Lucie Meisnerová: Štyri mesiace šťastnejšia ako za ostatné štyri roky

, 26.05.2014 10:00

Do sveta chcela pôvodne poslať svoju 20-ročnú dcéru, napokon však odišla dobrovoľníčiť na Island ona. Ako 43-ročná. Veď vek je len číslo...

Lucie Meisnerová.
Lucie Meisnerová. Autor: Dana Závadová

Váš príbeh sa začal tým, že ste na internete hľadali tábor pre svoju 20-ročnú dcéru…
Áno. Chcela som, aby sa dostala do zahraničia a spoznala život aj vonku. V tom mi padla do oka ponuka s hornou vekovou hranicou 50 rokov. Kontaktovala som organizáciu, poslala som im životopis, odpísali, že môžem prísť…

Poslať dcéru do sveta… Väčšinou táto iniciatíva skrsne v hlave dcéram a matky sa doma boja.
(smiech). Ja som ju už na strednej škole chcela niekam poslať, no bola proti. Dobrovoľnícky dvojtýždňový tábor som si myslela, že snáď prežije. Keď som objavila ponuku pre seba, dlho som neváhala. Keďže dcéra odišla študovať do Českej republiky, už som nemusela pripravovať teplé večere. Môžem cestovať. Bol to môj sen predtým, ako som si založila rodinu.

… ako letuška ste si v minulosti veľa neprecestovali, ale tá túžba cestovať tam bola vždy…
Za socializmu sa cestovať nedalo a povolanie letuška som si zvolila presne z toho dôvodu. Ale lietali sme len do Nemecka a do Švajčiarska a večer sme sa zakaždým vrátili domov. (smiech).

Hveragerði,
		mestečko plné skleníkov,
		ktorým...
Čierna pláž Vik.
+26Okružná
		cesta č. 1 vedie okolo celého
		Islandu....

Okolie občas býva najväčším nepriateľom. Neodrádzali vás jeho názory? S akými ste sa vlastne stretávali?
Práveže s pozitívnymi. Boli aj ľudia, ktorí sa ma pýtali, ako môžem všetko len tak opustiť, no väčšina ľudí túži cestovať a vnímali to tak, že cestujem aj za nich. Vyslovene mi fandili.

Na Slovensku akoby sme si určité veci mohli dovoliť len do istého veku. Aj vy máte z tejto krajiny taký pocit?
Áno, existuje „životná šablóna“ o tom, v ktorom veku sa čo patrí robiť a ľudia sú tým zväzovaní. Majú deti, hypotéky alebo dobrú prácu, ktorú ak by opustili, ťažko by si našli novú. Ja to mám v živote poprehadzované. Dieťa som mala ako 22-ročná a na vysokú som išla v tridsiatke. V štyridsiatke sa mi skončila dvadsaťročná „služba“ a mala som pocit, že konečne sa môžem venovať sebe.

V čom je forma dobrovoľníctva lepšia ako cestovanie v zmysle kúpiť si letenku, nájsť ubytovanie, oddýchnuť si, navštíviť, čo chcem…?
Predtým som cestovala po Európe len ako turista a neprenikla som do podstaty. Dáte si kávu v centre mesta a ani neviete, že ste v Ríme, Barcelone či v Londýne. Dobrovoľníctvo je tiež spôsob, ako danú krajinu spoznať. Keď tam pracujete a dlhší čas žijete.

Myšlienka odísť sama do Reykjavíka a nájsť si tam platenú prácu vás nelákala? Videla sa vám neistejšia ako robiť dobrovoľníčku, čo je vlastne zadarmo?
Lenže ja som bola súčasťou nejakej komunity. Bývala som síce v dome, ktorý bol neprijateľný, častokrát som si kládla otázku, ktorý z mojich priateľov by tam dokázal žiť. Ale keď som občas prišla o polnoci domov, žilo to tam, ľudia sa bavili. Už dlho žijem sama s dcérou, zvyknutá na svoj trojizbový byt a súkromie a odrazu som bola vystavená situáciám, kedy potrebujem ísť na záchod, no musím čakať, kým prídem na rad. Keďže to bolo dočasné, samozrejme, zvládla som to.

