V susednom Česku sa nedávno uskutočnil prieskum, ktorý organizovala stránka Scuk.cz a spoločnosť Veolia Voda – jeho cieľom bolo zistiť, ako sú na tom hostia v reštauráciach s vyjadrením požiadavky o vodu z vodovodného kohútika. Výsledky svedčia v prospech českých klientov – až 60 percent sa totiž nebojí požiadať o servírovanie vody z kohútika, hoci nie je v ponuke. Ďalšia tretina sa síce spýta, ale hanbí sa alebo je jej to nepríjemné. Každý desiaty hosť reštaurácie sa na možnosť dostať pitnú vodu z vodovodu nepýta vôbec.
Zaujímavosťou je, že českí zákazníci sú dokonca ochotní za vodu z vodovodu zaplatiť – necelé dve tretiny sú ochotné zaplatiť len symbolickú čiastku. Od 5 do 10 českých korún. Tretina Čechov je schopná platiť za vodu z vodovodu aj vyššiu sumu – s podmienkou, že bude nižšia ako cena balených vôd. Zvyšok je principiálne proti plateniu za vodu z vodovodu.
Za zaujímavosť stojí aj fakt, že väčšina zákazníkov priznala, ak na požiadanie vodu z kohútika nedostanú, rozhorčí ich to. Ale podnik opustia len štyri percentá z nich.
Samozrejme, reštaurácie nie sú povinné servírovať vodu z kohútika. Niekedy ide o neochotu personálu, častejšie však toto rozhodnutie vychádza z príkazu majiteľa alebo vedúceho prevádzky. „Viackrát sa nám stalo, že mi čašník odmietol priniesť vodu z vodovodu. Povedal, že osobne s tým nemá problém, ale majú na to výslovný zákaz od šéfa. Vraj nech si ľudia kupujú stolové vody,“ hovorí Iveta z Bratislavy.
Je pochopiteľné, že inak sa dá vnímať, ak do podniku príde človek, ktorý si objedná jedno espresso a žiada k nemu pohár čistej vody. Z finančného hľadiska totiž vtedy majiteľ reštaurácie „prichádza“ o zhruba polovicu tržby. Cena káv a nápojov je dnes približne na rovnakej úrovni. Aj v takom prípade by však ochotný a ústretový podnik mohol zákazníkovi vyhovieť.
Ak však do reštaurácie prichádza na kompletný obed s dezertom napríklad dvojica partnerov, skupina kamarátov či celá rodina, nevyhovieť požiadavke dostať pitnú vodu môže byť jedným zo znakov chamtivého majiteľa. „Útrata sa pri dnešných cenách v reštaurácii môže vyšplhať pri skupine štyroch osôb pokojne na sto eur. Ak nám podnik odmietne servírovať vodu z kohútika, odchádzame. V tomto som principiálny,“ vyhlasuje Igor, ktorý tiež žije v Bratislave. Pracoval v USA a navštevoval reštaurácie, kde je bežné pýtať si vodu z kohútika (tap water). Dostal ju vždy. Treba však dodať, že v New Yorku, kde strávil polroka, si väčšina podnikov priamo do účtu už určuje povinnú, a nie malú, výšku sprepitného – takzvanej platby za servis.
Iné skúsenosti má však Klára z Ružomberka, ktorá pracovala dva roky v Londýne. „Aj vo Veľkej Británii sa vedie boj o to, či servírovať alebo neservírovať vodu z kohútika,“ hovorí. „Niekde uspejete, niekde nie. V posledných rokoch som dokonca zachytila kampaň, ktorá povzbudzovala zákazníkov, aby si pitnú vodu pýtali. No neexistuje zákon, ktorý by donútil reštaurácie servírovať ju a mnohé takúto prosbu odmietajú. Vraj aj to sú náklady a nevidia dôvod, prečo by mali servírovať,“ vysvetlila.
V prospech jej slov hovorí aj prieskum z minulého roka – z už spomenutej Ameriky. Z 50 miliárd nápojov, ktoré v roku 2011 servírovali hosťom v amerických reštauráciach, tvorila voda z vodovodu až 10 percent. Ako zistil denník Orlando Sentinel, podávanie pitnej vody vzrástlo o 3,2 percenta, ale predaj nápojov klesol o 3,6 percenta. Napriek tomu v prevažnej väčšine amerických reštaurácií takúto vodu podávajú – skrátka to vychádza z filozofie perfektnej služby zákazníkovi.
A čo vy? Máte už skúsenosti s požiadavkou o pitnú vodu. A aké boli na ňu reakcie? Podeľte sa s nami v debate o vaše skúsenosti a poznatky a zapojte sa do ankety.