Viaceré jej bestsellery sa dočkali aj sfilmovania. Kráľovná Joy si je dobre vedomá svojich silných stránok – nezabudne zdôrazniť, že píše excelentné dialógy, pritom je však skromná a s humorom odpovedá aj na chúlostivé otázky.
Pred desiatimi rokmi ste v rozhovore vymenovali osem negatív, s ktorými musia zápasiť autori bestsellerov. Takže nemáte žiadne povolanie snov, ale poriadne ťažký džob?
Ach, čo som označila za negatíva?
Tu je zoznam: 1. malé šance uspieť, 2. žiadna kontrola, či vašu knihu vydajú, 3. malé šance zarobiť veľké peniaze, 4. osamelosť po väčšinu času, 5. neustála neistota, či si udržíte prácu, 6. veľký vnútorný tlak na to, že človek musí sám mať nápady, 7. neustále obavy, že sa vám minú nápady a 8. kritika.
To je dobré. Stále to všetko platí, ale ak radi píšete a musíte písať, tak jednoducho akceptuje aj negatíva, ktoré sú súčasťou spisovateľskej práce. Nikomu neradím, aby sa stal spisovateľom, pokiaľ naozaj rád nepíše. Niektorí si myslia, že sa stanú spisovateľmi a zarobia veľké peniaze. Ale to sa nestane. A ešte k negatívam: samozrejme, že ste vo svojej pracovni väčšinu času sami, cítite veľa vnútorných aj vonkajších tlakov, nemáte spätnú väzbu, čo je spojené s množstvom sklamania. Ale ak máte nutkanie a ste pripravení písať – mnohí si totiž neuvedomujú, koľko práce si napísanie knihy vyžaduje, každý predsa môže začať písať knihu, ale len veľmi málo ľudí ju aj naozaj dokončí – ak teda prijmete všetky negatíva, tak je práca spisovateľa to najlepšie, čo si viem predstaviť. Aspoň v mojom prípade mi to umožňuje porozprávať príbehy, ktoré chcem rozprávať, a viesť popritom veľmi aktívny život. Sama si stanovujem program dňa, píšem, čo chcem, môžem cestovať a stretávať sa so zaujímavými ľuďmi. Ak ustojíte tú neistotu, ktorej sa naozaj nikdy nezbavíte, tak je to skvelý džob.
Takže pozitíva predsa len prevažujú?
Určite. Inak by som bola masochistka. Zo svojej práce mám veľké potešenie, peniaze sú to najmenej. Samozrejme, že je pekné mať peniaze a uznanie, ale určite nie sú pre spisovateľov tou hlavnou motiváciou.
Čo je teda pre vás najdôležitejšie – rozprávať príbeh?
Áno. Kdesi v mojom vnútri je potreba rozprávať príbeh, robím to rada. Vždy som rozprávala príbehy o modernom živote a snažila som sa to urobiť ako najzábavnejšie som vedela. Píšem, pretože ma to naozaj teší. To, samozrejme, neznamená, že nepoznám momenty strachu a úzkosti. Väčšinu času si však písanie naozaj užívam, je to zábava.
Ste spisovateľkou na plný úväzok už štyridsať rokov…
Viem. Ťažko sa tomu verí…
…je s každou ďalšou knihou ťažšie či ľahšie prísť s novým nápadom?
Samotné písanie knihy je teraz pre mňa ľahšie – neviem, či preto, že to robím tak dlho a som v tom čoraz istejšia, alebo preto, že sa menej bojím, že to pokazím. Nestarám sa o to, či budem masovo populárna – asi preto, že som bola veľmi populárna. Možno sa cítim slobodná, zrelšia, v tomto smere nie som ambiciózna. Nie je ťažké dostať nápad – som predsa spisovateľka a môj mozog tak jednoducho funguje. Ťažké je rozhodnúť sa, čo s nápadom. Ako s ním naložiť. Stále sa trošku bojím, či dostanem dobrý nápad, či bude dosť svieži, pretože nechcem opakovať charaktery. Čím viac kníh napíšete, tým je to ťažšie. Keď sa dostanete k druhej polovici knihy, ide to už oveľa ľahšie. Potom je tu to ťažké obdobie, keď o knihe diskutujete s ľuďmi z vydavateľstva, o tom, či ju treba prepracovať. Nikdy som rada nepočula vety ako: Bolo by lepšie prepísať posledných pár kapitol, pretože nebudú dobre fungovať.