Máte svoju firmu, takže život na chvíľu musel zastať.
Nezastal, lebo mám kolegyňu, ktorá sa venovala internetovému obchodu. Ja som prakticky od dvadsiatich rokov pracovala, nebola som dokonca ani s dcérou na materskej a odrazu štvormesačná pauza. Nazvala by som to luxusnou štvormesačnou dovolenkou (smiech).

Čo ste na Islande mali na starosti, pre akú organizáciu ste pracovali?
Bola to spoločnosť zameraná na podporu životného prostredia. Island má vyše 300-tisíc obyvateľov, no tento rok očakáva asi milión turistov a hrozí tam znečistenie životného prostredia.

Dá sa povedať, že dobrovoľníctvo na Islande vám zmenilo život? Už nie je nič ako predtým?
Tie štyri mesiace som bola šťastnejšia ako za ostatné štyri roky a určite veľmi nepreháňam. Je tam úžasná príroda, ktorá vyráža dych. Pozorovali sme veľryby, ktoré sa nám predvádzali. To boli chvíle, kedy sme sa mali chuť objímať od šťastia. Málokedy som bola taká intenzívne šťastná. Chodila som často do prírody, videla som sopky, kúpala sa v prírodnom bazéniku s teplou vodou v noci uprostred hôr… Pomaly som sa musela štípať do ruky, či je to naozaj.

Hovoríte o tom len pozitívne. No za tie štyri mesiace sa musela dostaviť aj nejaká tá kríza.
Prišla. Aj preto, že som na Island odišla v zime. Ráno do desiatej bola tma a o štvrtej už znova bola tma. A často pršalo. Nemohli sme veľa času tráviť vonku a tým pádom aj častejšie vznikali konflikty v skupine. Jeden víkend som ochorela, nevyšli mi isté pracovné veci, ako som si predstavovala, tak som odrazu mala pocit, že som na zlom mieste a už dávno som mala byť doma. No v pondelok som už bola zdravá, išla som na prechádzku k majáku a už som bola opäť vo forme.

Čo nové ste o sebe zistili? Vraj zisťujeme na každej ceste…
Keď som tam odchádzala, zdalo sa mi, že nemám vnútorný inštinkt, čo vlastne chcem. Nevedela som na to prísť. A tu som zistila, čo všetko ma baví. Môj výnimočný pobyt mi v niečom pripomenul aj hrdinku knihy Sheila Levinová zomrela a žije v New Yorku. Židovka, ktorá má program vydať sa. Keď sa jej to do tridsiatky nepodarí, zhodnotí, že jediná možnosť je samovražda. Ja som desať rokov žila s otcom mojej dcéry. Potom sme sa rozišli a ja som si mala založiť novú rodinu – tak by sa to aspoň patrilo. Keďže mi to nevychádzalo, neustále som sa porovnávala s okolím, uvažovala som dokonca nad tým, že si vezmem dieťa z detského domova, aby som sa mala o koho starať. Ale tu mi došlo, že ja si môžem pokojne žiť ten svoj život ďalej. Mne vyhovuje a stačí. Veď nemusím sa stále o niekoho starať.

Maják Grotta v Reykjavíku.
Maják Grotta v Reykjavíku. Autor: Lucie Meisner

Tvrdíte, že Islandom sa to všetko len začalo. Čo bude nasledovať?
Nechcem to zakríknuť, ale láka ma Ázia.

Sny mať treba.
To je pravda. Zakaždým, keď si niečo želám, splní sa mi to. A nemusím sa ani intenzívne snažiť. Napríklad s chudnutím. Minulé leto som sa snažila – chodila som sa pravidelne bicyklovať a plávať, striedmo som jedla a pomaly som priberala. Na Islande som na to ani nemyslela a schudla som šesť kíl. Ani neviem ako. V hlave sa niečo muselo zmeniť.

Lucie Meisnerová

(43) je majiteľka firmy Hemisféry. Vyštudovala marketingovú komunikáciu v Zlíne na Univerzite Tomáša Baťu. Žije v Bratislave, je matka 20-ročnej dcéry.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Island #dobrovoľníctvo #Lucie Meisnerová
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku

+ Neprejedajte sa, vyberajte kvalitné a chutné jedlá. Obmedzíte príjem pečiva.
Urobíte radosť blízkym a...

+ V noci potrebujete spať a nie pozerať do neskorých hodín na počítač.
Už nepoužívate staré auto, pokúsite...

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk