Váš príbeh letnej lásky: Pobozkala ma a ja som začala hľadať šťastie

Príbeh od Nonni: Keď ma pobozkala, začala som hľadať cestu svojho naplnenia

Stalo sa to už pred pätnástimi rokmi, ale pamätám si, ako by to bolo len včera. Moja letná láska. Ak niekto neverí, že dokáže zmeniť život, vyvediem ho z omylu.

Mala som dvadsaťštyri a priateľa, s ktorým sme sa spoznali na vysokej škole. Začali sme spolu randiť v poslednom ročníku a keď prišlo prvé zamestnanie, akosi prirodzene sme začali spolu žiť. Zásnubného prsteňa či romantickej večere s mužom kľačiacim pred mojimi nohami som sa nedočkala, ale Peter mi dal jasne najavo, že uvažuje o spoločnej budúcnosti. O svadbe sa nebál hovoriť, tvrdil, že by sme však mali aspoň rok-dva pracovať a niečo si našetriť, aby bola podľa našich predstáv.

Neprotestovala som – konieckoncov, na záväzok typu áno pred oltárom som sa podvedome necítila ešte dosť zrelá. Obaja sme zostali v Bratislave, mali zamestnanie s priemerným platom, ale nežili sme ako mnísi. Veď krčmičky, ktoré sme spoznali ako študenti, stále existovali a našťastie pohár vína vtedy nestál toľko, čo dnes. Počas letných večerov sa na terasách sedelo tak príjemne, že občas sme mierili domov v rozmarnej pripitosti aj za svitania.

Spolu s nami celkom pravidelne vyrážalo do nočných bratislavských ulíc niekoľko kamarátov ešte z vysokej školy. Niekoho som poznala ja, niekoho Peter, niekto bol náš spoločný známy. Števo patril do tej druhej skupiny.

Hoci sme nemali spoločnú školskú minulosť, vždy som bola komunikatívna a on bol navyše veľmi milý a vtipný muž. Obaja sme sa v jeho spoločnosti cítili veľmi príjemne. Občas zašiel aj ku nám domov, býval sám. Peter si z neho robieval žarty, že už by si mal nájsť nejakú ženskú, lebo začne morfovať do prototypu starého mládenca.

V jeden júlový večer nás prekvapil. Priviedol si do podniku dievča. Krásavicu. Pri pohľade na ňu som pocítila jemné bodnutie kdesi v žalúdku. Áno, priznávam, bola to závisť. Ale vlastne nielen to – aj obdiv zároveň. Vyzerala ako z časopisu. Mala bezchybnú pleť a dlhé vlasy medovej farby, ktoré jej padali na ramená. Väčšina z nás, dievčat, ktoré sme trávili piatky a soboty v nočnom meste, nepodceňovalo prípravy a dokázali sme stráviť aj hodinku parádením sa v kúpeľni či pred skriňou.

Jana, tak sa volala, si primaľovala len riasy. Pery mala jemne dopukané, no plné a zvádzajúce priam k nahryznutiu, od nosa sa k lícam ťahali drobné pehy. A ešte aj ten jeden hryzák, ktorý mieril trošku nakrivo, vyzeral v jej prípade ako zámer matky prírody vytvoriť dokonalú ženu. Všetky v našej partii sme zneisteli. A muži boli takí čitateľní – odrazu sa začali predvádzať ako kohúti, boli pozorní, predbiehali sa vo vtipkovaní, niektorí vo vulgárnych historkách alebo v ohurovaní tým, aký kšeft sa im podaril v robote. Ešte aj Peter bol odrazu akýsi vzpriamenejší, ruky roztiahol naširoko a prehnane jasne artikuloval.

Neprekážalo mi to. Fascinovane som Janu pozorovala. Vyzerala ako víla, ktorá dianie okolo nej sleduje odkiaľsi z diaľky – občas sa pousmiala, jemne pohla hlavou, hodila vlasmi. Bola nádherná. Ako sled filmových scén, pri ktorom sa nedokážete ubrániť úsmevu.

