Tamara Heribanová: Svet je pomerne krásne miesto na život

, 28.03.2014 08:30

Je redaktorka, spisovateľka, moderátorka. Veľa cestuje, píše, číta, začala znova maľovať. Na čo všetko ešte ostáva Tamare Heribanovej čas, prezradila v rozhovore.

Tamara Heribanová.
Tamara Heribanová. Autor: Branislav Šimončík

Záľuby sa tvoria v detstve. Tá vaša byť spisovateľkou sa vykryštalizovala krátko po tom, ako ste sa naučili písať?
Tatino prednedávnom upratoval garáž, kde okrem iného našiel krabicu s rôznymi zošitmi. Bol tam aj hrubý diár – zistili sme, že to bola prvá knižka, ktorú som písala asi v čase, keď som mala desať rokov. Bolo dosť vtipné čítať si tie riadky, pozorovať, ako som vnímala svet a veci naokolo.

Vás ovplyvňovalo aj prostredie, v ktorom ste žili. Mama moderátorka, otec scenárista a spisovateľ…
Rodičia sa veľa rozprávali o divadle, filme, literatúre, výtvarnom umení. To tak býva, že dieťa všetky tie témy a informácie nasáva a tie ho potom ovplyvnia, predurčia mu cestu.

Aktuálne ste dokončili pokračovanie detskej knihy Misia Eva, prísne tajné, a zároveň vo vydavateľstve čaká na vydanie aj kniha pre dospelých. Nebije sa vám to, dokážete „prepínať“?
Kým neuzavriem jednu vec, nepíšem ďalšiu. Nie je to tak, že dve hodiny píšem detskú knihu a potom ďalšie dve sa venujem próze pre dospelých. A teraz prišlo obdobie, keď odovzdaný rukopis pre deti, pokračovanie knihy Misia Eva, prísne tajné, čítajú detskí recenzenti. Dostávajú sa ku mne názory detí a tie si ja nesmierne vážim.

K deťom sa vraj najľahšie dostať cez zvieratká. Hovorí to aj vaša skúsenosť?
Keď som navštevovala školy, knižnice a debatovali sme s deťmi, najviac sa im páčila záporná postava Sidónie Malinovej, mimoriadne zákernej učiteľky. Tá žena nebola príšerná len povahou, ale aj výzorom. Fúzy, chlpaté nohy, takže, áno, tiež to bolo také „zvieratko“ (smiech).

Konzultovali ste príbeh s detským psychológom? Či ho deti potrebujú, prípadne pochopia…
Keď som dopísala knihu Misia Eva, prísne tajné, bavila som sa na túto tému s jedným uznávaným psychiatrom. Je to príbeh o hľadaní lásky, resp. boja za lásku, no je tam tiež tematizovaná téma rozvodu. Evkini rodičia žijú v jednom byte a z finančných dôvodov si nemôžu dovoliť odsťahovať sa od seba. Ich dcéra sa rozhodne, že spraví všetko preto, aby oživila ich lásku a vymyslí plán. Pochopiteľne, zaujímalo ma, čo na to povie niekto, kto sa detskej a dospeláckej duši venuje roky. Bola som potešená, že odborník vyzdvihol najmä to, že je dobré dať dieťaťu vieru v samého seba, vo svoje možnosti. Kniha je teda aj o tom, že keď po niečom veľmi túžime a robíme všetko preto, aby sme k cieľu prišli, zväčša sa nám naše túžby splnia.

Tamara Heribanová.
Tretie miesto v
		čitateľskej ankete Knižnej Revue.
+9Tamara Heribanová na
		autogramiáde ku
		knihe...

Spisovateľa vraj prenasleduje nutkanie písať o všetkom zaujímavom, čo sa kde dozvie, písať o príbehoch, o ktorých počul, bez túžby niekoho zraňovať. Vraj píše, lebo musí. Ako to máte vy?
Svet je pomerne krásne miesto na život a ja som bola odjakživa mimoriadne zvedavá. Som skôr pozorovateľ, radšej počúvam, ako rozprávam. A takisto si mnohé rozhovory, situácie a absurdnosti zapisujem. Keď človek píše, píše o veciach jemu blízkych, zažitých, niekedy aj vytesnených, stratených, znovu nájdených. Sám je často prekvapený, čo sa uvoľnilo z nevedomia. Je dobré, ak má autor dobrý zberný materiál, ale netreba to podať jedna k jednej.

