Foto: Kvet Nguyen
Nedávno ste ako jedna z troch vybraných slovenských dizajnérok pod záštitou Slovak Fashion Council prezentovali slovenskú módu v rámci londýnskeho týždňa módy. Namiesto tradičnej inštalácie či prehliadky išlo o krátky film. Aké boli prvé reakcie?
Veľmi pozitívne. Písali mi mnohí neznámi ľudia, ktorých oslovil spôsob, ako sme ukázali moju tvorbu. Nechcela som sa sústrediť len na klasické prezentovanie odevu, zamerali sme sa aj na proces jeho vzniku. V tom som možno trošku zariskovala, ale zároveň to mohlo verejnosť aj zaujať. Nechala som ich nahliadnuť do kuchyne môjho štúdia a odozvy prišli takmer okamžite. Ozvalo sa mi niekoľko pop-up stores (predajné miesta s dizajnovou módou) zo sveta, ktoré by mali záujem spolupracovať a prezentovať moju tvorbu. Jeden butik z New Yorku, jeden z Los Angeles a tiež londýnsky obchod. Uvidíme však aj podľa spoločnej komunikácie, čo vlastne od spolupráce so mnou očakávajú. Prekvapilo ma, aký dosah zaznamenala premiéra módneho filmu. Až sa mi zdá, že sa moja tvorba dostala k väčšiemu množstvu ľudí, ako keby som odcestovala prezentovať ju do Londýna osobne.
Mnohé analýzy hovoria, že v dôsledku pandémie sa módny priemysel ocitol v náročnej situácii. Podľa vašich slov sa zdá, že to nebude až také čierne.
Využitie on-line priestoru, digitalizácie pri prezentácii našej tvorby určite pomáha. Vznikajú nové platformy, ktoré sľubujú podchytiť mladých a talentovaných tvorcov. Ale či si danú vec človek aj kúpi v súčasnej kríze, či takýto spôsob dizajnérovi pomôže? Niekedy mám pocit, že sa človek už tak veľa prezentuje a reálny príjem – či si produkty niekto v Londýne alebo v New Yorku bude kupovať – nedokážeme odhadnúť. Občas sa mi zdá, že odevná tvorba, ktorá vychádza z lokálneho kontextu, viac osloví našinca, domáceho zákazníka. Za hranicami je to najmä tvorba dobrá na prezentáciu.
Dokáže slovenská klientela vaše tkané kreácie oceniť?
Vždy som si myslela, že na Slovensku nebude šanca predať podobné modely. A keď som sa vrátila z Paríža, vystavila som niečo v Rajóne, v jednom z bratislavských obchodov s dizajnom, a odrazu sa moja tvorba začala predávať. Zaskočilo ma to, ale zároveň ukázalo, že možno som sa mýlila. Je dôležité, aby mal tvorca klientelu tam, kde fyzicky odev aj vzniká. Robím niečo špecifické, čo si človek musí ohmatať. Pochopiť hodnotu tým, že reálne môj odev zažije. Nie vždy zafunguje vizuálny kontakt. Pri niektorých módnych fotografiách si poviete, fíha, to vyzerá super. Odevy, ktoré tvorím ja, sú o niečom inom. Mať ich na sebe, dotknúť sa ich – tak môžete pochopiť podstatu a výnimočnosť ručnej práce.
Na Slovensku má tkanie dlhoročnú históriu, vy ste s ním začali počas štúdia na Vysokej škole výtvarných umení. Je však pravda, že skutočnú zručnosť ste získali až za hranicami?
Bolo to v dánskom štúdiu Beck & Kinch. Prihlásila som sa na stáž s iba pár vytvorenými vzorkami, ktoré som urobila počas štúdia na VŠVU na krosnách. Vytvárala som rôzne textúry, hrala sa s materiálom a do Dánska som odchádzala s tým, že tkať viem (smiech). Pravdou bolo, že ani zďaleka som nevedela. Tkať neznamená len prehadzovať útok z jednej strany na druhú. Musíte si vlákno nasnovať, pripraviť osnovu, nastaviť krosná – o tom som nemala ani poňatie. Neustále som si zapisovala poznámky k tomu, čo nám hovorila šéfka. Vrecká som mala plné drobných lepiacich bločkov a potom sa snažila rozlúštiť celkový návod. Spočiatku sa mi všetko plietlo. Ktorú nitku kam, ako snovať, bolo to pomerne náročné. Nakoniec som sama tkala štyridsaťmetrové plátna aj s osnovou. Za to určite vďačím tejto stáži.
