Foto: Profimedia.sk
To však nebude prípad 21-ročného rodáka z Bratislavy Krištofa Králika. Momentálne najúspešnejší slovenský model sa len nedávno predviedol v Bratislave na podujatí Fashion Live! ako tvár novej kolekcie Lukáša Kimličku, tento rok však spolupracoval aj s ateliérom Givenchy či značkou Versace.
Kariéra modelky je dnes snom pre mnohé tínedžerky. Vy ste snívali o práci v módnej brandži odmalička?
Vôbec nie. Dokonca som dlho modelingom opovrhoval. Vždy som túžil fotiť módu, ale nedokázal som sa vcítiť do pozície toho druhého – teda objektu pred fotoaparátom – ani si to predstaviť.
Kedy nastal zlom?
Na Facebooku sa so mnou skontaktoval jeden taliansky bloger. On sa ma prvý spýtal, či robím modeling, a keď zistil, že nie, začal ma prehovárať, aby som to skúsil. Ani neviem prečo, ale myšlienka ma zlákala. Odolával som pár mesiacov, ale potom som poslal svoje fotografie priamo do talianskej pobočky agentúry Elite.
Predpokladám, že to dopadlo dobre, keďže úspech sa dostavil.
Ozvali sa mi obratom a rovno ma požiadali, či by som mohol prísť na kastingy a predvádzať na prehliadkach v Miláne.
Nemali ste strach, že zlyháte, že by to mohol byť len výstrel naslepo?
Vzhľadom na to, že odpoveď prišla takmer okamžite, utvrdil som sa, že šance mám. Bral som to ako pokus, ktorý ak nevyjde, nič sa nestane. Letenku do Milána mi zaplatila mama, dostal som ju ako darček a vlastne nič iné som riešiť nemusel, o ostatné náklady sa postarala modelingová agentúra.
Páčilo sa rodičom, že ste sa rozhodli pre pôsobenie v oblasti, kde je istota to posledné, čoho sa človek dočká?
V tom čase som študoval v Prahe na FAMU fotografiu – z môjho výberu školy boli doma nadšení a veľmi ma podporovali. Psychicky a, samozrejme, aj finančne. Keď som prišiel, že skúsim šťastie v modelingu, reagovali slovami – brániť ti nebudeme. Od toho momentu som sa však musel začať starať sám o seba. Možno to moji rodičia brali trochu ako skúšku – ak chceš robiť niečo také, dokáž, že sa uživíš.
Keď už ste načali tému zárobkov, ste spokojný s finančným príjmom?
Áno, je to fajn. Ak by som sa porovnal s mojimi rovesníkmi, myslím, že sa nemôžem sťažovať. Pri zárobkoch, ak teda počítame s tým, že manekýn má potenciál, závisí od toho, ako sa človek do práce ponorí. Niekto robí modeling len ako občasnú fušku, bokovku – tam nie je veľká šanca, že by ho uživila. Ja som sa pustil do modelingu na plný úväzok a odkedy som začal, nerobil som vlastne nič iné.
Foto: Profimedia.sk
Sú honoráre pre modelov mužov odstupňované podľa popularity značky alebo nákladu magazínu, pre ktorý sa fotí?
Najviac peňazí sa sústreďuje v najväčších reklamných kampaniach a v komerčnej robote, ktorú verejnosť často nevidí. Z fotografovania pre magazín veľa peňazí na účet nepríde, ale je to spôsob, ako si vás všimnú a potom sa napríklad dostanete k foteniu katalógu značky a zarobíte si. Nie je to síce práca, ktorá by vás preslávila, a ani ja sám sa nepotrebujem prezentovať tým, že som stál pri bielej stene a fotil tridsať rozličných outfitov, ale peniaze sú práve tam. Potom je tu ešte druhá možnosť – exkluzívnejšie z hľadiska príjmu aj prestíže sú kampane na parfumy. Bohužiaľ, zatiaľ som žiadnu nefotil. Firmy využívajú často známe tváre – hercov a spevákov, možno desať percent reklám nafotia s modelmi. A ak reklamu na parfum fotí model, zväčša ide o jedného zo svetovej top desiatky. Málokedy sa stane, že by sa v medzinárodnej kampani ocitol nejaký náhodný typ – celkom neznáma tvár.