A musíte to urobiť?
Ó áno. Niekto raz povedal: Písanie je vlastne neustále prepisovanie. Nikto nie je dokonalý hneď od začiatku. Keď píšete, nemáte od knihy odstup – poznáte postavy a máte pre ne pochopenie. Niekto, kto vám nevidí do hlavy, tie informácie nemá. Potom sa stane, že si myslím, aké sympatické postavy som vymyslela a redaktor mi povie: Och, nepáčia sa mi. A ja sa ohradím: Ako to myslíte, že sa vám nepáčia? Môže sa však stať, že všetko, čo o postave viem, som nedokázala dostať aj na papier. Preto potrebujete človeka, ktorý sa na vaše dielo pozrie čerstvými očami. Potom žiada viac informácií, povie, že niektorá časť nie je celkom presvedčivá. Problém s mnohými úspešnými spisovateľmi je, že ľudia sa im boja povedať, že to nie je celkom ono. Alebo že by mali niektorú časť zoškrtať na polovicu. Stephenovi Kingovi by nikto nepovedal: je to skvelý príbeh, ale stačil by mu polovičný rozsah. Načo písať tisíc strán, keď sa príbeh dá lepšie porozprávať na päťsto stranách? Ale to nie je kritika Stephena Kinga, hovorím o autoroch všeobecne. Potrebujete pohľad kritika zvonka, ale slávnych spisovateľov sa kritici často boja. Len v mojom prípade to neplatí – mne sa žiaľ nikto nebál povedať kritiku.
Aspoň viete, na čom ste.
To teda viem. Cítim sa šťastná, že sa mi neboja povedať výhrady. Keď už kniha vyjde, je to iné, potom chcete počuť, že sa ľuďom páčila.
Takže po vyjdení knihy sa o názor kritikov už nestaráte? Je dôležitejšie, čo si myslia čitatelia?
Oveľa dôležitejšie je, čo si myslia čitatelia. Tí si predsa kupujú knihy. Každý vám povie, že čítanie je veľmi individuálna záležitosť. Keď sa niekomu moje knihy nepáčia, načo na ne bude písať kritiky? Čo sa páči mne, nemusí sa páčiť vám a naopak, a vôbec to nevypovedá o tom, že by niekto z nás mal zlý vkus. Jednoducho je náš vkus odlišný. Neočakávam, že ma každý bude čítať rád. Dúfam len, že recenzenti mojich kníh majú radi trilery, ktoré píšem. Inak to nemá zmysel. Takže dúfam, že recenzenti mojich kníh sú naladení pozitívne. Čítam tie recenzie, na ktoré narazím, ale väčšina z nich sa mi nedostane do rúk. Samozrejme, že uprednostňujem pozitívne recenzie pred kritickými.
A kto nie?
Raz som čítala recenziu na moju knihu: je vraj úžasná. Cítila som sa skvele. A hneď v ďalšej recenzii sa písalo, aká je moja kniha strašná. Vtedy som si uvedomila, že to nemôžem veľmi prežívať. Robím svoju prácu najlepšie, ako viem – veď nikto nechce napísať zlú knihu – a dúfam, že sa ľuďom bude páčiť a kúpia si ju.
Český spisovateľ Michal Viewegh podobne ako vy každý rok publikuje bestseller, má ich na konte už vyše dvadsať. Najnovšie vydal román Mráz přichází z hradu, kde kombinuje politickú fikciu s reálnymi udalosťami a faktmi. Českého prezidenta vyhlásil sa homosexuála a ruského agenta. Tvrdí, že ako spisovateľ na to má kreatívnu licenciu. Viete si predstaviť, že by ste tiež raz napísali politickú fikciu?
Zaujímavé, ale osobne si to neviem predstaviť. O politiku sa zaujímam – asi tak ako každý, ale myslím, že je to veľmi komplikované. Neviem o tom dosť. Možno by som mohla písať o nejakých politických postavách, ale nie takýto druh knihy. Agenti nie sú nič pre mňa, viac ma zaujíma, ako svet vidia ženy. Nemala by som problém napísať niečo kontroverzné, ale pochybujem, že by som sa vrhla na politiku.
Možno Viewegh už nevie, ako upútať pozornosť…
Znie to ako veľmi zaujímavá téma, predpokladám, že ide o vymyslenú postavu prezidenta…
Nie, prezident Klaus je celkom reálny.
On použil pravé mená? Skutočne?
Skombinoval fakty s domnienkami aj úplnými výmyslami.
To je dosť riskantné. Podľa mňa riskuje žaloby, neviem, ako je to v Česku, ale keby som napísala knihu o kanadskom premiérovi a tvrdila, že je gay a všelijaké iné veci, asi by som mala dosť veľké problémy na súde. Spisovatelia sa inšpirujú skutočnými postavami, ale väčšinou im zmenia mená. Ale nerada by som komentovala motívy tohto spisovateľa, možno to robí len pre zábavu.
V rozhovoroch často spomínate, že ste nečítali veľa – až kým ste nešli na univerzitu. Vraj sa nechcete hrať s jazykom, ale s postavami. Dá sa hrať s literárnymi postavami bez toho, aby ste sa hrali s jazykom?
Ja som niečo také povedala? Nespomínam si.
Ak ste nespomenuli „hranie sa s jazykom“, tak to bola „hra so slovami“.
Až do univerzity som naozaj nečítala veľa, pretože na strednej škole nás nútili čítať veci, ktoré ma nebavili. Na univerzite som čítala veľmi veľa. Oveľa viac ma zaujímajú charaktery, ale, samozrejme, postavy sa vyjadrujú prostredníctvom jazyka a práve dialógy sú jednou z mojich najsilnejších stránok. Asi šlo o nejakú dezinterpretáciu mojich slov v interview.
Takže to nie je pravda?
Myslím, že to vzniklo takto. Pri poslednej knihe Teraz ju vidíš, ktorá sa odohráva v Írsku, sa ma opýtali, prečo v Írsku. A ja som povedala: Potrebovala som fyzickú krajinu, ktorá odzrkadlí vnútorný boj postavy. A v Írsku sa vždy veľa bojovalo. Potrebovala som, aby postava Marcy bola cudzinkou, cítila sa celkom sama v cudzej krajine. Vybrala som si však Írsko preto, že sa tam hovorí anglicky. Keby šla do Edinburghu, kde sa hovorí zvláštnym dialektom, bolo by to iné. Keby bola na Slovensku, čo by inak bolo skvelé dejisko pre knihu, lenže tu by sa hovorilo po slovensky a ja ani moja postava po slovensky nevieme. Takže som sa chcela vyhnúť tej jazykovej bariére. Nechcela som mať bolesti hlavy z toho, ako by som si poradila so slovenčinou a slovenskými reáliami. Preto som si vybrala miesto, kde je moja Marcy cudzinkou, no hovorí sa tam stále po anglicky.
Ale povedali ste, že na to, aby bol človek spisovateľom, nemusí byť čitateľom.
Áno, to si myslím. Isteže pomáha, ak čítate. Keď som ako deväťročná začala písať, tak som veľa nečítala. Ale v dospelosti už áno. Ak nečítate knihy, ako môžete poznať štruktúru, buď musíte mať inštinkt, alebo vaša kniha musí byť natoľko originálna, ale nejaké základné znalosti o gramatike a o tom, ako funguje triler či ako sa rozpráva príbeh, jednoducho potrebujete. Jednou z najlepších rád, aké som kedy dostala, bolo – čítaj, čítaj, čítaj. A to všetkým radím aj ja. Keď niekoho máte radi, kopírujete jeho štýl, ale neskôr si začnete vytvárať svoj vlastný hlas. A práve to úspešný autor potrebuje – svoj hlas, ktorý ho odlíši od ostatných.
Na Slovensku sa už dlhšie tvrdí, že ľudia nechcú čítať, uprednostňujú internet a televíziu. Vaši čitatelia však od vás žiadajú aspoň jednu knihu ročne. Zdá sa vám, že ľudia čítajú menej ako kedysi?
Problém je, že čítanie nie je rastúcim odvetvím. Je len určitý počet ľudí, ktorí čítajú a ich počet nestúpa. Či ich ubúda, neviem. Myslím, že vždy na svete budú ľudia, čo radi čítajú. Dúfam, že k čítaniu povzbudíme čoraz viac ľudí. Dnes je na svete veľa ľudí, ktorí majú len veľmi slabé čitateľské schopnosti. Treba ich naučiť čítať. V Kanade, ktorá je vyspelou krajinou, má asi 40 percent obyvateľstva oveľa horšie čitateľské schopnosti, ako by malo mať. Veľa ľudí dokonca nedokáže čítať etikety na liekoch. To vám potom bráni v získaní zamestnania a množstve ďalších vecí. Keď sa ľudia boja o prácu, ako teraz v čase slabej ekonomiky, tak sa čítanie ocitne až kdesi na konci rebríčka priorít. Na prvom mieste sú peniaze. Navyše je oveľa ľahšie zapnúť si televíziu ako vyvinúť úsilie na aktívne čítanie. Je to smutné, ale aj tak verím, že čítanie pretrvá. Dúfam, že sa nám podarí povzbudiť mladých, aby čítali. Pretože keď začnete mať z čítania potešenie, už nikdy čítať neprestanete. Svojim dcéram som vždy hovorila: keď máte knihu, máte priateľa a nie ste samy. Pre mňa je čítanie najlepším spôsobom, ako sa dozvedieť o iných kultúrach, ľuďoch, naučíte sa empatii, pochopeniu.
Čo ste čítali svojim dcéram, keď boli malé?
To už je dávno. Čítali sme obľúbené detské knižky, vtedy sme ešte nemali Harryho Pottera. Rozprávky o princeznách a tak. Moje dcéry vyrastali medzi knihami. Jedna z mojich dcér už má syna a tomu tiež čítala odmalička, takže má tiež rád príbehy.
To je asi recept na to, ako si vychovať čitateľa.
Áno, ale dnes sú ľudia zaneprázdnení. Majú viaceré zamestnania, sú deprimovaní. Ak by sme mohli presvedčiť rodiny, aby čítali deťom aspoň pol hodiny denne. Niekedy však rodičia jednoducho nevedia čítať ani sami sebe.
Vraj ste viac populárna v USA a Nemecku ako v rodnej Kanade. Ako je to možné?
Už sa to mení. Kanada je obrovská krajina s malou, roztrúsenou populáciou. Máme 33 miliónov obyvateľov. Kanaďania ma dlho nepoznali, ale za posledných päť až desať rokov sa to zmenilo a som tam celkom populárna.
Keď sa vrátime k Harrymu Potterovi – máte pocit, že naozaj deti vrátil k čítaniu?
Určite a je to skvelé. Pretože deti zaujal pre čítanie. Čitatelia Harryho Pottera potom prešli k čítaniu ságy Twilight a Hunger Games. Mladí čitatelia sa stávajú čoraz významnejšou skupinou. Majú radi texty, ktoré sa čítajú ľahko, lebo ich vyjadrovanie je jednoduché, stručné. A títo čitatelia teraz prešli k čítaniu knihy Fifty shades of Grey (Päťdesiat odtieňov sivej), nie som si však istá, či je to také skvelé, ako keď čítajú Harryho Pottera. Harry určite v mnohých vzbudil lásku k čítaniu.
Lenže čo ak ich stále zaujímajú len kúzelníci a upíri? Myslíte, že prejdú k čítaniu Tolstého a iných klasikov?
Neviem, azda sa ich vkus časom vyvinie a zlákajú ich aj náročnejšie veci. Tolstoj a iní ruskí autori asi nebudú prvou voľbou stredoškolákov, ale možno sa to na vysokej škole zmení. O klasikov a serióznu literatúru sa začnete zaujímať, až keď už študujete viac. Je ťažké čítať niečo, čomu nerozumiete a o čom treba diskutovať.
A čo čítate vy?
Hlavne súčasnú literatúru. Keď pracujem na novej knihe, nedokážem čítať beletriu. Potrebujem sa sústrediť. Najviac čítam počas dovolenky a cestovania. Keď píšem, čítam iné veci ako beletriu. Inokedy čítam to, čo malo dobré recenzie.
Je pre vás dôležité, aby čitatelia vaše knihy čítali jedným dychom a neodložili ich, až kým sa nedostanú na poslednú stranu?
