičov a mala som tu priateľa (veterina je len v Brne a v Košiciach), vyhrala ďalšia možnosť – ostať na Prírodovedeckej. Počas štúdia som päť rokov pracovala na recepcii veterinárnej kliniky a zistila som, že sa asi nezvládam pozerať na utrpenie zvierat a na to, ako s nimi ľudia zaobchádzajú. Voľba biológie bolo určite správne rozhodnutie. Učili sme sa tam od ľudského tela cez rastlinky, až po chémiu. Tému bakalárky som si vybrala na Katedre živočíšnej fyziológie a etológie „neurogenéza v dospelosti“. Chcela som ísť aj na medicínu, ale stroskotalo to. Nebudem predsa večný študent. Síce aj veda je o celoživotnom štúdiu, ale to už nie sú skúšky, zápočty…

Ako ste sa dostali k skúmaniu mozgov vtákov, konkrétne zebričiek? Čo vás na tom zaujalo?
K štúdiu mozgu ma viedla osobná motivácia, trošku nepríjemná. Ešte na strednej škole som mala veľké zdravotné problémy, týkajúce sa práve ochorenia mozgu. Táto téma ma oslovila, tak som sa prihlásila. V Amerike sa jej venovala moja školiteľka, Ľubica Niederová, po tom, ako skončila PhD. Asi po piatich rokoch sa vrátila domov na Slovensko a ja som na výskum nadviazala. Všetci chcú robiť iba na potkanoch a myšiach, lebo sa im to zdá aplikovateľnejšie na človeka. V mnohých prípadoch to je pravda, pretože vták je predsa iný. Avšak má z nášho pohľadu mnohé výhody a s človekom veľa paralel.

Zebrička v centre pozornosti.
Zebrička v centre pozornosti. Autor: Wikimedia

Zebrička. Čo je to za vtáčika a čím je zaujímavý?
Je to malý vtáčik, veľkosti vrabca, pochádza z Austrálie, ale dostať ho aj u nás v každom chovateľskom obchode. My máme chov na Ústave biochémie a genetiky živočíchov SAV v Ivanke pri Dunaji. Samčekovia majú oranžové líčka a prúžkovanie na hrudi. Zebrička je spevavec, spievajú len samce, samičky majú len isté vrodené volania. Keď sa samce naučia od svojho tútora, dospelého samca, spievať, celý život spievajú len tú jednu pesničku. Učia sa to procesom, akým sa my učíme rozprávať. Len pár druhov v živočíšnej ríši sa učí komunikovať. Papagáje, kolibríky, spevavce, slony, delfíny, netopiere, tulene a pravdaže, ľudia. Zebričky sú preto najvhodnejším modelom na skúmanie vokálnej komunikácie.

A keďže komunikácia je o mozgu, pozeráte sa zebričkám na mozog. Čo konkrétne skúmate?
V určitej oblasti mozgu urobíme poškodenie a sledujeme, aký vplyv to má na spev. O mozgu vtákov a tiež o ľudskom mozgu vieme, že sú tam oblasti pospájané do dráh. Jednou z nich je dráha, zodpovedná za učenie spevu, ďalšia zodpovedá za produkciu. Znamená to, že keď poškodím nejakú oblasť v dráhe produkcie spevu, vták prestane spievať. V mozgu človeka je to podobné, len o čosi zložitejšie. Tým, že sa zebričky učia spievať iba počas dospievania, zaujíma nás, či tie oblasti, ktoré zodpovedajú za učenie spevu, majú ešte nejakú funkciu v dospelosti. Robím lézie oblasti Area X, a spolu so školiteľkou sme zistili, že keď spravíme léziu u dospelých, tá oblasť veľmi rýchlo regeneruje – v priebehu mesiaca sa zmenší zo 100 na 30 percent. U vtákov, ktorí majú predispozíciu opakovať jednu slabiku na konci motívu, začnú v priebehu regenerácie Area X opakovať slabiku niekoľkonásobne viac čo pripomína koktanie. Vysvetľujeme si to tým, že keď sa do okruhov zapájajú nové neuróny, nastane dočasné koktanie. Keď sa funkcia znova obnoví, koktanie vymizne. Toto je predmetom mojej dizertačky.

Zmysel magnetickej rezonancie je v tom, aby ste ich nemuseli zabíjať?
Áno. Keď sme sa chceli pozrieť vtákom na mozog, museli sme ich zabiť. Inak sa do mozgu pozrieť nevieme. CT a pozitrónová emisná tomografia sú invazívne techniky, ale pri magnetickej rezonancii stačí, keď vtáka uspíme. Vtáci sú v anestéze asi hodinu a štvrť, je to veľmi jemná, inhalačná anestéza. Šéfkou laboratória na Kramároch je doktorka Kašparová, v jedných dverách sa skenujú ľudia, do druhých chodím so zebričkami. Je to zmenšená verzia magnetickej rezonancie a chodia tam experimentálne skenovať aj potkanov.

Vo svete je to bežné?
Videla som to v belgickom laboratóriu Bio-Imaging Lab na University of Antwerp. Robia tam so zebričkami, ale aj s potkanmi, s myšami a škorcami. Robia magnetickú rezonanciu, ale používajú rôzne metódy na zobrazovanie mozgu. Čo sa týka vtákov, až taká bežná v Európe nie je, skôr v Amerike.

Ako vyzerá váš bežný pracovný deň?
Pokusy bývajú naplánované. Jedna operácia trvá asi hodinu a pol, za deň dokážem zoperovať maximálne štyroch-piatich vtákov. Keď s nimi chcem ísť na Kramáre na magnetickú rezonanciu, najskôr musím ísť po ne do Ivanky, všetko pripraviť, každého jedného zoskenovať. Rátam s tým, že sa niektorý z nich počas merania pohne, a budem ho musieť znovu merať.