Z vašich rúk smerovali látky aj do slávnej francúzskej značky Chanel.
To už odznelo v každom článku, ktorý o mne napísali (úsmev). Ale áno, robili sme látky aj pre Chanel.
Foto: Nora a Jakub Čaprnka
Z Dánska ste zamierili do Paríža, kde ste prednášali na vysokej škole a viackrát so študentmi navštívili aj slávny ateliér Lesage, ktorý pre Chanel tvorí všetky výšivky na odevoch aj pre haute couture kolekcie. V čom to bol výnimočný zážitok?
Bolo to ako z filmu. Biele pláštiky, rukavičky a krásne ateliéry. Ale vidíte za tým aj obrovskú drinu. Šesť rokov trvá štúdium výšiviek, aby ste sa mohli prepracovať medzi tých najlepších a začať pracovať pre najväčšie módne značky. Z ľudí, ktorí sú v Lesage zamestnaní, však srší spokojnosť. Myslím si, že robia presne to, po čom vždy túžili.
Nie je trošku nefér, že kredit za šaty s nádhernou výšivkou zožne Chanel a jeho dizajnér, v tomto prípade už dizajnérka, a ľudia v dielňach si to celé tvrdo odmakajú?
Nemyslím si, že sa majú zle. Sama som bola som zvedavá, keď sme ateliér Lesage navštívili prvýkrát, aký budem mať pocit. Ide len o pozlátko, nafúknutú bublinu? Ženy aj muži, ktorí sedeli za stolom a vyšívali, vyzerali šťastne. Robia svoju prácu dvadsať rokov, robia ju s totálnou vášňou a nikdy by ju nemenili.
Pracujete na krásnych drevených krosnách, ktoré určite už majú svoj vek. Pracovali ste v Dánsku s modernejšími?
V podstate boli vyrobené na identickom princípe, len drevené časti boli novšie. Dnes sa dajú zohnať rôzne typy drevených krosien. Ak si pozerám nejaké britské textilné dizajnérky a umelkyne, takmer vždy majú typické tmavohnedé starodávne krosná. V škandinávskych krajinách sú novšie modely, drevo je svetlejšie, vizuálne pôsobia novšie, čistejšie.
Hovoríte, že váš odev treba zažiť. Funguje to v časoch pandémie, keď sa osobné kontakty obmedzili rovnako ako napríklad nakupovanie v kamenných predajniach?
Väčšinou platí, že človek, ktorý si môj odev kúpi, ho aj reálne držal v rukách. Aj v prípade medzinárodného e-shopu Prelude, ktorý ma reprezentuje, som bola súčasťou showroomu, kde moje odevy mali na sebe tanečníčky. Hostia pozvaní na podujatia si ich mohli ohmatať, pozrieť si ich zblízka, vidieť, ako sa správa materiál pri pohybe. Ak to je možné, vždy sa snažím časť tvorby prezentovať – či už v showroome, ako inštaláciu v obchode, butiku. Chcem docieliť kontakt zákazníka s ním.
Prečo je pre vás taký dôležitý osobný kontakt odevu s potenciálnym nositeľom?
K tvorbe pristupujem najmä z textilného hľadiska. Ak vidíte moje šaty len na obrázku, nedokážete privoňať k vláknu, ktoré má špecifickú vôňu – cítiť ho po cédrovom dreve. Je to špeciálny materiál, dokonca samočistiaci, niečo ako kašmír. Stačí ho dať na čerstvý vzduch a vyvetrať. Sú v ňom skryté mnohé vlastnosti, ktoré fotografia či video nedokážu odhaliť.
Odevy sú ručne tkané. Vznikajú už v jednotlivých častiach či samotnej podobe odevu. Nelimituje vás to pri dizajnérskej časti práce?
Práveže nie. Moje látky sú prirodzene zatkané, nezakončujem ich overlockom, ktorý je typický pre prácu na šijacom stroji. Využívam ich ako celkový kus. Pri materiáloch, ktoré sú robené ručne, si sama môžem určiť, utkám to takto a o to menej musím kombinovať, šiť a vystrihovať a tak ďalej. Látka je pevná sama osebe, krásne drží siluetu, nemusím používať vlizelín, možno na golieroch na sakách.
A čo samotný strih?
