Kariéru modelky ste skončili ako 27-ročná, hoci mohli ste pózovať aj dlhšie, hranica sa vraj neustále posúva. Už vás to nebavilo?
Chcela som. Prestalo ma to napĺňať a začala som hľadať ďalšiu realizáciu. Bola som si vedomá toho, že nemôžem byť modelkou donekonečna a už ma najmä nebavil ten kolotoč prehliadok, niekam chodiť a čakať. Už som toho mala dosť.
Tradičný model je, že bývalá modelka si založí povedzme svoju modelingovú agentúru. Pretože už vie, ako to chodí, má kontakty a bohaté skúsenosti. Vás táto cesta nelákala?
To som určite nechcela, pretože viem, čo to obnáša. Som síce organizačný aj komunikatívny typ, ale byť zodpovedná za dievčatá je veľký záväzok. Vo svete, kam ich vyšlete, sa môže niečo „pokašľať“ a zodpovednosť je len na vás. Toto som si na plecia vziať nechcela. Mať modelingovú agentúru je aj časovo náročná práca a tá sa podľa mňa s rodinou, po ktorej som túžila, zlúčiť nedá.
Vždy vám všetko vychádzalo podľa plánov? Mali ste všetko, čo ste si zaumienili?
Viacmenej áno (smiech). Ale porodila som až ako 32-ročná, takže to mi úplne podľa mojich plánov nevyšlo, ale nakoniec sa podarilo aj to (smiech).
Foto: archív Jany Keketi
Máte päťročného synčeka Leona, ktorý už tiež stál pred vaším objektívom, konkrétne pri tvorbe kalendára na rok 2014, výťažok z ktorého pôjde pre Detské kardiocentrum. Aká bola práca s ním? Mal k vám rešpekt?
Myslím, že áno, on je zlatý, no občas roztopašný. Keď je unavený, tak sa s ním nedá pracovať, ako s ostatnými deťmi, ale rád pózuje – asi to zdedil po mne. Ak poviem, aby sa príliš nevyškieral, tak sa usmieva menej. Keby všetky deti fotili tak rady ako on, bola by to pohoda.
Deti sa nefotia ľahko. Prečo? Lebo sú v neustálom pohybe?
Deťom od pol roka do približne troch rokov sa nedá rozkázať, aby urobili, čo si predstavujeme. Neposlúchajú, nepočúvajú, je im to jedno. Do určitého veku majú svoj svet a vtedy je zachytit želaný moment skutočne ťažké. Poviem im napríklad „otoč sa“ a ony sa neotočia. Najľahšie sa fotia bábätká, ktoré ešte nevedia chodiť (smiech). Tie sa fotia najlepšie, keď spia. A potom už trošku staršie slečny, 5–6-ročné, tie sa z fotenia vyslovene tešia.
Gro vašej práce tvoria umelecké portréty, okrem celebrít fotíte aj bežné ženy a rodiny. Ako sa žene fotia ženy?
Rada fotím ženy. Podľa mňa vie žena ženu odfotiť častokrát krajšie ako muž – samozrejme neplatí to všeobecne, skôr ide o väčsinu žien, neprofesionálok, ktoré sa dávajú radšej nafotiť ženám fotografkám. Musím byť nielen dobrá fotografka, ale aj dobrá psychologička, aby som ich uvoľnila a aby boli výsledné fotografie pozitívne a prirodzené. Mám to asi v oku, viem, kedy je žena krásna. Keď príde dokonalá modelka a krásna herečka, je to pre mňa ľahká práca. Ale ženu, ktorá nemá dokonalú postavu ani tvár, nemá už dvadsať, chce byť na fotke krásna, navyše sa hanbí, nikdy sa predtým nefotila a nefotí sa rada (čo je väčšina mojich klientiek), nie je ľahké nafotiť prirodzene a tak, aby sa sama sebe páčila. Čo sa týka mužov-fotografov, nie všetci vedia ženu dostať do potrebnej pohody. Veľa žien mi povedalo, že ak by bol fotograf muž, v živote by sa pred ním neuvoľnili. Iné je to ale v prípade profesionálnych modeliek. Klobúk dole pred mužmi, tie zrejme vedia odfotiť lepšie ako my.
Ďalšie nepísané pravidlo tiež vraví, že tie najkrajšie ženy, čo by stáli za to, sa fotiť nechcú. A viac odvahy a sebavedomia majú tie tzv. „škaredšie“, nevýraznejšie. Čo vy na to?
Nedá sa to zovšeobecniť, ale častokrát sa stretávam s tým, že tie naozaj krásne ženy sú málo sebavedomé a tie, čo majú kopu nedostatkov, sa predajú, lebo si myslia, že sú nádherné. Ale ja to považujem za pozitívne, lebo človek sa má mať rád taký, aký je. Častokrát dostať z utiahnutej krásnej dámy nejaký pocit, výraz, je ťažšie ako z „nedokonalej“ spraviť krásnu hviezdu, lebo to býva o vnútornom pocite.
