Hudobníkov sprevádza hudba celý život. Kedy ste ju začali počúvať vy? Pamätáte si na nejaké konkrétne zážitky z detstva?
Keď som mala šesť rokov, odišli sme s rodinou žiť do Berlína. Keď som bola sama doma, čo bolo dosť často, zapla som si vežu a dokola si púšťala Fontánu pre Zuzanu. Spievala som si, vymýšľala si tanečné choreografie. Tam niekde sa moja láska k hudbe začala. K mojim obľúbencom patrila aj Madonna, Michael Jackson a podobné vychytávky tej doby.
K hudbe vás viedli rodičia alebo ste skôr boli samorast?
Samorast. U nás doma nikto neinklinoval k hudbe, ani nehral na žiaden hudobný nástroj. Vlastne videla som tatinove fotky s gitarou, ale nikdy som ho na nej nepočula hrať. Rodičia ma dali na hodiny klavíra aj na hodiny spevu. Tie hodiny spevu mi ale vtedy asi neboli súdené. Hneď na prvej hodine mi prišlo zle z dychových cvičení, odpadla som a bolo. Zvažovali aj bicie, čo som v tom čase nechcela a teraz to ľutujem… Mohla som byť o niečo rozhľadenejšia.
Zdajú sa vám bicie atraktívne? Alebo skôr tá kombinácia žena za bicími?
Rytmika ma vždy fascinovala. Bicie nástroje, ale najmä basgitara. Milujem hlboké tóny. Akoby vo mne niečo rozvibrovali.
Kapela Bloom, v ktorej teraz pôsobíte, nie je vaša prvá. Čo všetko bolo predtým?
Spievala som s chalanmi, ktorí hrávali gospel. Bolo to hrozné. Teda nie kapela, ale môj spev. Doteraz mám tie nahrávky doma a zo žartu si ich občas pustím v aute. Nasledovala skoro dievčenská skupina Balance (s jedným chlapcom-gitaristom), ktorá sa ale výmenou členov svojvoľne pretransformovala do rockovej, tiež už neexistujúcej kapely Soundrise.
Aký je to pocit, keď sa rozpadne kapela? Nie je to ako so vzťahom? Nepokúšali ste sa ju zachrániť?
Neustále nám padali polená pod nohy. Lukáš, s ktorým dnes tvorím skupinu Bloom a ja sme boli iniciatívni, skladali sme pesničky, boli sme zapálení, cvičili každý deň. A zvyšok akoby nebol toho istého názoru. Veľmi nás to demotivovalo. Teraz sme chvalabohu našli skvelých hudobníkov, ktorí s nami tvoria a rozvíjajú naše hudobné cítenie. Ajdži Sabo hrá na bicie a Jozef Graus na basgitaru.
Bloom je zrejme skupina, v ktorej ste sa napokon našli. Hráte akustické pesničky a podľa vašich slov je to to najlepšie, čo sa vám mohlo stať.
Áno, začínali sme hrať vo dvojici, čo bola pre mňa veľká škola. Vtedy som si uvedomila, že vôbec neviem spievať (smiech). Dovtedy som spievala v rockovej kapele, kde všetko hučalo. Keď sme zrazu prešli na jemný zvuk akustickej gitary a spev, bolo to falošné, neintonovala som, a tak som začala brať hodiny spevu. Všetko bolo iné a ťažšie, aj štýl, ale pre nás to bola výzva.
Rozdiel medzi spisovateľom a spevákom je aj v tom, že spisovateľ keď dobre píše, už sa v písaní nezdokonaľuje. Navyše, niekto to po ňom ešte prečíta. Každý dobrý spevák má však učiteľa hudby. A máte ho stále aj vy, však?
Chodím k Alenke Čermákovej. Podľa mňa je to dôležité. Aj preto, že som utiahnutá, nie taký suverénny živel ako napríklad Pink. Kto je aká osobnosť, to má v prejave, v hlase. Trvalo mi dlho, kým som zo seba niečo dostala. Zdokonaľovať sa budem až do konca života. U mňa je to, ako spievam, o psychickom nastavení. Keď som si neverila, bola som skeptická a vravela som si, že to nedokážem, tak to ani nešlo. Naopak, keď samu seba vnútorne podporujem a verím svojim pesničkám, ktoré sú jedinečné, úžasné a ľuďom chcem zo seba niečo dať, hneď to vyzerá inak. Na hudbe je podľa mňa najzaujímavejšie to, že dokáže s človekom pohnúť. Buď vás rozplače alebo rozosmeje.
Viem, že s Lukášom nie ste iba spoluhráči, ale aj partneri. Ako ste sa dali dokopy?
Našla som ho cez inzerát, keď sme hľadali náhradného gitaristu do spomínanej takmer dievčenskej kapely. Boli sme dlho iba kamaráti, ale čo osud nechcel? Asi po piatich rokoch naše priateľstvo prehuplo do vzťahu. Niekedy tak premýšľam nad tým, že náš vzťah je iný. Preskočili sme aj všetky motýle v bruchu… Ale nevymenila by som ho za nič na svete.
Každopádne bude ten vzťah dobrý, pretože v ňom máte niečo, na čo psychológovia upozorňujú: spoločné záľuby. A jednu mimoriadne silnú.
Veď to. Keď sa ľudia do seba zaľúbia, láska časom vyprchá. Ak chcete, aby vzťah prežil, musíte si s tým človekom rozumieť, byť kamaráti, rešpektovať sa. Aspoň dúfam.
Je tu však riziko. Nebojíte sa, že keď sa vám rozpadne vzťah, rozpadne sa vám automaticky aj kapela alebo naopak?
Povedala som Lukymu, že keby sme sa rozišli, kapela sa rozpadnúť nemôže. Takí múdri musíme byť (smiech).