Večer plynul a ani som sa nenazdala, boli dve hodiny. Čašník nervózne prestupoval vo dverách podniku, noc bola celkom chladná aj napriek júlovým tridsiatkam, jednotlivci či páriky sa postupne trúsili domov. Zostali sme napokon len my štyria – ja, Peter, Števo a Jana.

Nepresunieme sa ešte na nejaký drink ďalej, opýtal sa Števo. Ale po krátkom dohadovaní sme skonštatovali, že z toho spravíme domáci žúr. V chladničke sme mali fľašu vína a nejakú lacnú vodku. Čo viac si želať.

Jana musela toho vypiť viac ako dosť, ale aj v našom malom dvojizbáku sediac na koberci v obývačke sa dokázala tváriť nad vecou, takmer triezvo. Len na frekvencii úsmevov a jemne lascívnych záklonov hlavy som si uvedomila, že aj ju vedie alkohol. Keď som ohlásila, že si pôjdem ľahnúť, pridala sa tiež. Vraj je tiež unavená. A že ak chcú chlapci ešte popíjať, ona sa pôjde umyť a ľahne si ku mne, ak to nevadí. Prekvapilo ma to – videla som ju prvýkrát, navyše šlo o žiadosť, ktorá vôbec nepasovala k tej jej éterickosti a nedotklivosti. Ale ani neviem ako, povedala som: „Mne to neprekáža, dohodni sa s chlapcami, aby na nás nežiarlili.“

Hurónsky smiech, Petrovo pohladenie po mojom stehne, Števov trošku mľaskavý bozk Jane na pery a bolo. Chlapi zostali v obývačke a my sme zamierili do kúpeľne. Doniesla som Jane uterák a prekvapilo ma, že tam stála už len v nohavičkách. Bojovala práve s tričkom na gombíky, jeden z nich sa jej zasekol vo vlasoch. „Pomôžeš mi prosím,“ spýtala sa takmer ospravedlňujúco. Zavrela som dvere, ale vlastne ani neviem, či to bolo kvôli Petrovi, alebo som už podvedome cítila tú príťažlivosť. Keď som jej stiahla tričko, otočila sa, usmiala a pobozkala ma letmo na pery. Zostala som ako obarená. Ale ani som nehlesla. Jana sa znovu usmiala a priblížila sa ku mne perami druhýkrát. Ani vtedy som necukla. Pootvorila som ústa a začali sme sa bozkávať – jemne, pomaly, potom vášnivejšie.

Mala som pocit, že to trvá snáď hodiny a v jednej chvíli som sa strhla a vyhŕkla, že si idem ľahnúť. Nepovedala ani slovo. Ale o desať minút neskôr si už líhala do postele – tam, kde som ležala s očami doširoka otvorenými hľadiac do plafónu a premýšľajúc, čo sa to vlastne pred pár minútami stalo. Znie to možno smiešne, ale na našich mužov, ktorí boli len o jedny dvere a chodbu ďalej som vlastne vôbec nemyslela – hlavou mi vírili len pocity, ktoré som vnímala pri bozkávaní so ženou. Jemné mrazenie, nastražené chĺpky na rukách, akoby horúci vzduch prechádzal po mojich bokoch a stehnách. A potom sa to celé stalo znovu. A omnoho intenzívnejšie. Áno, bozkávala som sa s krásnou ženou v posteli, ktorú som zdieľala s mojím partnerom. Keď mi pohladila prsia, cítila som sa úžasne, keď zamierila do nohavičiek, neprotestovala som. Aj napriek omámenosti, ktorá musela byť mixom alkoholu a vzrušenia, mi bolo jasné, že vie, čo robí. Veľmi dobre. Ten pocit prvého milovania bol nezabudnuteľný.

Aj pocity ráno. Hoci už v podstatne inom duchu. Triezvo sa pozerať na celú situáciu, spiacu ženu vedľa mňa, vybavovať si jednotlivé výseky nášho milovania – cítila som sa hrozne. Keď som prešla do kuchyne napiť sa vody, v obývačke som narazila na spiaceho Petra so Števom. Odfukovali, obrátení k sebe chrbtom, jeden jemne pochrapkával, druhému štica padala do očí a na poťah roztiahnutého gauča vytekala slina. Čo ak to zistia, preľakla som sa. Pocit strachu, ktorý ma ovládol, bol príšerný. Zovrelo mi žalúdok a mala som pocit, že pôjdem vracať.