Spolupracujem s konštruktérkou strihov Annou Škvarkovou, ktorá pochádza z Telgártu rovnako ako ja a pôsobila v Paríži. Naše životy sa akoby prepojili. Spolu s ňou sa zamýšľame, skúšame, ako bude strih pôsobiť najlepšie na postave. Tvoríme ho tak, aby sme využili celú látku. Strihy sú minimalistické, nerobím pri nich žiadne komplikované detaily. Výhodou však je, že sedia viacerým typom postáv. Nie sú to obtiahnuté šaty, ktoré si neoblečie žena s veľkosťou 36, lebo sú určené pre 34-ku. Radšej vytvorím jedny šaty a oblečie si ich aj žena štíhlejšia, aj tá plnšia a na oboch budú vyzerať dobre. V tom je pre mňa aj podstata udržateľnosti. Kumšt v tvorbe strihov – vytvoriť niečo, čo je univerzálne, no stále je to konkrétny kus odevu – letné šaty, nohavice či kabát.
Z toho, čo hovoríte, sa dá dedukovať nadčasovosť. Práve o to, aby móda obstála v čase, sa mnohí dizajnéri snažia. Aký máte vzťah k trendom?
Pracovala som v štúdiu, ktoré určovalo a predpovedalo trendy a mala som možnosť nahliadnuť na túto oblasť inak. Nebolo to o fialovej či ružovej, ktorá ovládne jednu sezónu a ďalší rok zase prídu prúžky. Opierali sme sa o výskumy, ktoré sa realizovali na veľkých vzorkách ľudí. Hľadali sa odpovede na otázky, kam sa uberá spoločnosť, čo je u ľudí viac vyhľadávané, čo potrebujú. Ide im o materiály? Chcú si módu užiť, chcú hravé odevy alebo, naopak, chcú funkčnosť? Trendy sa nastavovali tak, aby mohli pomôcť odevnému priemyslu uspokojiť aktuálne a predpovedané potreby širokej zákazníckej základne. Nie ako niečo, čo sa vymyslí a teraz sa tým všetci dizajnéri a masové značky majú riadiť.
Takže vás neprekvapilo, že pandémia zvýšila popularitu športových kúskov a oblečenia na voľný čas a na doma?
Vôbec nie. Bola som tam ešte v roku 2016 a už vtedy sme sa zaoberali tzv. active wear (pozn.: športové odevy) – riešili sme napríklad, že sa bude postupne stierať hranica medzi tým, čo je určené na nosenie do práce a nosenie na voľný čas, dokonca šport. Čo bolo naznačované už pred pár rokmi, vyústilo celkom logicky do dnešnej situácie. Pracujeme, no zároveň pri tom sedíme doma. Sme na mítingu, ale stále sedíme doma v izbe. Hranice sa naozaj stierajú a voľba športovejšie ladenej módy je smer, ktorým je múdre sa vydať. Do najbližšej kolekcie možno zaradím tkané tepláky (smiech).
Tvoríte materiály od samého počiatku, s vašou tvorbou sa spája princíp takzvanej slow fashion (pomalej módy) – v akom momente ste si uvedomili, že ak budem robiť módu, chcem ju robiť takto?
V prvom rade musím povedať, že sa nevnímam úplne ako módna návrhárka. V angličtine je na to výraz „maker“. Skrátka odevy tvorím. Neskicujem si dvanásť modelov, nestaviam celú kolekciu. Ale napríklad textilná dizajnérka Anni Albers, ktorá pôsobila v Bauhause, je pre mňa veľkou inšpiráciou. V jej prístupe sa vidím aj ja. Načúvala materiálu a snažila sa pomôcť tomu, čo z vlákna má byť. Ani ja si nesadnem za krosná, lebo som sa práve rozhodla urobiť večerné šaty. Pozriem sa na vlákno, vnímam farbu, detail v materiáli a poviem si, toto by bolo krásne. Začnem s materiálom pracovať a tam kdesi vzniká aj idea, čo z neho vytvorím. Či to bude vesta alebo nohavice alebo oversized kabát. Mám rada robiť niečo úplne od základu. Je jedno, či to je odev alebo tapiséria alebo trebárs keramika. Baví ma, že človek vytvorí niečo doslova až zo vzduchu. A páči sa mi, že som prítomná pri celom procese tvorby.
