Dnes je z Andyho Krausa rešpektovaný televízny scenárista, ktorý má v rukách osudy množstva hercov. Jeho seriál Panelák 18. februára oslávi presne päť rokov na obrazovke. Vysiela sa už jeho jedenásta séria – 920. časť! Andyho Krausa Panelák ešte stále neomrzel.
Pred piatimi rokmi ste na otázku, ako sa máte, odpovedali: rýchlo a zbesilo. Zmenilo sa to?
Panelák sa mi podarilo dostať do fázy, že už mi nespôsobuje pocit „rýchlo a zbesilo“. Veľkú časť roboty postupne prenášam na iných ľudí, takže mi už neberie toľko času a energie ako predtým. Ale som workoholik a hneď ako sa mi uvoľní kapacita, nejakú prácu si vymyslím. Teraz je to film. Chceli by sme ho točiť v lete. Lenže okolo filmu je aj veľa netvorivej roboty, ako je zháňanie peňazí, takže som sa zasa dostal do situácie „rýchlo a zbesilo“.
Film Zberateľ má byť čistá komédia. Máte pocit, že sa ľudia málo smejú?
Vzniká málo slovenských filmov, na ktorých by sa ľudia mohli schuti zasmiať. Preto chceme urobiť rodinnú komédiu, ktorá má svoj príbeh – nebude to žiadny Kameňák poskladaný z prvoplánových vtipov. Naším cieľom je komerčne úspešná komédia, na ktorú človek príde do kina a bude odchádzať s dobrým pocitom, že si oddýchol, zabavil sa a pošle ďalej pozitívnu energiu…
Kedy sa majú ľudia smiať – keď je dobre alebo v čase krízy, aby prišli na iné myšlienky?
Smiať by sa mali stále, ale smiech má v rôznych chvíľach rôzne poslanie. Samozrejme, je príjemnejšie zabávať sa, keď je všetko v poriadku a smiech je akýsi bonus navyše. Rehotať sa v kuse nedá, ale smiech má význam aj v ťažších situáciách. Ak sa divák vďaka nášmu filmu aspoň na hodinku a pol dostane kamsi inam, tak je cieľ splnený. Smiech je až fyzicky prospešný. Ale asi to funguje aj naopak, lebo inak si neviem vysvetliť vysokú sledovanosť relácie Modré z neba. To sú také tragické príbehy, že ich nedokážem pozerať. Zrejme ľudia, ktorí sú v pohode, takýto typ programu nemusia, lebo ich to z dobrej nálady vytrháva opačným smerom. Naopak, ľudí v ťažkej situácii takáto relácia osloví, povedia si, že niekto je na tom ešte horšie ako oni. Mrzí ma, že je na Slovensku toľko smutných ľudí.
Vráťme sa ku komédii. Vy tvrdíte, že dobrá komédia sa nedá robiť za málo peňazí. Ako sa vám zháňali peniaze?
Ešte stále ich zháňame. Osobne som oslovil len ľudí, ktorých dlho poznám, a tak sa nehanbím prísť a nadhodiť túto tému. Zvyšok riešia šikovní ľudia, ktorí sa zháňaním peňazí živia. Vďaka tomu, že máme dobrých mediálnych partnerov, nemusíme pýtať peniaze bez ponúknutia protislužby – máme veľa možností v rámci filmu a celého proma okolo. Takže nemusíme nikomu ostať čosi dlžní. Urobiť dobrú komédiu za málo peňazí je naozaj ťažké. Viem si predstaviť nízkorozpočtový psychologický film – ale ten pravdepodobne nebude komerčne zaujímavý, lebo náročných divákov je málo. Možno vyhrá ceny na mnohých festivaloch, ale do kina naň príde tisíc ľudí. Pre väčšinového diváka treba urobiť niečo dynamické, rýchle, uvoľňujúce a obsadiť hercov, ktorí sú dobrí komici a zároveň sú ťahačmi na divákov…
Na čo ide v komédii najviac peňazí? Na platy hercov, prostredie, filmové triky?
