A hoci experimenty s organickou kuchyňou a rozličnou exotikou pravidelne prichádzajú (a veru aj veľmi rýchlo odchádzajú, podľa nálady lovcov novostí, ktorým nie je nikdy nič dosť nové), len máločo otrasie tradičnými zvyklosťami bežnej slovenskej populácie.
Suši, ako bežný pouličný pokrm obyčajných Japoncov, sa u nás stalo exkluzívnou lahôdkou, čínska kuchyňa sa nám dostala pod kožu pre jej ľahkú dostupnosť (hoci, spomínam si na sladké staré časy jedinej čínskej reštaurácie v republike, na pražskej Vodičkovej ulici, kam sa pozývali len tie najvzácnejšie návštevy a zodpovedali tomu aj ceny), Taliani nás už roky dostávajú svojimi arómami, možno ešte k tomu občas zachytíme závan mexickej či indickej kuchyne… Aby sme sa šťastne a s úľavou vrátili späť k pečenému kurčaťu, rezňu a klobásam.
Sme vidiecky národ, nedôverčivý k novotám. Keď si už na niečo zvykneme, ťažko nás od toho odtrhnúť. Neradi experimentujeme – a keď už to musí byť, tak veľmi, veľmi opatrne, prosím. V ústach ešte stále cítim pizzu, ktorá počas jednej návštevy u známych chutila ako klasický slovenský podplamenník. A to nehovorím o „slovenskom rizote“ a „slovenskej Číne“.
Má to však aj svoju svetlú stránku. Počas mojich výletov na Island, do Estónska, Lotyšska či Nemecka miestni obyvatelia krútili hlavami alebo sa aspoň uškŕňali, keď som túžil ochutnať ktorúsi národnú špecialitu. Ak chceme niekomu ponúknuť typické slovenské jedlo, stačí ho len jednoducho pozvať domov na nedeľný obed. A tak to má byť! Vďaka za makové šúľance, vďaka za strapačky, vďaka za dobre prepečenú jaternicu! Čo by sme bez nich robili?
Text: Peter Krištúfek, autor je spisovateľ a režisér
Foto: archív Pravdy