Riskantný začiatok
Na začiatku bolo nadšenie modelky Andrey, ktorá si povedala, že navrhovať a šiť vlastné šaty nie je vôbec zlý nápad. V roku 1999 sa s kolegom Milošom Bacom stretla vo firme, ktorá sa zaoberala dovozom oblečenia zo zahraničia.
„Vtedy bol trh prázdny. Ľudia boli nadšení z oblečenia, ktoré sa len trošku líšilo od bežného. My sme sa s nimi stretávali a počúvali ich názory. Tie sa postupne menili. Chceli niečo iné, individuálne, butikové. Jednoducho chceli to, čo nemá každý. Rozhodli sme sa preto, že by sme mohli skúsiť vyrobiť malú kolekciu vecí, ktoré by podľa nás mohli byť pre Slovenky zaujímavé. A to sme aj s veľmi malou dušičkou vyrobili,“ spomína dnes Andrea Stuchlíková.
V tom čase sa práve konal jeden z posledných ročníkov známej výstavy Trenčín mesto módy. Tam kolekciu predstavili a tŕpli, čo na ňu povedia ľudia. Nadšení boli nielen budúci zákazníci, ale i obchodníci, ktorí im hneď navrhli aj spoluprácu. Vzápätí vytvorili vlastnú firmu, zamestnali ľudí a rozbehli podnikanie. To však na rozbeh potrebuje financie, a nie malé. Stuchlíková a Baco vedeli, že idú do rizika, no veľmi sa nad tým nezamýšľali.
Foto: Pravda, Tatiana Michalková
„Ja som chodila na vysokú školu, v poslednom ročníku sa mi dokonca narodil syn. Školu som však dokončila, a keď som sa rozhodla začať podnikať, robila som vo firme dovážajúcej oblečenie zo zahraničia iba rok. Tak, ale v tomto veku, medzi dvadsiatkou a tridsiatkou, človek až tak veľmi nezvažuje riziko. Skočí do toho rovnými nohami. To sa udialo aj u nás,“ hovorí Stuchlíková. Neváhali ani minútu, nepremýšľali nad tým, že by niečo nevyšlo. Peniaze na začiatok si požičali od kamaráta Andreinho manžela a vyrobili za ne prvú sériu. Tú predali a to, čo takto zarobili, použili zase na výrobu ďalšej kolekcie.
„Takto sme postupne pokračovali. Brali sme si peniaze len na prežitie. Zároveň sme hľadali nových a nových odberateľov, aby mohla séria rásť, a to sa nám aj darilo. Prvé auto a všetko bolo na lízing a zo spolupráce s bankou,“ opisuje podnikateľka.
Kvalita a jedinečnosť
Firma hneď od začiatku stavila na originalitu a kvalitu. Látky na oblečenie berie iba od overených európskych dodávateľov. Šaty navrhujú, strihajú, šijú a distribuujú výlučne Slováci. „Ešte dnes vídame na ulici odevy zo svojej kolekcie, ktorá vyšla osem rokov dozadu, a tie šaty stále vyzerajú ako nové,“ pochváli sa Stuchlíková. Ich modely sú teda originálne a z každého ušijú len určitý počet šiat, nevyrábajú ich stovky. Tiež sú jednou z posledných slovenských firiem, ktorá má vývoj, teda vlastný dizajn a vlastné strihy.
„Nerobíme to tak ako väčšina firiem, že vidím pekné šaty, tak ich kúpim, odkopírujem, trošku pozmením a dám im svoje meno. To vôbec nie. Tým, že vyrábame iba malé série, zákazníci sa spoliehajú na originalitu modelov a navyše každá kolekcia obsahuje modely na rôzne typy postáv,“ vysvetľuje šéfka firmy.
Značka sa predáva asi u dvesto rôznych odberateľov a v predajniach. Jeden vlastný kamenný obchod má priamo v Trenčíne. Drží si ho preto, lebo si reakcie na oblečenie testuje priamo na zákazníkoch.
Foto: Pravda, Tatiana Michalková
„Keď vytvoríme šaty a potom sa predávajú, máme hneď z prvej ruky odozvu. Pomáha nám to pri tvorení ďalšej kolekcie, lebo vieme, že napríklad tieto strihy sú vhodné, predávajú sa, ľuďom sa páčia, tieto ďalšie však nie. Počúvame teda hlas našich zákazníkov,“ približuje Stuchlíková. Asi najviac je hrdá na zákazku, ktorú dostali od Zboru väzenskej a justičnej stráže. „Justičákov“ tak oblieka práve Andrea Martiny.