Je možná aj verzia, že ten príbeh, ktorý počuli, sa im zdá taký zaujímavý a dokonalý, že na ňom nechcú veľa meniť, možno len mená.
Sú celé obdobia, kedy časť literátov veľmi podrobne, detailne, vecne a realisticky reflektovala dobu – ich texty sú zrkadlom spoločnosti. Knihy majú byť pravdivé. Pre mňa je vzácne, ak dielo nesie posolstvo, ak pomenuje stav, ale aj možnosť východiska. Ak by sme vychádzali z toho, že jednou z úloh literatúry je meniť svet v lepšie a humánnejšie miesto, je to práve kniha, ktorá môže čitateľa zobudiť z pasivity, dodať mu odvahu, silu, vieru, odpoveď.

Na svoje knihy ste mali aj negatívne ohlasy. Ako sa s nimi vyrovnávate? To bolí, však?
Ani nie. Napríklad včera som hodinu a pol telefonovala s veľmi dobrou kamarátkou, ktorá robí posudky na knihy. Spoločne sme prechádzali veci, ktoré sa jej na mojom rukopise páčia a ktoré sa jej nepozdávajú. Kritika je vzácna a dobrá vec a keď je od človeka, ktorému na nás záleží, je to obrovský dar. Za konštruktívnu kritiku som vďačná, veď v dnešnej dobe nie sú úprimnosť a pravdovravnosť samozrejmosťou. Debatovať o veciach prináša možnosť pracovať na sebe, zlepšiť sa. Častejšie sa však stretávam s pochvalou. Píšu mi ľudia, ktorých moja práca oslovila. Také to potľapkanie je niekedy veľmi fajn. Dodá silu, ale je to práve kritika, ktorá človeka posúva.

Kritickí bývajú niektorí ľudia na adresu toho, ako sa obliekate… Myslíte si, možno aj na základe tejto skúsenosti, že sme konzervatívny národ? Minimálne sa to o nás hovorí…
Závisí to od toho, s kým by sme sa porovnávali. Sme malý národ, veľa sme sa prispôsobovali, štyridsaťročný monopol komunistickej strany urobil svoje. Každá krajina má nielen svoju históriu, tradície, kultúru, ale i charakterové črty, temperament. Neviem, či sme konzervatívni a ani neviem, či by som si trúfla jedným slovom či viacerými vôbec označiť, akí sme. Keď som žila v holandskom Utrechte, jednoznačne bolo badať väčšiu toleranciu voči inakosti. Akejkoľvek. Tu ešte stále na mnohých miestach rovnoprávnosť a tolerancia sedia v kúte. Pochopiteľne, sú tu ľudia, ktorí poukazujú na chyby z minulosti, z prítomnosti, ktorí sa snažia, aby chamtivosť a moc nevyhrávali nad ľudskosťou. Aj vďaka týmto ľudom ma to tu baví.

Tamara Heribanová - objektívom jej priateľa...
Tamara Heribanová - objektívom jej priateľa Branislava Šimončíka. Autor: Branislav Šimončík

Vy a váš priateľ, Branislav Šimončík, ste dobrá dvojka. Vy píšete, on fotí. Je vašim kritikom? A vy jeho?
Som rada, že sme si oporou, že sa zaujímame jeden o druhého, ale opäť je tu aj tá téma kritiky. Navzájom si radíme, hľadáme možnosti, ako to urobiť inak, lepšie. Chvalabohu, prácu vnímame ako niečo absolútne podnetné, niečo čo nás baví. Takže aj keď častokrát pracujeme večer a počas víkendov, je to v poriadku.