Ako hudobníčka ste na voľnej nohe, čo je dosť logické a bežné, okrem hudby vás však živia aj PR aktivity. Je to pre vás nutné zlo, alebo viete aj v tejto práci nájsť čosi tvorivé?
Keby ma to nebavilo a neverila som tomu, tak by som to nerobila. Festival Viva Musica! je jeden z mnohých projektov, na ktorých s láskou pracujem. Je to úžasný projekt s úžasnými ľuďmi, ktorí doň dávajú svoju dušu. Navyše, vďaka tejto práci som spoznala kopec hudobníkov a rôznych umelcov, s ktorými sme doteraz v kontakte.
Predtým, ako ste to začali s hudbou myslieť vážne, vystriedali ste viacero zamestnaní. Robili ste napríklad sekretárku šéfovi logistiky vo Volkswagene…
Ale tam som nezniesla pocit, že niekomu musím uvariť a priniesť kávu. Keby som to robila sama od seba, tak veľmi rada (smiech). Ale robiť niečo z povinnosti, z toho sa mi stavajú chlpy. Vo všetkých zamestnaniach som mala problémy s mužmi. Dala som si krátku sukňu a už mali narážky. Neznášala som to, zdalo sa mi to urážlivé. Nechcela som, aby ma niekto vnímal len z pohľadu, ako vyzerám. Potom som ale išla pracovať k mame do mikrobiologického laboratória a následne k Alenke Heribanovej do PR agentúry a zistila som, že so ženami sa mi pracuje lepšie.
Slováci radi kritizujú. Stretli ste sa už s negatívnou kritikou na vašu hudbu? Čo vám zvyknú ľudia vytýkať?
Nevnímam to ako kritiku, ale častokrát sa stretávam s názorom, že by som mala spievať po slovensky. U nás to vzniká tak, že Lukáš vymyslí melódiu na gitare a ja potom spevovú linku. Text vzniká následne podľa nálady skladby. Mám pocit, že slovenčina do tejto hudby nepatrí. Nepáčia sa mi kapely, ktoré tvoria po slovensky aj po anglicky, alebo to ešte nebodaj skombinujú v jednej pesničke. Niektorí nám tiež navrhujú, aby sme robili svižnejšiu hudbu. No keby sme začali tvoriť pesničky podľa toho, čo chcú ľudia, už by to nebolo to pravé, to naše. Rada by som si ale zas zaspievala ľudovky. Tie som milovala, päť rokov som tancovala v ľudovom súbore.
Sú aj skupiny, ktoré urobia pesničku na kolene s jediným cieľom: zarobiť. Vy by ste vedeli s takýmto zámerom znížiť svoju kvalitu?
Ľudia také hity, bohužiaľ, chcú. Takže také jednoduché hity sa robia, ale ja osobne by som to nedokázala. Ani nechcela. Nenájdete v nich často nič, prečo by ste ich mali počúvať častejšie. Keď si napríklad pozriete dobrý film, hoci desaťkrát, vždy tam objavíte niečo nové. Také skladby mám rada. Ale je to iba môj pohľad na vec.
Máte s partnerom podobný vkus?
Myslím si, že áno. Vzťah s Lukášom ma veľmi obohacuje. Navzájom sa vzdelávame v tom, čo ten druhý ovláda lepšie. Ale niekedy to mám ťažké, keďže je študovaný filozof (smiech).
Aby ste tých aktivít nemali málo, vytvorili ste s kamarátkou aj niečo, čo s hudbou nesúvisí. Webovú stránku pre vegetariánov Bite me, z ktorého je dnes už úspešný projekt. Ako je to s vašim vegetariánstvom. Kedy ste naposledy jedli mäso?
Asi pred štyrmi rokmi. Hovorí sa, že človek by mal jesť to, na čo má chuť a hlavne čo mu robí dobre. Samozrejme, keď má niekto chuť každý deň na slaninu, tak to nie je bohviečo (smiech). Mne robilo mäso zle, veľmi mi netrávilo a bývala som často unavená. Začala som sa zdravo stravovať, jesť zeleninu a proteíny na prírodnej báze. Teraz sa cítim oveľa lepšie.
Foto: Michal Jelínek
K tejto vašej záľube by sa hodilo mať záhradku…
Moja mama býva v Rači. Urobila som si u nej vo vinohrade hriadok, kde som si v lete pestovala zeleninu – cuketu, mangold, paradajky… Síce si práce ako okopávanie a polievanie často zlízla mamina, výsledok stál za to. Dúfam, že sa mi čoskoro splní sen mať vlastný malý domček a záhradku.
Mnohí umelci hľadajú inšpiráciu v cestovaní. Navyše, veľa sa o seba cez túto aktivitu môžeme dozvedieť. Vy máte k cestovaniu aký vzťah?
Ja som radšej doma na Slovensku. Hoci cestovať po svete, koncertovať a spoznávať nových umelcov, to by sa mi páčilo. Ísť však niekam na dovolenku a ležať tam pri mori, to ma vôbec neláka. Mám rada napríklad Bratislavu. Keď potrebujem porozmýšľať, vyberiem sa na Devín, kde sa rada prechádzam s mojim psíkom.
Barbora Drahovská (33)
Pochádza z Bratislavy. Vyštudovala cestovný ruch a turistiku na Ekonomickej univerzite. Päť rokov žila s rodinou v Berlíne, neskôr študovala v Anglicku a v Austrálii. So skupinou Bloom aktuálne nahráva debutový album Let the good days come, ktorý pokrstia 3. decembra v Ateliéri Babylon. Počúva všetko od klasiky, jazzu, rocku až po metal. Miluje varenie, dobré jedlo, úprimných ľudí, prírodu, jeseň a všetko okolo hudby.