Ak by sme porovnali prácu plastického chirurga a fotografa. V prvom prípade je úloha taká, aby sa žena na seba čo najviac podobala. O výsledných fotografiách sa to ale nedá vždy povedať.
S tým absolútne súhlasím, a priznám sa, že nemám rada prehnanú retuš, kde sa žena ani sama nespoznáva a jej okolie reaguje vetou: „veď to nie si ty.“ Vďaka retuše sa dá totiž spraviť z človeka absolútne čokoľvek. V dnešnej dobe dokonalých tituliek časopisov, kde sa každý porovnáva s modelkami, je potrebná. Digitálne fotografie sú príliš ostré a „surové“ a vždy treba aspoň minimálnu úpravu. Ja sa ale skôr snažím pracovať so svetlom, a uhlom pohľadu urobiť ženu krajšou. Retušou sa dá veľa pomôcť, ale ja skôr „jemne korigujem“, ak by som to mala zhodnotiť.
Do akej miery sa ako žena priatelíte s technikou? Musíte mať ten najnovší model fotoaparátu, ktorý príde na trh?
Vôbec nie. Som skôr technický typ ako umelecký rojko, ale nezakladám si na tom, aby som mala najnovší fotoaparát. Stále tvrdím, že je to viac o iných veciach – o svetle, nastavení, o stylingu, ako o najnovšej novinke. Ale ten môj fotoaparát je určite dobrý.
Zubár si sám nevyvŕta zub, kaderník sa sám neostrihá. Vy sa viete sama nafotiť? Už ste to skúšali?
Nie (smiech). Ale mám dvorného fotografa – brata, ktorého som priviedla k fotografovaniu, a ten ma vie odfotiť, ako potrebujem. Ja si len nastavím svetlo a výsledok je zakaždým dobrý.
Existuje pre ženy nejaká „prvá pomoc“, ktorá výsledok určite vylepší? Zvyklo sa to tvrdiť o bielej farbe. V nej vraj každá žena vyzerá dobre.
Áno, bielu používam veľmi často a väčšinou to dobre dopadne.
Takže biela farba nemá šancu urobiť zo ženy sivú myš…
Ale má! Sú ženy, ktorým skôr pasuje odtieň bielej, napríklad smotanová, béžová, jemne ružovkastá. Závisí to od typu.
Vďaka facebooku a instagramu prišlo obdobie, ktoré mnohých fotografov frustrovalo. Dnes už vraj fotí skutočne každý. Ako to vidíte vy? Že dobre fotí len málokto?
Fotí hocikto, no tých, čo fotia dobre, nie je až tak veľa. Jedna vec sa mi potvrdila. Kvalita sa časom ukáže, a vynaložené úsilie prináša ovocie. Mala som obdobie vzletu, kariéra mi skvelo vychádzala, ale potom prišlo tehotenstvo a materská a išlo to pomaly dole. Útlm trval možno dva roky. Teraz, neviem, čím to je, ale znova to nabralo tie správne obrátky. Ženy sa ku mne vracajú, a pribúdajú ďaľšie, aj bez reklamy. Našťastie, nemôžem sa sťažovať na nedostatok práce. Čiže ľudia už vedia oceniť kvalitu.
Kritiku znášate ako? Stále sa s ňou určite stretávate, ľudia sú rôzni…
Ale otvorene do očí vás skritizuje málokto. Na to, že by bol niekto nespokojný, si nepamätám, pretože ja sa s klientmi vopred dohodnem. Nechcem návod, ale predstavu. A keď ju nemajú, zveria sa mi do rúk a potom sú väčšinou spokojné. Z kritiky sa vždy treba poučiť. Jediný, kto ma otvorene skritizuje, je môj muž. A to znášam zle (smiech).
Pochádzate z Trnavy, kde aj žijete a tvoríte. Sú umelci, ktorí sa sťažujú, vraj všetko sa dá len v hlavnom meste. Ako to vidíte vy?
Prídu. Aj celebrity prídu do Trnavy (smiech).
Foto: archív Jany Keketi
Jana Keketi (38) je bývalá modelka, aktuálne fotografka. Pochádza z Trnavy, kde má aj svoj ateliér. Je osem rokov vydatá a má 5-ročného syna Leonka. Okrem celebrít fotí aj bežné ženy a rodinné portréty.
Najnovšie spolupracovala na charitatívnom projekte pre Detské kardiocentrum, kalendár na rok 2014 Cez umenie k detskému srdcu. Dvanásť slovenských umelcov vytvorilo nádherné umelecké diela, ktoré boli vytvorené len na tento účel, a boli nafotené do kalendára spolu s deťmi. Tieto diela boli zároveň vydražené. Výťažok celej akcie poputuje Nadácii Detského kardiocentra a pomôže deťom s chorými srdiečkami.