„Bola to veľká zodpovednosť. Pre Zbor väzenskej a justičnej stráže sme navrhovali aj dizajn, a to je práve ten rozdiel oproti iným – my to voláme korporátnym – oblečeniam, pretože tam už je návrh, ktorý je daný, ale tu sme robili všetko. Od samotného návrhu až po ušitie. Teraz šijeme blúzky a košele pre banku. Prešli sme výberovým konaním a teší nás, že si vybrali práve nás,“ uzatvára Stuchlíková.
Firma šije dokonca aj pre slovenskú armádu, no aj uniformy pre vojenskú akadémiu v Liptovskom Mikuláši a pre čestnú stráž.
Každý model prechádza sitom
Modely tejto značky navrhuje Iveta Hricková. Do roka vytvorí dve veľké kolekcie – jar, leto a jeseň, zima. Obe obsahujú od 150 do 200 modelov. Každý je vo veľkosti 36 a z každého je len jediný kus. Tieto veľké kolekcie sa objednávajú na veľkých kontraktoch v Brne.
Ak model prejde, začne sa vyrábať vo viacerých veľkostiach. Dvakrát do roka chodia do firmy obchodní partneri z textiliek so vzorkami látok. Vtedy si s nimi sadne riaditeľka firmy Stuchlíková, návrhárka Hricková a Antónia Smatanová, ktorá má na starosti výrobu. Tri ženy vyberajú medzi tisíckami látok.
Foto: Pravda, Tatiana Michalková
„Roky to už riešime tak, že my tri vyberieme iba tie materiály, ktoré sa nám všetkým musia páčiť. Ak si jedna nie je istá, látka neprejde a nekúpime ju. Vzhľadom na to, že tých látok sú tisícky, môžeme si dovoliť tri štvrtiny z nich vyradiť. Často sa na názor pýtame aj dievčat dole v dielni, pretože pre nás je dôležité poznať názor už len na samotný materiál,“ tvrdí Hricková, ktorá následne vymyslí návrh šiat.
„Ten vychádza zo samotného materiálu, z teplej látky neušijeme ľahké letné šaty. Potom si znovu všetci aj s obchodníkmi k návrhom šiat sadneme a opäť to musí prejsť sitom. Musí sa nám to všetkým páčiť. Každý z nás tu má iný vkus a stane sa, že o ten-ktorý model bojujeme ako levy. Ráz športovej mestskej elegancie si však za každých okolností musíme zachovať,“ priznáva Hricková.
Po tom, čo sa návrh šiat schváli, dole v dielni sa urobí strih, vyrobí sa model, a ten sa hneď aj vyskúša. Nie však na neživej figuríne, ale priamo na majiteľke Andrei a na Antónii Smatanovej, lebo obe sú štíhle a majú veľkosť 36. Stane sa i to, že model po dokončení nechytí všetkých za srdce tak, ako by mal, aj keď prešiel materiál, návrh a model je na svete. „Ak len jeden z nás povie nie, dáme naňho, pretože tie pocity sú pre nás veľmi dôležité,“ zdôrazňuje Hricková. Tá na jednej kolekcii pracuje dva až tri mesiace. Ako vraví, vtedy s ňou nie je veľmi reč. Ak jej niečo napadne a nadchne ju, je nezastaviteľná.
Foto: Pravda, Tatiana Michalková
„Je to vír nápadov, myšlienok, ponorím sa do toho, ale uvedomujem si, že pre rodinný život je to katastrofa, lebo potom nepoznám hranice pracovného času. Navyše, kadiaľ chodím, všade chválim ženy na ulici, ak sú dobre oblečené. Dokonca aj správy v televízii sledujem nie kvôli tomu, aby som sa dozvedela, čo je nové vo svete, ale pozerám sa na to, ako sú moderátori oblečení. Vtedy volávam kolegyniam – pozrite si počasie, sledujte, čo má na sebe,“ smeje sa Hricková.
Čo rady nosia Slovenky
Modely značky Andrea Martiny sa dnes nachádzajú na Slovensku, v Česku aj v Slovinsku, ale našli by sa i vo viacerých ďalších štátoch.
„Naše šaty už putovali aj do Kanady, Kazachstanu, na Ukrajinu a dokonca i do Portugalska a Chorvátska. Skúšame teda rôzne trhy, najviac si však poznáme svojich ľudí – Slovákov. Vieme, čo by chceli nosiť,“ vraví Antónia Smatanová z výroby. Zároveň potvrdzuje, že je rozdiel medzi tým, ako sa chcú obliekať Slovenky a ako ženy z iných krajín.
„V Čechách sú napríklad viac verní klasike, Slovenky si však na seba pokojne oblečú i extravagantnejšie kúsky. Aj podľa toho vieme, čo pre ktorý trh navrhnúť,“ konštatuje Smatanová s tým, že v trenčianskej dielni pracuje momentálne päť krajčírok, dve strihačky a žena, ktorá pomáha so stupňovaním strihov. A na vešiakoch už aktuálne visia šaty z novej kolekcie jeseň-zima…