Váš príbeh letnej lásky: Nemohol si ma vziať, u nich rozhoduje rodina

Príbeh od Amaty: Je v tom aj niečo čertovské, čo ma presahuje

Dodnes neviem, či to bola láska, ale rada na to spomínam. Bolo to v časoch hlbokého socializmu, bola som oddychovať aj s dvoma priateľkami v ZSSR – pri Soči – v tábore nazvanom Burevestnik. Boli tam vysokoškolskí študenti – dospelí ľudia zo všetkých kútov sveta. A medzi nimi bol aj On. Amin z Jordánska.

Nevysoký, vlasy ako uhoľ, brčkavé, dobre stavaný, športový typ, miloval hrať futbal, študoval za lekára v Petrohrade – 5. ročník. My ako Európania – sme mali usporiadať zábavný večer pre celý tábor. Nebolo nás veľa, tak sa každý musel snažiť. Mňa nebolo potrebné do ničoho nútiť, sama som sa hrnula do organizovania zábavy, mala som neskutočné množstvo energie a nápadov, ktoré som tak mohla realizovať.

A tak som oslovila prvého náhodného sediaceho na lavičke. Chcela som urobiť nejaké spoločné vystúpenie so študentmi z Ázie, a tak som sa ho spýtala, či mi nepomôže to zorganizovať. Hneď zareagoval. „Som Ti k dispozícii,“ rozprával výbornou ruštinou s arabským akcentom. Nebola to láska na prvý pohľad, len nekonečná zvedavosť spoznávať inú mentalitu. Hneď ma pozval na prechádzku v parku, že niečo spolu vymyslíme – spýtal sa ma, či by som ho nenaučila nejakú slovenskú pieseň. Nie je problém. “Anička dušička, kde si bola“, sa celkom hodila. On nástojčivo zaspieva, kde som bola a ja sa ošívam, že v hájičku… A tak som ho zaúčala do tajov slovenskej melódie a rytmu.

Zbožňoval, keď som sa smiala. Schytávali ma záchvaty smiechu, lebo jeho cit pre rytmus a melódiu bol úplne odlišný, a tak falošný spev bol na hranici vkusu… Naučil sa to rýchlo a vedel to zaspievať nádherne čisto.

Stretli sme sa aj na druhý deň. Naučil ma nádhernú arabskú pieseň Je meli šam. Pre neho to bola zámienka, aby ma videl, ale pre mňa číslo do vystúpenia. Nadišiel deň D, vymyslela a zorganizovala som aj spevácky zbor, ktorý spieval kánon – „frere žake“ – nezmyselnou francúžštinou. Všetci Aminovi kamaráti obsadili jeden rad a neskutočne sa na nás bavili. Amin prišiel v modrej košeli, ja v jednoduchých kartúnových šatách a on na javisku – pred zrakom asi dvesto ľudí-nástojčivo a tragicky falošne: Anička, dušička, kde ty byla????!

Dostala som tam záchvat smiechu, také to bolo komické a nečakané, ani neviem, ako sme to dospievali. Jediné, čo si pamatám, bol výraz Amina po vystúpení, šťastný a uvoľnený. Mňa pochytila zlosť, nakoľko som pochopila, že on sa chcel len zabaviť a tiež svojich priateľov, a ani ho nenapadlo to zaspievať správne. Tak som mu hneď aj vychrstla svoju nevôľu, že sa hnevám a nechcem ho ani vidieť.

Na druhý deň sme šli vlakom do Soči a odtiaľ autobusom do Mamedovho uščelija – nádhernej hlbokej jaskyne – na exkurziu. V kupé som sedela s kamarátkami, keď tu vstúpil On a pozval ma k nemu a jeho trom kamarátom, že sa chcú so mnou zoznámiť. „Mne je tu dobre, nechcem sa s nikým zoznamovať,“ povedala som úsečne, naštvaná ešte odvčerajška. Ale už keď sme presadli do autobusu, to už celá partia jordánskych budúcich lekárov sedela vzadu za nami a on len čakal na príležitosť začať so mnou rozhovor. “Nejaký bacil spánku tu blúdi, len my sme nejakí bodrí.“ Všetci naokolo podriemkavali a mňa prešla zlosť, usmiala som sa na neho a bolo po búrke.

Strávila som s ním a jeho kamarátmi nádherný deň, chodili sme po jarmoku a zistila som, že sa vedia jednať. Arabské umenie zjednávania cien. Všetko ovocie – slivky, marhule kúpili za polovičnú cenu. Ponúkli každého známeho – arabská veľkodušnosť. Cestou naspať vo vlaku sme sa hrali na jaskyňu, kde všetko, čo v nej bolo nosilo naše mená – Amin bol výbuch, ja som bola stalagmit, Aid stalagnát, Bašar jazero… a tak sme si vytvorili vlastný jazyk, na ktorom sme sa neskutočne zabávali. Podarilo sa mi udrieť si nohu, s akou nehou mi ju ošetroval.

Večer ma pozval na rande. Prechádzali sme sa, rozprávali, študoval za lekára a chcel byť chirurgom, s vášňou a zaujatím rozprával o svojom štúdiu, o svojich plánoch, poznal rôzne ochorenia aj ich liečbu, keď tu nečakane zastal a pobozkal ma.Bolo to príjemné, ale nebola som zaľúbená. Rozmýšľala som, ako to slušne ukončiť. Začal hovoriť o budúcnosti, že príde ma pozrieť na internát, ale aj preto, lebo má poslanie, zistiť nejaké veci…preriekol sa. Zistila som, že oni tam sú ako študenti, ale ktovie, aké úlohy ešte vykonávajú. A to paradoxne zlepšilo môj vzťah k nemu.

Cítila som, že tu nejde o nejakú letnú lásku, prechodné banálne zaľúbenie, ale je v tom aj niečo čertovské, čo ma presahuje. Jeho kamaráti ma prijali medzi seba, naučili ma arabské tance, keď sme sa držali za plecia a v rytme spolu skákali. Boli výborní kamaráti, vedeli sa spolu zabávať, ale nesmeli sa rozprávať o politike, lebo politické názory ich rozdeľovali. Stretli sme sa aj po prázdninách, prišiel ma pozrieť na internát s nádhernou kyticou ružových ruží. Priznal sa mi, že od prvej chvíle sa do mňa zaľúbil a žreboval o mňa s kamarátmi, lebo aj im som sa páčila. A musel Aidovi sľúbiť, že mi neublíži.

Nesmierne ho iritovala moja nevinnosť a odmietavosť. Bol ku mne čestný a povedal, že nebude si ma môcť zobrať za ženu, lebo u nich o neveste rozhoduje rodina. Keď som odchádzala zo štúdií, nevedel, že odchádzam, list aj osobné veci mu doručili moje priateľky. Vraj sa mu triasli ruky a na stole mal vo váze pre mňa kyticu z 25 ružových ruží.

P.S. Asi po 10 rokoch som dostala pohľadnicu, že ma túži vidieť, len mu musím odpísať. Bola som už vydatá, mala dve deti… Neodpísala som. Ale viem, že na mňa myslí dodnes, a viem, že je to určite najlepší lekár na svete.