Chlapec sa nevedel rozhýbať. Chodili spolu už dva roky, no on sa o spoločnom bývaní nezmieňoval. Petra si to vysvetľovala všelijako. Najpravdepodobnejšia verzia pre ňu bola, že to s ich vzťahom asi predsa len nemyslí vážne. Ak si pridala k tomu názory svojich kamarátok, okamžite mala hlavu v smútku. Vedela, že spoločné bývanie nie je ľahké a mnohým na tom skrachoval vzťah, no ona to vnímala ako dôkaz lásky.
Ak to nadškrtla, nechyta sa. Potom mala obdobie, kedy si vravela, že to nechá plynúť. Čo sa má stať, sa predsa stane, tak načo čosi urýchľovať? Povedala si, že na to dokonca prestane myslieť. Ale potom prišla šanca. „Samovi sa rysovala cesta do Austrálie. Najskôr som nedokázala prežuť, že uprednostnil kamaráta predo mnou, potom som sa s tým vyrovnala,“ skonštatovala. Čo sa jej však podarilo, bolo presvedčiť priateľa o tom, aby mohla v tom čase „strážiť“ jeho byt. Treba predsa polievať kvety, vetrať, svietiť. To je jasné…
Na jej veľké počudovanie, Samo súhlasil. Veď nech si to teda vyskúša. Petra sa cítila ako výherkyňa kľúčov a prázdny byt si začala užívať. Mesiac! Mesiac bude môcť v prázdnom veľkom krásnom byte tancovať. Prvý týždeň si veľmi užívala. So svojim priateľom sa v tom byte tak často nezdržiavala. Vždy to bolo kino, večera, spoločná dovolenka… Len občas k nemu prišla prespať a ráno sa už lúčili. Teraz sa ráno zobudila a na balkóne si počas babieho leta vypila kávičku. Do práce to mala zo Samovho bytu tak blízko, že tam začala chodiť na Samovom bicykli.
Neverila, že sa jej pobyt v priateľovom byte bude tak veľmi páčiť. To, čo nestihla počas vzťahu, teraz akoby doháňala. „Mala som pocit, že sa pripravujem na niečo dôležité. Akoby podvedome som cítila, že tu onedlho budem bývať. Skontrolovala som, kde je pošta, obchody, páčil sa mi dokonca part, predstavila som si, že v ňom budem kočíkovať,“ usmieva sa mladá žena. Po týždni sa rozhodla, že túto šancu využije a ukáže sa Samovi aj v inom duchu. Ako šikovná gazdinká.
„Najskôr som sa obávala, ako by Samo prijal, keby som mu umyla okná, no potom som sa do nich pustila. Neodolala som a napísala som mu o tom. Bol z toho nadšený,“ spomenula Petra. Všetko to považovala za posun v ich vzťahu. A udomácňovala sa ďalej. „Aby som nechodila každý druhý deň do svojho bytu, ktorý bol na opačnom konci Bratislavy, prišla som do Samovho bytu s obrovským kufrom. Mala som tam veci na mesiac a dokonca aj notebook a knihy, ktoré potrebujem k práci.“
Keď sa Samo vrátil, nestačil sa čudovať. Zmena v ich vzťahu sa udiala bez toho, aby sa o nej rozprávali. Na stene viseli nové hodiny – mimochodom, mimoriadne sa do priestoru hodili. Kúpila mu aj osobnú váhu, presne takú, po akej dlho túžil. A do toho vyglancované okná, povysávané, upratané. „Dostala som pusu a už som sa neodsťahovala,“ smeje sa na tom, ako sa to krásne zorganizovalo, Petra.