Spája vás aj vášeň – cestovanie. Píšete aj o tom? To si potom asi príliš neoddýchnete…
Minulý rok sme cestovali po dnes už nefungujúcej Road 66. Keďže táto cesta už nie je využívaná, všetko je v rozpade a rozklade. Sú tam schátralé domy, kostoly, reštaurácie, motely a hotely. Chodili sme z domu do domu a napríklad o tomto dobrodružstve som nepísala. Máme radi miesta, ktoré nie sú príliš navštevované turistami a sú svojím spôsobom jedinečné. Zápisky a fotky si robíme do našich hláv, niekedy stačia spomienky. Môj priateľ napríklad skoro vôbec na cestách nefotí. Tým, že má každý deň niekoľko fotení, už fotoaparát nechce ani vidieť. Takže máme za sebou aj dovolenky, z ktorých mám maximálne jednu fotografiu, aj tú som si odfotila sama mobilom.

Začiatkom tohto roka ste prekvapili správou o zásnubách…
Brani rok vyberal prsteň. Chcel, aby bol netradičný, aby ma vystihoval. Pomáhali mu kamaráti z Prahy, s ktorými spolupracuje. Keď ten prsteň mal, opäť prišla dilema, ako ma o tú ruku požiadať (smiech). Deň pred Štedrým dňom bola spontánna situácia. Nebol ani ohňostroj, ani neprišiel zahrať huslista (smiech). Bolo to také naše, ako to máme radi…

Takže svadba bude do roka a do dňa?
To sa uvidí. Všetko je to o organizácii a čase, ktorého máme málo. Asi by bolo potrebné venovať sa svadobným prípravám intenzívnejšie. Ale ak sa podarí, svadba by mohla byť v lete.

Sen sa vám plní aj v inej oblasti. Robíte niečo pre to, aby ste boli lepšia v literatúre. Fakt ste po doktoráte tak veľmi túžili?
Som šťastná, že môžem byť obklopená inteligentnými a sčítanými ľuďmi. Mám vynikajúcu školiteľku, uznávanú literárnu vedkyňu, spisovateľku, profesorku Máriu Bátorovú, ktorá je pre mňa veľkou inšpiráciou. Dá sa povedať, že momentálne žijem svoj sen. Nech som robila čokoľvek – či už to boli relácie v televízii či moderovačky v zahraničí, nikdy som necítila z danej veci taký entuziazmus ako teraz.

Tamara Heribanová.
Tamara Heribanová. Autor: Branislav Šimončík

Z tohto rozhovoru mám pocit, že už nemôžete mať čas na nič. Predsa len – máte aj vy aktivitu, ktorá nikam nevedie, len si pri nej potrebujete poriadne vyčistiť hlavu?
Mám rada filmy a knihy, začala som opäť maľovať, z čoho mám veľkú radosť. Taktiež rada varím a nakupujem rôzne artefakty zo starých čias. Pred pár dňami som si kúpila zbierku storočných pohľadníc a listov. A k zberateľskej vášni patrí aj náš folklór, tradičné výšivky, najmä slovenské kroje. Dlho som bola preč, nevyrastala som na Slovensku a keď som sa vrátila, hľadala som odpoveď na otázku, čo vlastne tá moja slovenskosť znamená. Teraz sa na to dodatočne snažím nájsť odpoveď vďaka knihám, rozhovorom, ale i zberateľstvu, ktoré je ovinuté príbehmi, spomienkami, kusiskom histórie.

Tamara Heribanová (28)

Pochádza z Bratislavy. Vyštudovala literárnu vedu a germanistiku v Utrechte, v Bratislave promovala z marketingovej komunikácie. Pracuje ako redaktorka v časopise Emma. V minulosti moderovala Ranný magazín a lifestylovú reláciu Zmenáreň (STV). Vydala knihy Predavačky bublín, Bola to len láska, detskú knihu Misia Eva, prísne tajné a poviedky v zbierkach Příběhy ve znamení touhy a V dobrom a v zlom a ešte horšom.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Tamara Heribanová
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku

+ Pri trávení by vám mohli pomôcť bylinkové čaje.
Nechcite za každú chvíľu len ušetriť, neoplatí sa vám...

+ Nekazte si život zbytočným plánovaním, žite aspoň raz pre silu dneška.
Dosť bolo rečí o práci, máte voľno,...

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk