Je pravda, že aj Tokio má svoje čaro a nedám naňho dopustiť. Hlučné preľudnené miesto, kde párty nekončí ani o ôsmej ráno a kde je nonstop organizovaný chaos.
Kjóto sa nachádza asi 520 kilometrov juhozápadne od Tokia, ale nech vás tento údaj neplaší – šinkanzenom (rýchlovlakom) ste tam za chvíľu, keďže dokáže ísť až 300-kilometrovou rýchlosťou za hodinu. Existencia Kjóta sa datuje už od stredoveku. V tej dobe tu bolo snáď najviac palácov, brán, relikviárov, chrámov vďaka budhizmu.
Práve Kjóto bolo dlhé roky hlavným mestom Japonska a od roku 1994 je zapísané na zozname svetového dedičstva UNESCO. Samozrejme, Japonci berú Kjóto ako svoju modlu a aj keby sem nechodili iní turisti, historickú časť mesta každoročne navštívi desať miliónov Japoncov. Kjóto sa delí na dve časti – starú a novú, pričom v novej časti nenájdete nič, čo by narúšalo neopakovateľnú atmosféru tohto mesta.
Keď som vystúpila zo šinkanzenu, ohúrila ma úžasná moderná stanica, kvalitné infocentrum, kde dokonca rozprávali po anglicky. Navigovali ma správnym smerom – to bol zázrak, pretože Japonci vo všeobecnosti stále nechcú komunikovať po anglicky, lebo sa hanbia. Keďže stále platí, že „nie“ je nezdvorilé povedať, pošlú vás aj do samého pekla. Poradili mi, že celodenný lístok na autobus sa oplatí viac ako iný druh dopravy a dali mi zadarmo mapy a plány pamiatok.
Na Kjóto nestačí ani päť dní, stále máte čo objavovať a okrem toho ste obmedzení aj časovo, pretože pamiatky sú od seba dosť vzdialené a prehliadky končia medzi 16 – 17. hodinou. Ja som mala len jeden deň, preto som sa rozhodla pre palác Ninomaru – sídlo šoguna, Zlatý pavilón a známy rajón, kde ešte stále žijú gejše s názvom Gión.
Atmosféra Kjóta je presiaknutá rozprávkou, históriou a dá sa povedať že aj pohodou. V paláci Ninomaru sa, bohužiaľ, nesmelo fotografovať, ale asi najväčšou zaujímavosťou je tu „spievajúca“ podlaha. Samozrejme, že nebola skonštruovaná z roztopaše, ale preto, aby boli šogunovi strážcovia vždy v strehu. Nedalo sa totiž po nej prejsť potichu ani po špičkách, takže ak chcel niekto nepozorovane vniknúť do paláca, nemal šancu. Z druhej strany paláca bola prekrásna záhrada a v ten moment som si myslela, že už nemôžem byť viac uchvátená. Lenže to som ešte netušila, aký pocit vo mne zanechá Zlatý Pavilón.
Keď som prechádzala vstupnou bránou, nič nenasvedčovalo pomaly až gýčovému pohľadu. Kráčala som v rade a pomaly som prechádzala udržiavaným parčíkom, až kým som nezostala stáť s otvorenými ústami pozerajúc na Zlatý Pavilón, ktorého odraz spočíval na zelenej hladine jazera. Je to presne také miesto, ktoré sa vám vryje hlboko do pamäti a keď ho uvidíte aj niekoľko krát za život, vždy na vás urobí dojem. Dnu sa ísť nedalo, ale každé poschodie pavilónu je urobené v inom architektonickom štýle.
Hovorí sa, že kto uvidí gejšu, bude mať šťastie a gejšu uvidí len ten, kto si to zaslúži. Ja som sa myšlienky na to, že ju uvidím vzdala. V Gione som sa išla najesť do reštaurácie, ktorá je známa tým, že do nej sa chodia stravovať aj gejše, ale nebola tam ani jedna. Samozrejme, mohla som si zaplatiť predstavenie gejší, ale potom to neplatí. Chvíľu som teda kľučkovala pomedzi staré domy úzkymi uličkami a dúfala som, že sa aspoň jedna ukáže, ale nič také sa nestalo.
Zastavila som sa teda ešte v chráme, kde sa chodia gejše modliť, ale keďže padal súmrak, musela som sa poponáhľať aby som stihla obchodíky v modernej štvrti. Akonáhle som vyšla z chrámu a postavila som sa na prechod pre chodcov, pohľad mi spočinul na dvoch gejšiach. Keď sa rozsvietila zelená, drobnými krôčikmi cupitali smerom ku mne, ale keďže upriamili na seba všetku pozornosť okoloidúcich, začali si zakrývať tvár. Napriek tomu sa mi podarilo urobiť dve fotografie aj za cenu, že ma skoro zrazilo auto.
Text: Gabi H. pre Žena.Pravda.sk
Foto: SHUTTERSTOCK