Trikov až tak veľa mať nebudeme. Ale film Zberateľ bude mať dve verzie. Bude sa vyrábať ako rodinná komédia, na ktorú môžu prísť poobede a cez víkendy aj deti od 7 rokov, a tiež večerná verzia, ktorá bude dlhšia a jemne pikantnejšia. Okrem toho je na komédii drahé aj to, že situácie sa musia striedať v rýchlom slede, a preto obrazy musia byť krátke. To je náročné. Psychologická dráma znesie 15-minútový obraz s tromi hercami v jednej miestnosti. Ale na to potrebujete náročného diváka, ktorý ocení hlbokomyseľné filozofické dialógy. Zatiaľ čo väčšinového diváka treba stále držať v deji, potrebuje minimálne jednu vtipnú pointu za minútu a rýchle striedanie prostredí, v ktorých sa dej odohráva. Pritom každý jeden obraz treba nielen natočiť, ale aj pripraviť – nasvietiť atď. A príprava jedného obrazu trvá niekedy dlhšie ako samotné natočenie. Preto za deň nenatočíme 30 minút filmu, ale osem. Počet filmovacích dní narastá a z toho sa odvíja potrebné množstvo peňazí.
Koľko stojí takýto film?
My sme si povedali, že ak do konca marca zoženieme dve tretiny rozpočtu, pôjdeme do toho. Minimum je 750 000 eur, za menej peňazí nemá význam ani začínať, lebo by sme boli nútení robiť kompromisy, a to nechceme. Som ochotný investovať aj niečo z vlastných zdrojov, lebo urobiť film je môj sen. Nejdem na ňom zarobiť. Ak by film náhodou zarobil, investoval by som do ďalšieho filmového projektu. Ale na Slovensku je to v tomto biznise strašná bieda.
V čom je problém?
Keby u nás bola aspoň taká návštevnosť kín ako v Čechách. Viem, že majú dvakrát taký veľký trh ako my, ale tam príde na dobrý film priemerne 10 % z desať miliónov obyvateľov. U nás sú to dve percentá z piatich miliónov. Takže film so stotisícovou návštevnosťou je megaúspech, a my máme ako producenti z jedného lístka približne jedno euro. Takže to by muselo prísť 750 000 ľudí, aby som nepotreboval sponzorov. Keď Harry Potter ako najúspešnejší zahraničný film roku 2011 mal u nás 212 000 divákov, tak vidíte hranicu možností na Slovensku.
Ako vám napadlo urobiť film o vlkolakovi, upírovi a iných netvoroch? Inšpiroval vás populárny Twilight?
Ani nie, ale mojím obľúbeným autorom je Terry Pratchett, ktorý píše veľmi ľahké a komediálne knižky zo sveta nazvaného Zeměplocha. Tu vedľa seba fungujú ľudia, trpaslíci, obri, golemovia – každý z nich má nejaké danosti, napríklad vlkolaci robia policajtov. Vznikajú tam veľmi pekné príbehy. Svet fantasy postavičiek naráža na svet ľudí, čo je veľký priestor na vznik komiky. Presne o tom by mal byť aj náš film. Keď niekomu poviem námet: depresívny milionár nevie, čo robiť od nudy, tak začne zbierať posledných žijúcich netvorov, až tak komicky to neznie. Ale je to také absurdné východisko, že sa na to dá navešať množstvo komických situácií – ako to boháč tají pred svojou rodinou, ako chcú tieto postavičky z jeho zámočku utiecť, ako je duch osemročného dievčatka vlastne najživotaschopnejší zo všetkých netvorov – mentálne totiž má už 33 rokov, ale ostatní netvori sú prakticky nepoužiteľní – upír bol naposledy medzi živými pred 150 rokmi, morská panna má problém s plutvou, vlkolak má zasa problém, keď sa blíži spln, takže vodcom skupiny je duch dievčatka, čo je komické. Osemročné dievčatko (bude nadabované dospelou herečkou) vysvetľuje dospelým, ako to na svete chodí – a má prehľad, pretože sleduje televíziu.
V čom bude iný upír Koleník ako upír v podaní Roberta Pattinsona?
Bude krajší a viac komický, pretože bude hovoriť štúrovskou slovenčinou. Naposledy bol totiž na svete za čias Ľudevíta Štúra, s ktorým sa osobne poznal a práve on Štúra na tej poľovačke nešťastne postrelil. Hovorí teda zvláštnym jazykom a všetci si myslia, že je to popletený poľský turista. Oblečený bude v kostýme z toho obdobia, ktorý Koleníkovi veľmi svedčí. Na rozdiel od romantického Twilightu bude náš film zábavnejší, aj keď môžem prezradiť, že aj v Zberateľovi sa nám do upíra zamiluje milionárova dcéra.
Ako na postavu upíra Ján Koleník zareagoval?
Veľmi sa potešil. Nadchlo ho to, čosi také ešte nikdy nerobil. Vlastne všetci herci, ktorých som oslovil, sa potešili. Každý herec chce robiť film. Seriál je síce fajn, ale každý chce robiť čosi, čo má bližšie ku skutočnému herectvu. Na plátne to predsa len vyzerá inak ako v televízii. Všetci čakali akúsi paródiu na Twilight a nakoniec boli milo prekvapení, že všetky scény do seba zapadajú, majú pointy a nechýba happyend. Možno je to tým, že tento film vznikal dlho – mal som ho v hlave asi dva a pol roka. Potreboval som len moment, ktorý má nakopne – a to bola pesnička If she knew what she wants od kapely Bangles. Počul som ju v aute a zrazu sa mi začal v hlave dávať – odzadu – dohromady film. Napísanie scenára už bolo rýchle, mal som ho asi za dva týždne. Potom bola dvojtýždenná fáza odležania a začal som škrtať. Momentálne som na tretej verzii a blížim sa k definitíve.
Čo povedali na námet nádejní sponzori?
Zaujímal ich hlavne mediálny balík, v rámci ktorého by sa mohli prezentovať. Mám výhodu, že mám za sebou istú úspešnú robotu v rámci komédie, a tak si môžu povedať: je to film od tvorcov Susedov, Paneláka… Úspech sa nikdy nedá garantovať, ale pravdepodobnosť úspechu má nejaké percentá. Veľmi verím pozitívnej energii všetkých, čo sa na filme podieľame, hádam to nemôže dopadnúť zle.
Je to pre vás oddych od Paneláka?
Vlastne áno, lebo točiť by sme mali v lete, keď sa Panelák nevyrába. V lete vždy oddychujem, ale toto bude príjemné – budem síce robiť, ale bude to zábava. Prvá fáza je scenár, to je hotové, druhá fáza je zohnať ľudí, na réžiu sa necítim, preto som oslovil Barboru Kardošovú, ktorej prácu dobre poznám a aj keď ešte nerobila celovečerný film, som prevedčený že je to správna voľba.
Ste pripravený na to, že prídu opäť kritické hlasy o jednoduchej zábave?
Keďže som podpísaný pod projektmi ako Keby bolo keby a Pod povrchom, už ma ľudia vnímajú trochu inak. Aj v rámci humoru nastal posun. Uragán bol čisto prvoplánový kabaret, žiadna jednoduchšia zábava už asi neexistuje, potom boli Susedia – to už neboli len rozohraté vtipy, ale autorské scénky a Panelák je opäť posun. Máme veľa divákov, ktorých by som radil medzi náročných. Panelák pozerajú aj intelektuáli, ktorí si potrebujú oddýchnuť. Ja totiž chcem urobiť niečo pre väčšinového diváka, ale neuraziť toho náročného.
Vraj vás to k divadlu nikdy neťahalo, v čom je iné oproti televízii a filmu?
Sú tam dva momenty – ja ako účastník tvorby a ja ako divák. Nemyslím si o sebe, že som dobrý herec. A v divadle je to vidieť. Zatiaľ čo vo filme a televízii sa nedostatky dajú zakryť, tam ide viac o techniku ako prežívanie. Ako herec som sa necítil dobre ani pred kamerou a na javisku už vôbec. A potom prišiel Uragán a postavička Lászlóa, ktorá je moje alter ego. László je Andy Kraus bez zábran – maďarský prízvuk mi ide, lebo viem po maďarsky, tie scénky sa mi dobre vymýšľali, lebo mám veľa známych, ktorí hovoria maďarskou slovenčinou. Všetky skomoleniny som si zapisoval a potom ich využíval. Aj teraz mi volal jeden človek z Dunajskej Stredy: pán Kraus, tak ťažko som si na vás zožehnul číslo… Ako herec som teda skôr strpel televíznu kameru ako divadlo. Asi preto som si ani ako divák k divadlu nevytvoril dobrý vzťah. Výnimkou je divadlo GUNAGU. Filmy mám radšej…
Ktoré napríklad?
Podľa nálady. Dokážem si vychutnať Čiernu labuť aj Smrtonosnú pascu. Kameňák už nie, ale napríklad Vo štvorici po opici áno. Potom sú filmy, ku ktorým sa rád vraciam – napríklad sci-fi Piaty element.
Takže ste netúžili robiť veľké umenie, ale skôr baviť ľudí?
