Foto: Petra Benovsky
Každý má „svoju rozprávku“ o tom, prečo emigroval. Aký bol príbeh vašich rodičov, prečo sa rozhodli v roku 1982 odísť zo Slovenska do Rakúska?
Otec na Slovensku nevidel žiadnu budúcnosť. A navyše, moji rodičia boli dosť dobrodružní. Povedali si: Poďme, lebo toto už nefunguje. Vtedy mnohí emigrovali alebo aspoň chceli. Niektorí, samozrejme, nemohli… Naša rodina až do konca netušila, že sa chystáme odísť, veď šírenie takýchto informácií bolo nebezpečné. Pôvodne sme plánovali odísť do Kanady, kam ťahalo v tom čase mnohých Slovákov a my sme tam navyše mali rodinu – dedovho brata. Ale potom sme ostali v Rakúsku a boli sme nakoniec aj radi, že sme nešli ďaleko. Tak, ako ostatní sme totiž verili, že jedného dňa sa to zmení.
V tom čase ste mali tri roky, takže o tom všetkom viete zrejme len z rozprávania…
V hlave mám krátke obrázky. Boli sme v utečeneckom tábore v Traiskirchene, kde som chcel nejaký praclík. Nemohli mi ho však kúpiť, lebo sme nemali peniaze. Pamätám si aj na prvé rakúske topánky. Začiatky boli ťažké hlavne pre mojich rodičov nevedeli po nemecky. Otec roznášal noviny a pracoval v záhradke učiteľky môjho brata a mama opatrovala deti.
Režim padol o sedem rokov. Prvú návštevu Slovenska si vybavujete zreteľnejšie?
To áno, už som mal desať rokov. Tri hodiny sme čakali na hraniciach, lebo na colnici všetko kontrolovali. Naša prvá cesta viedla do Liptovského Mikuláša, kde som mal starých rodičov z maminej strany. Hovorili nám, že nás tam už všetci čakajú a ja som si predstavoval dav ľudí, ako nás budú vítať s nejakými vlajkami a kričať “Vítame vás doma!” (smiech). Z rodiny som poznal len babku a deda, lebo oni za nami za socializmu chodili do Rakúska – púšťali ich, aby nás prehovorili, aby sme sa vrátili.
Chvályhodné, že vás vaši rodičia “udržiavali” v slovenčine. Nie každé dieťa emigranta malo také šťastie..
Mnohých takých poznám aj v Rakúsku. Po slovensky rozprávajú oveľa horšie ako ja. A čudujem sa prečo. Snažím sa s nimi rozprávať po slovensky, ale oni nechcú. Vravia: Nehovorme po slovensky, mne to tak nejde. Ale ja vravím, že musíme! Aj s priateľkou sa rozprávam po slovensky. A chcem aj slovenské zvyky, vrátane vianočnej kapustnice!
Foto: Petra Benovsky
Takže hoci už 32 rokov žijete v Rakúsku, stále sa cítite ako Slovák?
Áno.
Vaša rodina sa neskôr “rozliezla” po svete, alebo ste všetci ostali v Rakúsku?
Mama žije v Innsbrucku, oco v Hainburgu, my s bratom sme vo Viedni. Krstný otec v Austrálii, rodinu máme aj v Kanade a v Taliansku. Emigranti sú otvorenejší, lebo všade majú niekoho.
Zatiaľ mi je jasné všetko. Len tá vaša cesta do najlepšieho rakúskeho Hitradia. Náhoda?
Totálna. Mal som asi osemnásť rokov a moja priateľka v tom čase pracovala pre isté dabingové štúdio. Otravoval som ju, aby ma tam raz vzala. Zhodou okolností vtedy režisér potreboval do reklamy namiesto ženy muža. Pozrel na mňa a spýtal sa, či viem pekne rozprávať. Zapáčil sa mu aj môj hlas, a tak mi ponúkol nahrávať aj ďalšie veci. Neskôr ma podľa hlasu spoznali aj v rádiu, vraj, či by som nechcel moderovať. Pracujem tam už jedenásť rokov a baví ma to natoľko, že už nechcem nič iné robiť! Síce… Venujem sa aj fotografii, takže, ako sa hovorí v Rakúsku, “ich tanze auf zu vielen Hochzeiten”. Tancujem na viacerých svadbách.
Fotografia vás začala zaujímať na základe toho, že fotí aj vaša priateľka?
To nie, ja fotím už pätnásť rokov, no nikdy som sa tým neživil. Zakaždým, keď som ušetril nejaké peniaze, kúpil som si nový objektív do výbavy. Čo ma však naučila Petra a za čo som jej nesmierne vďačný, je situácia v štúdiu. Ako narábať so svetlom, s bleskom… Pre mňa to bol zážitok ako pre amatérskeho kuchára, ktorý si len doma varí pre chuť a odrazu má možnosť vidieť, ako to robí profesionálny kuchár.
Foto: Petra Benovsky
S priateľkou ste si už spolu vymysleli projekt. Fotíte svadby. Dvaja? Trochu netradičné.
Ale výborné! Rozumieme si a páčia sa nám navzájom naše štýly. Funguje to vynikajúco. Ale pozor, ja nie som fanúšik pózovania. Poviete ľuďom, aby sa usmiali, a to oni nevedia. Mne ide pri fotografovaní o intímne momenty, kedy dotyční ani nevedia, že ich fotím. On jej niečo šepká do ucha, pričom vy vidíte len lásku, ktorá je medzi nimi. Ona sa pripravuje na svadbu, je sama v izbe, pred sebou svadobné šaty. Chcem to odfotiť tak, aby ten, čo sa na fotku práve pozerá, precítil, čo ona v danom okamihu cíti. Ja snímam nevestu, Petra ženícha. Tento štýl sa nazýva fine art wedding.
S Petrou ste sa zoznámili cez facebook. Ako to presne bolo?
Dal som si na facebook fotky zo Srí Lanky a ona mi napísala, že sa jej páčia.
Po slovensky?
Nie, ona nevedela, že som Slovák! Až po čase prišla na to reč. Ty si Slovák? Aj ty?! Potom sme dokonca prišli na to, že sme boli v detstve v tom istom roku v talianskom tábore. Takže možno sme sa spoznali už tam. Z Petry som bol okamžite hotový. Predtým som mal desaťročný vzťah. Mali sme sa radi, ale prišli sme na to, že už sme spolu neboli šťastní. Ja som bol ten, kto to skončil. Emócie boli veľké a nepekné, no dnes sme opäť v kontakte. Keď sme sa prvýkrát po rozchode stretli, boli sme jednak veľmi šťastní, že sa vidíme, no zároveň veľmi šťastní, že už nie sme spolu. Aj dnes sa s ňou stretnem.
Za všetkým vo vašom živote treba asi hľadať vášho otca. On vás vraj spočiatku najviac podporil, aby ste išli do moderovania Páli vám to?
Stále mi hovoril: Tomi, choď do slovenských médií a ja som odmietal pre moju slovenčinu, v ktorej mám stále medzery. On ma ale stále povzbudzoval: Vyskúšaj to. A ja som vytrvalo vravel nie. Až mi raz zavolala dramaturgička zo Slovenska s tým, aby som prišiel na kávičku. Ukázalo sa, že je to kasting a rozhodli sa pre mňa. Aj to som spočiatku odmietol. Nemal som z toho dobrý pocit. Cítil som sa neisto, aj som sa trochu obával, ako na to budú ľudia reagovať. Zároveň ma však lákala nová príležitosť. A o to v živote ide – spoznať nové veci.
Foto: TV JOJ
Neviem, kto je kompetentnejší ako vy odpovedať na otázku, aké sú rozdiely medzi Rakúšanmi a Slovákmi. V čom sme iní?
Ten najväčší rozdiel je podľa mňa v tom, že Slováci sú oveľa srdečnejší. Keď som bol malý, bol som na návšteve u kamaráta Markusa a šokovalo ma, že on nikdy nedával rodičom pusu. A ja rodičom stále. Zdá sa mi to úplne normálne. Ukazuje sa mi to tak, že to súdržnosť rodiny v Rakúsku nie je také intenzívne ako na Slovensku. Ale mení sa to.
A čo je lepšie v Rakúsku?
Cesty (smiech). Ja tam žijem rád, páči sa mi tam. Stretne sa tam celý svet. Máme tam Turkov, Talianov… V šestnástom obvode, v Ottakringu je turecká tržnica, kde nakupujem najradšej. Ja si stále myslím, že akí sme my k ľuďom, takí sú oni k nám. Pravdaže, každý má raz smolu, ale ja na Turkov nenadávam. Ani na Rómov nemám odpoveď. Nikto ju nemá. Ale nenávidieť je to najľahšie.
Moderátor v rádiu asi musí mať rád hudbu – ako by to inak mohol robiť. Aká sa pozdáva vám?
Ak sa bavíme o slovenskej, v našej rodine nemôže chýbať. Slovenské tango, polky a Nečakaj ma už nikdy (smiech). Môj oco to počúval v aute, keď som bol malý. To je pre mňa domov. Aj Mariku Gombitovú mám rád. Dobrým produktom súčasnej slovenskej hudby je Celeste Buckingham a vtipný sa mi zdá aj Rytmus. Je to americký rap aj hip-hop, ale po slovensky.
V Hitradiu, Ö3 moderujete cez víkend ranné šou. Prečo je to pre moderátora to najlepšie, čo môže dostať? Kvôli počúvanosti? Lebo medzi nami, na rannom vstávaní určite nie je nič príťažlivé.
Každý práve vstáva a všetci robíme to isté. Sme unavení, ale musíme vstať. A je to taká spolupatričnosť, lebo aj ja som v keli – spal som len tri hodiny, ale budeme spolu počúvať dobrú hudbu, máme pre vás skvelé informácie, vypočujte si reportáž, ktorú sme pre vás pripravili… Veď vysielať ráno je perfektné, vychádza slnko, je úplne iná energia.
Foto: archív T. Kamenara
Takže po tom, ako odmoderujete rannú šou, si vyložíte nohy a pekný deň je pred vami?
Ja ich moderujem hlavne cez víkend. Víkendy trávim v rádiu alebo na Slovensku v televízii. Dva roky som nemal normálny víkend. Celkovo mám málo voľného času, veľa pracujem.
Zo starnutia stres nemáte?
Ani nie. Lebo čakajú ma úžasné veci. V prvom rade dieťa. Verím tomu, že je to zmysel, ktorý som už dlho hľadal. Podľa mňa to musíme v živote brať tak, ako to ide. Keby sme sa stále len niečoho báli, čo by to bol za život. Keby som napríklad stratil prácu, rozhodne by som nevyplakával do vankúša, ale snažil by som sa niečo nové nájsť. Dal by som za to všetko. Človek môže robiť všetko, čo chce, len to musí robiť. Jednoduché. Just do it.
Viete približne predvídať, aký asi budete otec?
To netuším, ale na tú rolu sa teším. Každý otec, s ktorým som sa na túto tému zhováral, mi povedal, že si to predstavoval úžasne, no úplne inak. A keď sa dieťa narodilo, tak to bolo ešte oveľa, oveľa lepšie. Stopercentne sa všetko zmení, budem aj menej spávať. Nechcem porovnávať dieťa so psom, ale keď môjho psa bolí v noci brucho a musím s ním von, nikdy nenadávam. Naopak, strachujem sa oňho a dúfam, že mu bude dobre.
Thomas Kamenar
(35) je moderátor v známom rakúskom Hitradiu Ö3 a tiež moderátor slovenskej relácie Páli vám to? Okrem moderovania sa venuje spoločne s priateľkou svadobnej fotografii. Viac info o ich projekte možno nájsť na webovej stránke www.marryandme.at.