„Stávalo sa mi to pravidelne. Tri roky som pracovala z domu, bola som paňou svojho času a zrazu som sa zamestnala. Šok. Problém som mala úplne so všetkým, od ranného vstávania, cez prispôsobovanie sa kolegom až po únavu, ktorú som v práci nedokázala prekonať,“ vymenovala 27-ročná Zuzana, ktorá si zvykla kedysi po obede zabehať. Ani to už odrazu nebolo možné.
Prepnúť na celkom iný režim bol poriadny zaberák. „Predtým som mala poriadne rozbitý deň, ale mne to vyhovovalo. Robila som si, čo som chcela a predsa som všetko stihla,“ povedala ďalej. Jej bežný deň počas leta napríklad vyzeral tak, že si ráno išla na aj na tri hodiny zaplávať, spojila to s opaľovaním a relaxovaním. Potom si chvíľu čítala na balkóne, odišla na pracovné stretnutie a pracovné resty si nechala na večer. „V tom čase som bola single, čo som si aj patrične užívala. Nemôžem sa sťažovať, napriek tomu hovorím, že všetko má svoje plusy aj mínusy,“ zhodnotila.
Po príchode do zamestnania bojovala v prvom rade s únavou. Odstraňovala ju kofeínom a spočiatku hodinovým spánkom bezprostredne po tom, ako sa z práce dotiahla domov. Boj s kolegami až taký ťažký, ako si predstavovala, našťastie nebol. „Vyhovovalo mi, že som už neplakala ako predtým nad tým, že ani poriadne nemám s kým vyjsť na kávu, pretože všetci sú v čase, kedy sa mi najviac chce, v práci. Toto odpadlo, pretože som sa naučila chodiť na kávu s kolegyňou.“
Čo však bol úplne najväčší problém, bolo sústredenie. „V práci som sa nevedela na nič sústrediť. Kým doma som si to zariadila tak, že som zapínala počítač vo chvíli, kedy mi to pálilo, tu som odrazu musela poctivo presedieť pri počítači osem hodín a veľakrát sa tváriť, že niečo robím.“ V skutočnosti chatovala s kamarátkami a robila rôzne iné hlúposti. „Dopadlo to tak, že som sa ponáhľala z práce domov, aby som si mohla napísať maily a urobiť iné resty z práce, ktorú som si na pracovisku nestihla.“
Všetko však napokon zariadila inak. A to hneď, ako zistila, že jej to robí v živote neplechu. „Nič mi nepomohlo viac, ako zapisovať si každý deň povinnosti, ktoré ma čakajú. Od súkromných, že potrebujem zaplatiť elektrinu, až po pracovné, ktoré sa týkali toho, komu sa mám kedy a s čím ozvať.“ Pomaly sa začal život uberať do iných koľají a začal sa podobať na život jej kolegýň. Konečne, bolo na čase! Veď nielen prácou je človek živý!