Vy v modelingovej brandži neznámy určite nie ste. Pracovali ste pre značky Dolce & Gabbana, Dsquared2 alebo Versace. Toto leto si vás exkluzívne zazmluvnil v rámci parížskych prehliadok ateliér Givenchy. Pozvali vás aj na slávnostnú večeru s Donatellou Versace. Keď sa mladý muž ponorí do sveta luxusných značiek, nepodlomí mu to nohy (a triezvy úsudok)?
Od začiatku som sa snažil držať pri zemi. V tomto smere mi pomohli ľudia okolo. Moji blízki, kamaráti reagovali na rozhodnutie robiť modeling pozitívne, vyjadrovali mi podporu, hovorili, ako mi držia palce – aj vďaka nim som pociťoval radosť z profesie, no zároveň som sa nepovyšoval. Dával som si veľký pozor.
Študovali ste fotografiu, máte určité skúsenosti. Nemali ste niekedy chuť poúčať módneho fotografa pri jednotlivých záberoch?
Keď som sa prvýkrát postavil pred objektív, bola to práca pre značku Versus a Versace. Fotili sme lookbook – teda sériu katalógových obrázkov a vedel som, že pracujem s dobrým britským fotografom. Napriek tomu, že tento typ záberov je pomerne primitívny, človek stojí pred sivým plátnom, ani sa veľmi nehýbe a len ho fotia, fotograf použil taký spôsob svietenia, ktorý som si vôbec nevedel predstaviť a v živote mi ho nik neukázal. Svetlo vyzeralo veľmi dobre a jeho „objavenie“ vnímam ako cenný poznatok. Pri jednej z ďalších zákaziek som mal chuť pripomienkovať spôsob fotenia, ale tá prvá skúsenosť ma zastavila. Povedal som si, že som obklopený ľuďmi, ktorí vedia, čo robia. Samozrejme, pracoval som aj s takými fotografmi, ktorí vyzerali, akoby sa prvýkrát postavili za objektív. Ale nikdy som im do práce nekibicoval.
Foto: Lukáš Kimlička
Ak muž pracuje ako manekýn, je nutné, aby mal vzťah k móde? Alebo je to skôr o tom, že sa rokmi niečomu priučí a zužitkuje to vo vlastnej prezentácii?
Istým spôsobom som mal vždy k móde blízko, ale až pri tejto práci som viac prenikol do trendov, do módy ako takej. Nechodím vyobliekaný v luxusných značkách a mojím najdôležitejším cieľom pri výbere šiat je pohodlnosť, v tomto som ako väčšina bežných rovesníkov. Mám medzi modelmi aj kamarátov, ktorí sa móde venujú, ktorí sú ňou pohltení. Tvoria možno jedno percento zo všetkých manekýnov a skutočne sa obliekajú do značkových kusov, tešia sa, keď si kúpia nejaké drahé a štýlové topánky alebo sveter. Pravdepodobne na túto vášeň oplieskajú všetky zarobené peniaze, ale vidieť, že ich to baví a teší.
Aké vzťahy panujú medzi mužmi v brandži, kde je rozhodujúcim kritériom fyzická krása?
Kým stojíme v jednom rade na kasting a ľudia sa nepoznajú, málokto príde, aby ma potľapkal po pleci a spýtal sa, ako sa mám. Ale mám aj veľa dobrých kamarátov modelov, ktorí sú možno z rovnakej kategórie ako ja a nikdy by mi nenapadlo vnímať ich ako konkurenciu. Vzťahy medzi chalanmi sú určite lepšie – človek príde na mužský kasting a vidí skupinky, ktoré sa spolu bavia. Ak sa pôjdete pozrieť na kasting modeliek, nájdete dievčatá s nohou preloženou cez nohu, ktoré sa uprene pozerajú pred seba a čakajú, kedy sa dostanú na rad. Možno objavíte dve, čo sa zhovárajú o kozmetike.
A čo muži z vášho okolia – brat, kamaráti, bývalí spolužiaci. Nežiarlia?
Nie. Blízki ma podporujú a faktom je, že osemdesiat percent z našich rozhovorov na tému modeling sú skôr žarty na môj účet.
V súvislosti s módnym priemyslom sa hovorí veľa o štandardoch krásy nastavených ľuďmi z agentúr, módnymi šéfredaktormi alebo samotnými dizajnérmi. Aký je rozdiel medzi dievčatami modelkami a mužmi modelmi?