Deň sa rozbehol a hoci bola sobota, Števo s Janou vstali a odišli pomerne skoro. Raňajky si vraj dajú v meste, cestou si chceli kúpiť tresku a čerstvé pečivo. Snažila som sa tváriť akoby nič, možno som sa prehnane smiala alebo tárala, už ani neviem. Kiežby sa dalo zabudnúť na to, čo sa stalo, keď za sebou zabuchnú dvere – vravela som si vtedy. Ale nedalo sa. A bolo to tak správne.

S Janou sme sa znovu stretli o dva týždne. Priznala sa, že si zohnala môj telefón od Števa a zavolala ma na kávu. Strašne sa mi páčiš, nedokázala som to ovládať, šepkala, keď sme sedeli pri viedenskej v centre mesta. A ani som nevedela, ako, znovu sa to stalo. Skončili sme spolu u nás doma, Peter bol vtedy v práci do večera a ja som si vzala na poldňa voľno.

Naše tajné stretávanie sa trvalo len štyri mesiace. Párkrát sme spolu trávili chvíle u nás, ale najčastejšie sme boli u nej – zdedila po starej mame byt v Ružinove. Boli dni, keď som si dokázala vymyslieť stretnutie a utiekla z práce aj na dve hodiny. Alebo som za ňou utekala služobným autom cez obedňajšiu prestávku. Mala som šťastie, že u nás nikto pár kilometrov na tachometri navyše nekontroloval. Ale donekonečna to možné nebolo.

Ak sa pýtate, ako to vlastne skončilo, možno vás neprekvapí, keď poviem, že skončilo. Nielen s Janou (neviem, možno som sa jej zunovala, ale stopla to ona), ale aj Petrom. Práve vďaka Jane som si však uvedomila, že najviac túžim po ženskom objatí, ženskom dotyku, bozkoch od ženy, porozumení a láske, ktoré som dokázala nájsť len u ženy.

Keď som si začala tajne písať na internete v zoznamke pre homosexuálne orientovaných, väčšina z nich boli muži. Až po piatich mesiacoch som sa zoznámila s inou ženou. Zvláštne, možno hra osudu, bola to manželka a matka. Mala dve deti a túžila po ženskom dotyku. Nie, nikdy sme sa nestretli, ale pri rozhovoroch s ňou som pochopila, že vydať sa za Petra by bolo rozhodnutie, ktoré by prinieslo bolesť nám obom. A možno časom niekomu tretiemu. S Petrom sme sa rozišli. Dôvod som mu nikdy nepovedala, ale sám povedal, že cíti, že je čosi iné. Chcel pátrať, ale ešte som nemala silu otvoriť sa mu.

Po našom rozchode som bola sama skoro päť rokov. Bolo to frustrujúce, bolelo to, cítila som sa prázdna, nechcená, občas priam zhanobená. Predstava, že nebudem matkou, bola asi to najhoršie, s čím som sa musela vyrovnať. Párkrát som vyrazila na rande s mužmi – akoby som si nahovárala, že ten „pocit“ prekonám. Hlúposť. Dnes už viem, že to bola hlúposť. Ktorá sa dá prepáčiť. Pretože na jej konci bolo poznanie, že môžem byť šťastná.

Dnes už deväť rokov žijem s mojou milovanou. Tesne pred tridsiatkou som musela pred blízkymi absolvovať coming out, ktorý v hollywoodskych filmoch väčšinou robia tínedžeri na strednej. Ľahké to nebolo. Mama plakala, otec stonal a fajčil jednu od druhej. Ale Milada mi pomohla. A oni to našťastie zvládli.

Vďaka mojej partnerke som dnes hrdá na svoj život, na svoje ja, na to, že som sa nebála hľadať v živote naplnenie. A hoci Peter, ktorého som nedávno znovu videla na Hviezdoslavovom námestí s malým chlapčekom po boku, sa mi nepozdraví, alebo radšej otočí hlavu na bok, stálo to za to! Vďaka Milada. A vďaka aj tebe, moja letná láska Jana…