… a že niektorá zo zebričiek pri operácii zomrie. Stáva sa?
Stáva sa to. Vtáky najskôr uspím pomocou inhalačnej anestézy, do mozgu im pichnem toxín, ktorý im spraví léziu. Vták nič necíti. Používam výhrevné podložky, aby sa nepodchladil a po operácii ich dávam pod infračervenú výhrevnú lampu kvôli rýchlejšiemu zotaveniu. Pomáha im to. Operácia mozgu nie je bolestivá. Aj človek, ktorému napríklad operujú nádor, je bdelý. Lekári ho neuspia, komunikujú s ním. Jediné, čo môže na tejto operácii bolieť, je rozrezanie kože na hlave, na to však používam lokálne anestetikum. Milujem zvieratá, ale toto som sa naučila vnímať ako výskum. Snažím sa, aby netrpeli.

Sú pre vás zebričky témou na celý život?
Ťažko povedať. Ľudia, ktorí robia vedu, neodporúčajú venovať sa len jednej téme. Ja som zatiaľ robila len s vtákmi a osobne ma veľmi zaujala magnetická rezonancia, pre mňa je to perspektíva do budúcnosti. Je dosť zložitá. V prístroji sa nastavujú rôzne sekvencie a nie je jednoduché ovládať to. Rada by som ten výskum posunula do roviny skenovať neinvazívne ľudí, ktorí sa zajakávajú, vo svete to bežne fičí. Niektorí ľudia sa zajakávajú odmalička, iní po veľkom strese, ďalší po poškodení mozgu. To, čo poškodzujeme u zebričiek, je striatum v mozgu. Aj človek po poškodení striata sa môže začať zajakávať. Preto je zaujímavé prejsť na ľudí, ale neviem, či je to na Slovensku reálne. Veľa vecí tu nie je možných, hlavne čo sa týka financií. Keď túto situáciu porovnám s Belgickom, je pre mňa veľmi demotivujúce ostať vo vede a pracovať za takých podmienok, aké sú tu a ako je vnímaná veda na Slovensku (po toľkých rokoch driny). Smutné. Ak to bude čo i len trošku možné, pokúsim sa to zlepšiť.

Ale sme v Európskej únii a máme otvorené dvere do celého sveta. Zvažujete odchod?
Veľmi sa mi páčil systém v Belgicku, študenti aj profesorka. Práve tam sme zistili zaujímavé výsledky, týkajúce sa toho, že učenie a produkcia vokálnej komunikácie je regulované aj mozočkom, o čom sa zatiaľ nevie. Uvidíme, čo podrobné spracovanie výsledkov prinesie. Mojou úlohou bude rozvinúť to po obhájení dizertačnej práce sa venovať aj mozočku. Rada by som pokračovala v magnetickej rezonancii a zahraničiu sa nebránim, hoci nie som úplne nadšená, stále cítim veľkú jazykovú bariéru.

Necítili ste sa v Belgicku trochu menejcenne? Vo svete tej vede venujú oveľa väčšiu pozornosť, ako u nás. A vo svete vedy sa o tom iste vie.
Myslím si, že áno, aj nás tak berú. V Belgicku som sa spočiatku cítila, akoby som prišla z nejakého Mongolska (bez urážky). Priniesla som profesorke knihu o našej krajine a ona sa ma pýta: „Vy nie ste Československo?“ Robím si tam PhD., takže budem mať aj z Belgicka a práve táto profesorka mi v systéme uviedla krajinu narodenia „Československo“. Druhá vec je, že vedci sú hodnotení aj za vedecké publikácie zverejnené vo vedeckých časopisoch. Je ťažké dostať sa do prestížneho vedeckého časopisu s neznámym menom zo Slovenska. Výstupy z pokusov sú dôležité a keď publikujeme, dozvie sa o nás svet.

Kristína Lukáčová so svojimi zebričkami.
Kristína Lukáčová so svojimi zebričkami. Autor: archív K. Lukáčovej

Ďalším cieľom pre vedca je zrejme ísť na konferenciu mimo Európy a potom prednášať na konferencii. Taký je postup?
Áno. Ja som už síce prednášala, ale zatiaľ len v Českej republike na Fyziologických dňoch na Študentskej vedeckej konferencii atď. Prezentovala som tam vtákov a myslím si, že to zaujalo.

Má aj vedec svoj vzor?
Pre mňa sú to dve osoby. Moja školiteľka a profesorka v Belgicku. Vedie veľký tím ľudí, má množstvo študentov, ktorých výskum sa úžasne dopĺňa. Páči sa mi jej prístup, hoci je prísna. Keď sa s ňou rozprávam, ide z nej veľký rešpekt, ale asi to tak musí byť.

Kristína Lukáčová (28)

pochádza z Bratislavy. Vyštudovala Prírodovedeckú fakultu UK v Bratislave (Katedra živočíšnej fyziológie a etológie). Robí si doktorát na Ústave biochémie a genetiky živočíchov SAV. Absolvovala polročný študijný pobyt v Belgicku na University of Antwerp, v laboratóriu Bio-Imaging Lab u profesorky Annemie Van der Linden, kde jej bolo ponúknuté spraviť si druhé PhD. (Doctor of Biomedical Sciences). V auguste 2016 obhajuje obe tieto tituly.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#mozog #veda #potkan #magnetická rezonancia #zajakavosť #zebrička #lézia
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku

+ Výkyvy počasia vás môžu dostať do psychickej nepohody.
Zabudnite na hazardné hry, je to najhoršia forma...

+ Bezpečnosť je na prvom mieste, hlavne ak cestujete za dobrodružstvom.
Začnite ovládať svoje správanie a to...