Keď som skončil školu, dostal som angažmán v Nitre. To bolo celkom dobré, lebo do Národného divadla sa dostal málokto priamo, od nás tuším len Inge Timková. Akoby sa kvalita študenta odzrkadľovala v tom, ako ďaleko od Bratislavy dostane angažmán. Takže Trnava, Nitra boli ešte stále dobré. Vtedy tam bol Jožko Bednárik, ale ja som napriek tomu odmietol a šiel robiť čašníka. Dostal som akýsi panický strach, že sa zavriem do kamenného divadla a každý deň tam budem štyri hodiny skúšať. Zažil som to ako študent dvakrát na Malej scéne. Keď som si pomyslel, že každý deň od desiatej do druhej budem niečo skúšať šesť týždňov dokola, furt to isté, ešte ma možno obsadia do niečoho, čo ma nebude baviť, no to nie. Tak som šiel radšej robiť čašníka s tým, že život mi niečo prinesie. A priniesol. Hovorím si, že naše životy niekto riadi. Keď sa mi nedarí, poviem si, pokoj, o päť rokov uvidím, že to na niečo bolo dobré. A spätne vidím, že aj neúspechy ma kamsi posunuli.
Divadlo vás síce nebavilo, ale štúdium na VŠMU ste hádam nebrali ako omyl?
Nie, aj keď si myslím, že niektorých študentov môžu profesori skôr zabrzdiť. Niekedy by som niektorým šikovným, talentovaným herečkám tak rád povedal, aby na tú školu nechodili. Štyri roky ich nikam nepustia hrať, ľudia na nich zabudnú a ich dobre rozbehnutá kariéra sa skončí. Za našich čias učili na škole skutočné herecké osobnosti. Dnes ich tam veľmi málo. Na VŠMU by mal ísť podľa mňa iba človek, ktorý je presvedčený, že chce robiť výlučne divadlo. Taký, ktorý nebude chcieť slávu a bohatstvo, ale bude mať divadlo ako rehoľu a bude sa v tom vyžívať.
Našli ste sa v písaní scenárov. Je to pre vás aj po rokoch ešte stále výzva alebo sa to už stáva trochu rutinou?
Písanie scenára k Paneláku už nie je výzva, ale nie je to ani rutina. Stále ma baví stretávať sa s tímom spolupracovníkov a myslím si, že diváci by odhalili, ak by nás to nudilo. Vytratil by sa ten nadhľad. Za päť rokov sme pootvárali toľko tém, dej je taký rozvetvený, že máme množstvo možností na ďalšie zápletky, máme veľa skvelých hercov…
Ako dlho sa to s Panelákom dá ešte ťahať? Ďalších päť rokov?
Určite áno. Herci sa obmieňajú, z tých, čo sú v seriáli od začiatku, už ostalo asi len šesť, ostatní sú noví. Možno o desať rokov už tam z tých pôvodných nebude hrať nikto, prídu nové postavy, príbehy. Raz za čas treba osadenstvo obmeniť. Možno sa bude frekvencia obmien zvyšovať.
Prečo nevydržala konkurenčná Ordinácia? Vyčerpá sa nemocničné prostredie skôr?
Aj my máme s nemocnicou trochu problém, je tam len 6–7 hlavných postáv a už sme minuli všetky linky, aby sme divákom ponúkli nejaké nové príbey. Nemocničné prostredie diváka baví, len ak sú medzi postavami zaujímavé vzťahy, intrigy, láska, nenávisť. Príbehy týkajúce sa konkrtétnych prípadov a problémov okolo nich – na tom diváka neudržíme. Chcelo by to celú nemocnicu zbúrať a postaviť novú s novými hercami. Ale nemám to svedomie urobiť to, lebo herci, ktorých máme, sú dobrí, len je problém vymýšľať im nové príbehy.
Máte zaujímavú pozíciu – vytvárate osudy ako taký pánboh…
Vy mi vidíte do hlavy, presne tak to cítim. Ale aj to má dve roviny – keď rozhodnem o osude postavy, zároveň rozhodnem o osude herca. A to je ešte väčšia zodpovednosť. Zrušiť postavu nie je až taký problém, nemám žiadne výčitky, lebo to je čosi virtuálne, ale potom si uvedomím, že je na to napojený nejaký človek, ktorý má vďaka Paneláku svoju finančnú istotu. A ja mu ju teraz urežem? Sú to nepríjemné rozhovory, ale občas to urobiť treba. Nerád oznamujem hercovi, že jeho postava končí. A my naozaj vo väčšine prípadov nerušíme hercov preto, že by nefungovali. Ale stále nám pribúdajú noví, nikoho nerušíme a časom sa dostaneme do stavu, že produkcia už nie je schopná dať dohromady toľko hercov v jeden deň. Aj finančne je to náročné. Potom občas musíme urobiť rázny sek a oznamovať zlé novinky hercom. S tým budem mať vždy problém.
