Nedávno mala výstavu v Galérii Slovenskej výtvarnej únie – pod názvom eMOTION (pohyb, emócia v jednom).
Trápi vás niekedy váš talent?
Nie, nikdy. Teším sa, keď môžem tvoriť, dodáva mi to pocit šťastia, energiu. Možno vďaka tomu nemávam depresívne stavy.
Takže vás talent skôr teší?
Dalo by sa to nazvať aj posadnutosť. Talent však nestačí. Dôležité sú aj podmienky na tvorbu. Kto chce uspieť, musí byť hlavne pracovitý, ctižiadostivý, fyzicky zdatný a v dnešnej dobe aj finančne zabezpečený.
Vyučujete na Strednej umeleckej škole animovanej tvorby. Aké je to, viesť iné talenty?
Je veľmi príjemné a povzbudzujúce, keď môžete diskutovať o tvorbe s mladými ľuďmi. Najväčšiu radosť mi robí, keď žiak má záujem a pracuje na sebe. Potom jeho výsledky hovoria samy za seba. Teším sa, keď moji žiaci uspejú na prijímacích pohovoroch na umeleckých vysokých školách.
Pozeráte v televízii súťaže talentov? Aký je podľa vás rozdiel medzi zručnosťou a skutočným talentom?
Občas si pustím aj takéto programy. Samozrejme, medzi talentom a zručnosťou je rozdiel. Zručnosť sa dá naučiť, stačí na to pevná vôľa. Talent sa naučiť nedá, človeku je daný od narodenia. Je to podobné ako rozdiel medzi remeselnou činnosťou a umením. Kvalitná remeselná činnosť je veľmi náročná a chvályhodná. Umenie však má aj duchovnú hodnotu. Okrem kvalitného zhotovenia umelecké dielo musí mať aj „dušu“, energiu, emóciu. Či už ide o výtvarný prejav, herecký, alebo spevácky výkon. Talentovaný umelec prostredníctvom svojej tvorby v iných vyvolá zážitok, odovzdá myšlienku, dobrý pocit či náladu.
Patríte k najmladšej generácii slovenských sochárov. Ako ste v sebe objavili talent na túto umeleckú disciplínu?
Už od skorého detstva som bola očarená sochami v galériách i na verejných priestranstvách, hlavne pomníkmi a figurálnou plastikou. Obdivovala som ich, vždy som sa ich chcela dotýkať. Keď som mala šesť rokov, začala som modelovať do hliny prvé zvieratká a figúrky. Rodičia si to všimli a prihlásili ma do základnej umeleckej školy, kde som sa cítila ako ryba vo vode. Po absolvovaní gymnázia som sa rozhodovala medzi štúdiom medicíny a umenia. Zvíťazilo umenie. Ako medzičlánok som navštevovala nadstavbové pomaturitné štúdium zubný technik, čo sa mi zišlo pri technológii odlievania drahých kovov.
Práve sochárstvo sa ťažko uplatňuje v čase krízy. Máte niekedy pocit, že nemôžete naplno uplatniť svoj talent?
Dnešná doba vôbec nepraje umelcom. Časy, keď sa zo zákona určité percentá z financií na architektonickú výstavbu povinne prideľovali na vytvorenie umeleckých diel, sú už dávno preč. V súčasnosti si umelec musí zarobiť nielen na seba, na svoju existenciu, ale aj na náklady, na materiál, a popritom si musí nájsť čas na tvorbu. A to je v čase krízy pre mladého umelca viac ako nemožné. Vedela by som si uplatniť svoj talent veľkorysejšie, ale to by som musela žiť z renty. To by bolo úžasné! Mojím snom je mať veľký ateliér a od skorého rána modelovať, bez stresu, že musím ísť aj do práce. Ale verím tomu, že časom sa to stane skutočnosťou.
Cítite niekedy, že váš talent je spútaný podmienkami?
Mala som šťastie, že po skončení vysokej školy som sa uplatnila ako odborný pedagóg na Súkromnej strednej škole animovanej tvorby. Učím tam modelovanie, figurálne kreslenie a výtvarnú prípravu. Táto práca ma baví a napĺňa. Je krásne učiť vo svojom odbore. Zároveň je však učenie na strednej škole veľmi vyčerpávajúce a aj keď sú žiaci šikovní a poslušní, odčerpávajú energiu. Posledné dva roky učím už len tri dni do týždňa, čo je celkom fajn, lebo už mám čas aj na svoju voľnú tvorbu a doktorandské štúdium.
Existujú mužské a ženské talenty? Nehovoril vám niekto, že sochárstvo je pre mužov?
Nie. Dnes neplatí, že sochárstvo je len pre mužov, hoci mužský a ženský sochársky prejav je iný. Aspoň podľa mňa. Páči sa mi, keď muži sochári vedia spraviť monumentálne zvárané sochy a ženy sochárky jemne prepracované drobné plastiky, reliéfy či šperky. Ale platí to aj naopak.
Aké sochy by ste najradšej robili?
Už od začiatku mojej tvorby ma fascinovalo ľudské telo, výraz, pohyb. Momentálne sa venujem bronzovej komornej plastike. V budúcnosti by som sa chcela dopracovať aj k väčším rozmerom, napríklad k parkovej plastike, landartu.
Na nedávnej výstave ste predstavili kolekciu plastík, ktoré nie sú veľké rozmermi. Uspokojilo to váš talent?
Tu sa nedá hovoriť o uspokojení. Drobná plastika je odborová špecializácia v sochárstve. Nedá sa uprednostňovať, čo je viac. Aj v medicíne sú špecialisti na určité vedné disciplíny a všetci lekári sú dôležití a rovnocenní. A v umení je to podobné. Ja som od začiatku chcela robiť drobnú plastiku.
Text: -hd- pre magazín Pravdy
Foto: archív Dany Šubertovej