Áno, po „predýchaní“ situácie by vedel každý, ako správne reagovať. V konkrétnom čase to však jednoduché vôbec nebýva.
Väčšina z nás v neštandardnej situácii reaguje inak, ako by bolo vhodné. Niekto „skamenie“ a nie je schopný slova, iní naopak vybuchne či povie niečo úplne nevhodné. Ako ste na tom vy? Stala sa vám v práci nepríjemná či zvláštna situácia na ktorú ste nevedeli reagovať? Doma v posteli, keď ste si to všetko v mysli opäť premietli, zistili ste, že bolo oveľa viac lepších riešení ako to, ktoré ste spravili vy.
Daniela (48), sekretárka
„Pred pár rokmi som sa stretla s nepríjemnou situáciou v zamestnaní. Nešťastnou náhodou som si vypočula rozhovor môjho nadriadeného ako si dohaduje kšefty, ktoré firme mali skôr uškodiť ako pomôcť. Bola to veľmi nepríjemná situácia keď sme sa stretli zoči voči a obaja sme vedeli, že viem, to čo by som nemala. Nevedela som ako reagovať. Nestarať sa do toho?
Povedať mu pár milých slov o etike? Stála som tam a čakala čo bude. A nakoniec som vôbec nezareagovala. Nechala som to tak. Teraz si to trocha vyčítam, lebo nakoniec na to doplatili dve kolegyne, ktoré prišli o miesto, keďže firma musela prepúšťať.“
Eva (33), marketingová manažérka
„Nedávno sa mi stala pre mňa naozaj zvláštna situácia. Nastúpila som na nové pracovné miesto dostala za šéfa naozaj pohľadného a šarmantného muža. Baby v kancelárii okolo neho krúžili ako osi. Ja, keďže som šťastne zadaná, nie. Možno moja odmeranosť a maximálne profesionálne správanie v ňom vyvolali túžbu stoj čo stoj ma dostať. Začal nenápadne. Keďže som mala v tom čase narodeniny, ráno ma čakala kytica. Myslela som si, že je to vo firme bežné, i keď pohľady kolegýň dávali tušiť niečo iné. Zlom nastal, keď si ma šéf zavolal do kancelárie a dal mi malý darček- drahú zahraničnú čokoládu. Vraj len tak… Ostala som ako obarená a vôbec nevedela. Zobrala som ju a ponúkla kolegyne. Doma som si samozrejme nadávala, že som nemala nič prijať, lebo to bude pokračovať. Naozaj pokračovalo. Až kým som to rázne neukončila. A potom ukončil on so mnou pracovný pomer.“
Ingrid (41), stredoškolská učiteľka
„Nastúpil k nám nový mladý kolega. Samozrejme, tešili sme sa, že posilní náš učiteľský zbor a najmä ho omladí. Kolega mal však zvláštnu záľubu v rôznych sexistických narážkach a dvojzmyselných vtipoch. Keď s tým začal prvý krát pred mojimi očami, naozaj som nevedela, čo povedať. Vynadať mu, čo si to dovoľuje alebo ho ignorovať? Chvíľu som to nechala tak a dúfala, že sa to nejako samé „utrasie“ a kolega sám pochopí trápnosť situácie. Nestalo sa tak a preto som ho rázne upozornila, že ja nie som vhodný objekt na takúto srandu. Uznávam, asi som reagovala prudko a preto sú dodnes naše vzťahy veľmi vlažné.“