Keď som pred časom čítal knihu od slovenskej spisovateľky Kataríny Kucbelovej Čepiec, zaujalo ma, že si dovolila takpovediac siahnuť na nedotknuteľnosť slovenskej tvorby, bola aj kritická. Píše o tom, ako ju zaskočila gýčová farebnosť či materiály, ktoré sa používajú pri tvorbe čepcov v jej rodnom kraji, vo Vernári. Ako to je s tkaním?
Aj ja mám vlastný čepiec z Telgártu, odkiaľ pochádzam, a vytvorila ho jedna z posledných remeselníčok, ktoré to ešte vedia urobiť. Áno, sú to koráliky, ktoré boli dovezené odniekiaľ z Ameriky. Kedysi takéto ozdoby pre ľudí na Slovensku možno boli niečo ako pre nás dnes nové štýlové tenisky. Materiál nebol k dispozícii, vyberať veľmi nebolo z čoho. Dokázali však poctivo a krásne urobiť veci technicky. Dnes máme k dispozícii úžasné materiály, no techniku až tak neovládame. A čo sa tkania týka, na Slovensku existuje veľmi veľa ľudí, ktorí tkajú a robia presne tú istú činnosť, ktorú robím aj ja. Akurát ja sa snažím robiť veci vizuálne inak. Tkanie je jedna z najstarších textilných techník na celom svete a ak sa v ňom chcete odlíšiť, musíte sa pozrieť na prácu z nového uhla.
Takže sa možno predsa len môžete vyhlásiť za dizajnérku a nielen „mejkerku“.
Áno, možno práve toto zo mňa robí aj návrhárku.
Foto: Nora a Jakub Čaprnka
Dá sa aj v tkacích technikách a výrobe vyvíjať a posúvať?
Je pre mňa dôležité vnímať, kam sa môžem posunúť. Stále treba hľadať možnosť nejakého rezidenčného pôsobenia, zúčastňovať sa na workšopoch a podobne. Veľmi mi pomáha, že sa podelím o myšlienky o tvorbe s ľuďmi, ktorí majú podobné nazeranie alebo chápanie témy. Vieme si tak posunúť veľmi zaujímavé postrehy ku tkaniu, k textilnému dizajnu. Nechcem, aby to pôsobilo, že sa udržiavam v nejakej bubline, ale je pre mňa dôležité, aby ma človek chápal. Nemá pre mňa zmysel osloviť niekoho, kto má absolútne iný vkus a nestretávame sa štýlovo. Radšej budem inšpiráciu hľadať s ľuďmi, ku ktorým mám blízko v tom, ako veci vidia a ako ich robia. Dôležité je zúčastňovať sa na dizajnových veľtrhoch, chodiť na výstavy, čo sa mi zatiaľ darí. Prídete do kontaktu s úžasnými odborníkmi. V septembri ma čaká opäť vystavovanie na dizajn týždni v Miláne, tam sa veľmi teším, pretože profesionálov a majstrov remesla je tam naozaj veľa.
Kde sa vidíte o dvadsať rokov? Budete ako tie vyšívačky z Lesage, stále s rovnakou vášňou pre ručnú prácu?
Každý dizajnér a umelec má obdobia, keď si hovorí, že by sa to dalo robiť lepšie. Táto doba je aj pre mňa náročná. Zvažujem a hľadám spôsoby, ako sa prepájať s ľuďmi, ako moju tvorbu posúvať. Myslím si, že ma stále bude baviť robiť veci s filozofiou tvorby takpovediac od prvého momentu. Možno to bude odev, možno textilné objekty alebo preniknem do úplne inej oblasti. Ale verím, že základná myšlienka, ktorú sa snažím vypovedať, zostane.
Kristína Šipulová
Pochádza z Telgártu a odevnú značku so svojím menom založila v roku 2018. Počas štúdia na VŠVU v Bratislave a na Národnej akadémii umení v Oslo v Nórsku absolvovala stáž v dánskom štúdiu Beck & Kinch, kde vyrábala ručne tkané látky pre módne domy Chanel a Dior. Pracovala v štúdiu Trendunion a v štúdiu Marlene Huissoud. Pôsobila ako lektorka na Medzinárodnej akadémii módy IFA v Paríži, momentálne vyučuje na Škole dizajnu v Bratislave. Jej práce boli vystavené na viacerých dizajn „weekoch“ v Európe. Naposledy sa prezentovala v rámci týždňa módy v Londýne v zostave trojice dizajnérskych značiek, okrem nej to bola aj Petra Kovács a štúdio Buffet Clothing.