Pre mňa áno. Počas čítania sa nechcem namáhať, čítam pre potešenie. Ak musím bojovať, aby som vôbec otočila ďalšiu stranu, tak je to pre mňa zlá kniha. Takže chcem, aby sa aj moje knihy čítali dobre – aby ste stále túžili vedieť, ako to s postavami dopadne.
Prečo ste si zmenili priezvisko na Fieldingová?
Henry Fielding vlastne nebol môj obľúbený autor, aj keď som ho na univerzite študovala. Keď som chcela byť herečkou, vedela som, že potrebujem nejaké dobré meno. Pozrela som si svoje poličky s knihami a keď som našla Fieldinga, povedala som si: vyskúšajme Fieldingová. Zaujímavé je, že podvedomie ma tiahlo k spisovateľom, aj keď vtedy som sa ešte snažila o hereckú kariéru.
V rozhovoroch často spomínate, že ste nad niečím mali alebo nemali kontrolu. Netúžili ste byť režisérkou, kde by ste kontrolu mali?
Nemyslím, že by som bola dobrá režisérka. Nevedela by som riadiť kameramanov. Hercov asi áno, ale nikdy som nechcela byť režisérkou.
A nie je to v čomsi podobné spisovateľovi, ktorý má moc nad literárnymi postavami?
Iste, ale pri réžii ide viac o vizuálnu stránku. Mohla by som síce vidieť písanie ako scenár, ale netuším, ako by som riadila kamery a tak. Páči sa mi rozprávanie príbehov.
Ale o filmy sa stále zaujímate, v septembri ste boli na Torontskom filmovom festivale…
Filmové festivaly milujem, torontský festival je obrovský. Za deväť dní som tam videla 24 filmov. Rada chodím do kina a sledujem filmy z iných krajín. Je to dobrý relax, aj keď je to veľmi intenzívne a vidíte aj veľa zlých filmov. Ale hranie mi už nechýba.
A čo robíte okrem písania a chodenia do kina?
Hrám golf, bridž, čítam, cestujem, hrám sa čo najviac so svojimi vnukmi, nakupujem, chodím na prechádzky. Vediem normálny život.
Stále cítite tlak napísať každý rok novú knihu? Máte čas na normálny život?
Skvelá vec na spisovateľskom povolaní je, že vám umožňuje viesť aj normálny život. Môžete si sami organizovať svoj program. Samozrejme, musíte mať vnútornú disciplínu, keď pracujete na knihe. Tiež nepracujem celý deň, to by som nevydržala, stačia štyri hodiny, ale potom mám pol dňa voľno – môžem variť, stretnúť sa s priateľmi. Nemusím chodiť do práce, ktorá ma nebaví, aby som uživila rodinu. Mám šťastie.
Potrebujete pri práci úplné ticho?
Nikdy som nepotrebovala absolútne ticho, dokážem pracovať vo veľkom hluku. Nemám rada, keď ma stále niekto vyrušuje, keď zvonia telefóny, tak ich jednoducho nezdvíham. Môj manžel Warren je právnik a tiež pracuje doma. Keď ku mne príde na kus reči v nevhodnej chvíli, aj on občas musí počkať.
Pýta sa vás manžel, o čom bude najnovšia kniha?
Nie, pretože mu to väčšinou poviem skôr, ako sa stihne opýtať. Často sa ho pýtam, čo si myslí o mojom nápade.
Môžete sa inšpirovať aj z jeho právnickej praxe?
Občas áno, ale on nikdy nehovorí o klientoch. Už je síce na dôchodku, ale kým pracoval naplno, nikdy o nich nehovoril, nezdalo sa mu to vhodné. Aj keď on sa nešpecializuje na trestné právo, kde je množstvo zaujímavých prípadov. Je veľa spisovateľov, ktorí boli advokátmi a poznajú množstvo zaujímavých príbehov.
Čia práca je teda zaujímavejšia – spisovateľkina či právnikova?
On už je na dôchodku. Ale je kreatívny iným spôsobom ako ja. On problémy rieši, ja ich vytváram.
Text: Katarína Sedláková pre Pravda magazín
Foto: Robert Hüttner pre Pravdu