U dievčat sú vlastne len dve možnosti, buď sú vysoké, alebo trošku nižšie ako vysoké. Štíhle, teda vyziabnuté, musia byť všetky. A špeciálna kategória sú baby, ktoré fotia a predvádzajú bikiny, bielizeň – topmodelky, ktoré robia napríklad pre Victoria's Secret – sú máličko plnšie a vyšportovanejšie. U mužských modelov existujú tri triedy – prvú tvoria výrazne štíhli chalani, ktorí predvádzajú značky ako Dior, Prada alebo Saint Laurent a ich slimfitové kolekcie – superúzke nohavice či saká. Druhá skupina sú manekýni, ktorí vyzerajú, že normálne jedia, ale športujú – majú aj svaly, nie sú kosť a koža. A posledná kategória sú muži, ktorí sú vyslovene mužní a často typologizovaní – po štyridsiatke, s výraznou bradou, zarastení, s dlhými vlasmi.
Foto: Profimedia
Často sa hovorí o probléme extrémnej štíhlosti u dievčat modeliek. Ale čo muži? Pokiaľ viem, je verejné tajomstvo súčasného módneho biznisu, že aj od chlapov sa žiada čo najtenší driek a namiesto stehien majú „paličky“.
Veľmi veľa z mojich agentúr ma tlačilo do toho, aby som schudol. Urob toto, sprav tamto, aby si mohol vyzerať ako typ, čo teraz frčí – dostával som naozaj veľa podnetov, aby som sa vizuálne zmenil. Úspešne som ich ignoroval až doteraz. Asi je pravda, že ak by som ich počúval, mal by som zákaziek ešte viac – no mám isté mantinely. Netúžim chodiť podvyživený len preto, lebo dostanem o tri prehliadky viac. Mám svoj spôsob života, ktorý sa snažím prispôsobovať pracovnej sfére – športujem, dlhodobo sa venujem crossfitu. To by som nebol schopný robiť, ak by som napríklad málo jedol alebo sa snažil byť vyslovene štíhly, úzky v ramenách či chrbte.
Ako teda vyzerá váš denný režim na udržiavanie sa?
Asi to nie je úplný štandard každého modela, ale za ideálnych podmienok, keď som doma v Bratislave, cvičím na obed a potom večer. Trénujem dvojfázovo takmer stále. Samozrejme, ak by som mal ísť s dobrou partiou večer do kina, neodmietnem so slovami – mám tréning. Cvičeniu sa venujem natoľko, že si môžem dovoliť občas jednu-dve hodiny vynechať. Dávať si pozor na stravu je štandard.
Dosť veľa cestujete. Nechýba vám stereotyp rovesníkov, kamarátov?
Určite má svoje výhody, ak si je človek istý prácou, svojím denným kolobehom – príjemné musí byť, ak nerieši, čo bude jesť – teda čo môže zjesť a či bude a koľko bude cvičiť, ako sa bude o seba starať. Ale ak by som mal každé ráno vstať, ísť do práce, vrátiť sa domov o piatej a toto robiť dookola každý deň, asi by som sa necítil naplnený. Jedno aj druhé má svoje za aj proti.
Máte predstavy o vlastnej budúcnosti? V modelingovej brandži je životnosť obmedzená.
Hoci som prerušil školu, stále občas fotografujem. Teraz som začal viac nakrúcať, robím si minivideá, bavia ma obrázky, čo sa hýbu. Chcel by som sa venovať viacobsažnej práci. Fotenie, nakrúcanie, možno asistencia réžie – tam vidím svoju budúcnosť.
A odkladáte si na horšie časy? Pár manekýnov má vraj akcie na burze a otáča zarobené peniaze.
To nie je môj prípad. Investujem sám do seba, do vecí, ktoré by sa mi mohli hodiť pri fotení, nakrúcaní. A potom do vecí, v rámci ktorých mi je dobre, ktoré mi spríjemňujú aktuálny život. Ak by som skončil s modelingom, asi nejaké obdobie ešte vydržím zo zarobených peňazí, ale ako kráľ sa do konca života mať nebudem.
Foto: M-MANAGEMENT
Krištof Králik
Narodil sa 6. apríla 1992 v Bratislave.
Dvadsaťjedenročný mladík s modrými očami a svetlohnedými vlasmi meria 187 centimetrov a má ideálne miery urasteného modela.
Pracoval pre značky ako Versace, Dolce & Gabbana, DSquared2 či Givenchy.
Fotil pre magazíny Vangardist, Tetu Paris či Hercules a Men's Health.
Zastupuje ho viacero modelingových agentúr – Elite Milano v Taliansku, Success Models v Paríži, na Slovensku je to M-Managment.