Musíte to hercovi oznámiť osobne?
Nemusím, ale vo väčšine prípadov to robím.
Čítala som, že ste napoly Maďar. Kde ste vyrastali?
Napoly Maďar? Skôr na štvrtinu. Starí rodičia sa narodili ešte v Rakúsko-Uhorsku. Paradoxne žili v Bojniciach, kde som sa aj ja narodil. Oni sa hlásili k maďarskej národnosti, starý otec bol kunsthistorik a dostal prácu v Bojnickom zámku. Dostal tam aj dom s obrovskou záhradou a myslím, že bol jediný Maďar široko-ďaleko. Do piatich rokov som u starých rodičov trávil veľa času, u nich sa rozprávalo len po maďarsky. Mama zasa bola z komunity starých Prešporákov, naučila ma aj po nemecky. Maďarsky sa dorozumiem, aj keď cez telefón mám občas problém.
Začínali ste ako detský herec, ale vraj máte na to útrpné spomienky…
No útrpné. Furt som hral deti s tragickým osudom. Buď to bolo dieťa z polepšovne, alebo adoptované, alebo padlo do výťahovej šachty – niekedy všetko dokopy, vždy bolo nejaké problémové, takže ma to nebavilo. Aj sa divím, že som sa nakoniec dostal ku komédiám – možno som si to chcel vynahradiť. Detských tvárí nebolo veľa, ešte Peter Kočiš alebo Richard Stanke, ale asi nemali také smutné oči ako ja, tak som si to vyžral. Vtedy sa točilo veľa, ročne som natočil 5–6 inscenácií. Skôr som trpel preto, že ma to oberalo o čas s kamarátmi. Keď sa točilo počas vyučovania, to bolo super, ale nebavilo ma byť zavretý v štúdiu o šiestej večer, preboha.
Dovolili by ste vašim deťom hrať v seriáli?
Ony strašne chceli – len aby sa pochválili v škole. Každý si zahral malú epizódku, Boris v Susedoch, malá Zoja raz v Paneláku. Zoja je trochu exhibicionistka, ale Boris nie, ten je filozof, stále si niečo číta.
Pred časom ste kolegyni na otázku, čo je na vašej práci najťažšie, odpovedali: že nemá konca…
To sa týka Paneláka. Tam človek nevie, ako si rozložiť sily, lebo nemá presne daný počet častí. Asi je to aj dobre. Mohli by sme seriál ukončiť, ale ten pocit zodpovednosti: koľkým ľuďom zmením život. Päť rokov istoty a zrazu čo? Hlavné postavy by mali problém, lebo minimálne rok by ich všetci vnímali ako postavy z Paneláka. Druhá vec: aj ja mám rodinu, dve deti, som živiteľ a Panelák je značná časť môjho príjmu. Keby som ho zrušil, nie že by sme nemali z čoho žiť, ale bol by to veľký skok v rámci rodinného rozpočtu. Veľakrát rozhodujú aj tieto praktické veci. Rád by som raz zažil taký pocit slobody, že mi bude jedno, koľko zarábam a nebudem sa starať, či herci a diváci nadávajú. Párkrát som už bol blízko úvah, že skončím. Hlavne, keď sa nedarilo, keď prišiel Onur. Asi som si to priveľmi pripúšťal. Mohol by som si povedať: no a čo? Mám rovnaké peniaze, či má Panelák sledovanosť osem percent, alebo dvanásť. Ale mňa baví porážať konkurenciu.
Vidíte, a kto si dnes spomenie na Šeherezádu?
Diváci sú niekedy zradní. Niektorí majú Panelák ako drogu a nevedia si večer bez neho predstaviť, ale potom príde nejaký jednorazový projekt konkurencie a oni si povedia: teraz to vyskúšam a potom sa k Paneláku vrátim. Panelák má tú výhodu či nevýhodu, že sa k nemu dá vrátiť po rokoch a divák do neho môže opäť naskočiť.
Text: Katarína Sedláková pre magazín Pravdy
Foto: Ľuboš Pilc pre Pravdu