Foto: Robert Hüttner, Pravda
Arianna si sadla do kresla.
Ticho pozorovala súmrak nad Manhattanom. Obloha stále černela, vonku akoby zhaslo. Cítila, že príde búrka. V mnohom oslobodzujúca – aspoň prerazí neznesiteľné teploty a dovolí nebu plakať. S prvými hromami a bleskami počula, ako vo vchodovej zámke zašuchotal kľúč.
Sam.
Vošiel potichu, skúmal dolné podlažie ich bytu a hľadal známky toho, či ju nájde doma. Spozornela, telom jej prešiel kŕč. Popoludní bolo manželovo správanie v kancelárii nevyspytateľné…
Po chvíli sa ozval.
„Si doma?“
Jeho hlas prehlušilo zaburácanie hromu. Obloha razom úplne stmavla. Vo dvoje ju preťal blesk.
„Som,“ povedala nahlas a rázne.
Potom bolo ticho.
Sam sťažka dopadol do kresla, len tak tam sedel, jeho vyšportované telo sklonené do stareckého posedu, plecia zhrbené. Pozorovala ho zhora, cez otvorené dvere ich spálne sa jej zdalo, akoby od popoludnia, keď z neho sršal hnev a päsťou nepríčetne búchal do stola, zostarol možno aj o desať rokov. Nevládala k nemu zísť dolu, ale nevládala sa naňho ani takto dívať.
Kto komu vlastne ublížil? Kto koho podviedol? Kto koho oklamal?
Napriek tomu, že si spytovala svedomie, nevedela sa zbaviť slizkého pocitu, ktorý umocňovalo Evino rozprávanie o násilí.
On ju dnes predsa bezcitne udrel.
Facky v jeho kancelárii boli rozhodujúce.
Ponižujúce.
Také hnusné…
Má mu odpustiť?
Môže zabudnúť?
Prudko sa postavila, potriasla hlavou, snažila sa odplašiť už dobre známych démonov svedomia. Pristúpila k nemu, na plecia mu v úprimnej snahe, aby sa rozišli ako dvaja rozumní ľudia, položila ruky.
Sam ju jednou rukou chytil, druhou si stále podopieral hlavu. Cítil, že je nervózna. Prvýkrát v živote videla na jeho tvári slzy. Jej finančný žralok, jej sebavedomý, sebecký, násilnícky manžel sa na ňu pozeral cez zaslzavenú tvár, hľadel na ňu smutnými očami.
Všímala si nuansy, ktoré uňho nikdy predtým nevidela.
„Preboha, Sam!“ povedala ticho.
Mlčal, iba na ňu pozeral.
„Prepáč mi to všetko,“ vypadlo z nej.
V hrdle jej navierala hrča.
Sam stále mlčal. Nepohol sa, nepovedal ani slovo.
Arianna zneistela.
„Povedz, prosím, niečo.“
Nič.
Zdalo sa jej, že vonku zvoní umieračik, ktorý nadobro pochová všetko, na čom jej záležalo.
„Sam, povedz niečo!“
Nič.
„Čokoľvek. Neseď tu ako mŕtvy. Prosím ťa,“ žobronila Arianna a zdalo sa jej, že jej z jeho mlčania praskne hlava. Že z toho ticha zošalie.
„Teraz si šťastná? Toto si potrebovala? Vidieť ma na kolenách?“
„O čom hovoríš? Môžeš sa raz v živote na svet pozerať očami niekoho iného a uvedomiť si, že nejde vždy len o teba?“
„Moja žena chrápe s úplnou nulou, a to akože nejde aj o mňa?“
„Vieš čo, radšej mlč!“ skríkla Arianna a otočila sa mu chrbtom.
Po smútku v jeho očiach v zlomku sekundy nebolo ani stopy, svižne sa postavil. Na krku mu navreli zlovestné žily.
Prekvapila ju sila, s ktorou ju schmatol za rameno. Potriasol ňou na schodoch tak, že neudržala rovnováhu a spadla.
„Nie tak zhurta, moja drahá,“ stál nad ňou, oči zaliate krvou.
„Prestaň do mňa strkať. Už sa konečne ovládaj,“ kľakla si pred ním na kolená takmer do prosiacej polohy, ale inak by sa nepostavila.
Sam ju šmahom ruky opäť šmaril na zem.
„Drž hubu! Tu som pánom ja. Môžem ťa aj zabiť! Môžem, rozumieš?“ zahučal nepríčetne.
„Potrebuješ si dokázať, že si silnejší?“
„Drž hubu, povedal som,“ a rukou jej zakryl ústa.
„Sam, ovládaj sa. Prosím.“
Cítila poníženie, odpor, ale telo ju zradilo.
Arianna sa bála. Bola zvyknutá na Samovo citové vydieranie, kritiku, samoľúbosť a sebeckosť, nikdy však neprekročil hranicu a neznížil sa k hrubej násilnosti. Teraz však pred ňou nestál Sam, ktorého roky poznala, ale niekto úplne iný. Urazená samoľúbosť mu zobrala posledné zábrany a zjavne rozhádzala hodnotový systém dobra a zla. Už nevedel čo je a čo nie je za hranicou normálnosti.
Potom sa všetko dialo šialene rýchlo.
Nemo sa prizerala, ako z nej Sam strháva oblečenie, pritom sa divo škerí. Bezmocne bojovala vopred prehraný zápas. Na koberci v jej nádherne zariadenej obývačke, doteraz nepoškvrnenej, do nej vnikol.
Nevydala ani hlások.
Nebolelo ju to, aspoň tam dolu nie.
Necítila takmer nič, pretože Sam nebol nepríčetne surový a jeho extempore sa veľmi nelíšilo od ich doterajších spálňových etúd. V tom momente pravdy si uvedomila, že jej muž si ju bral, keď sa jemu zachcelo a nikdy ho v skutočnosti nezaujímalo, či ona chce alebo nie.
Ako už toľkokrát predtým, aj teraz tie nárazy pretrpela. Neprispôsobila sa jeho pohybom, nechala ho, nech si poslúži.
Doslova.
Andrea Coddington - Milovanie
Román Milovanie je zmesou vášne, lásky, vysnívaného života na pozadí toho reálneho, nevery, ktorá dávno prerástla do nekonvenčného vzťahu, neschopnosti rozhodnúť sa rozumom, poníženia a znášania dôsledkov, za ktoré môže bezhlavo zaľúbené srdce.
Milenecký trojuholník Arianny Blakovej sa zmenil na začarovaný kruh. Flirt s Gavinom Silarom už dávno nie je nevinný, manželstvo so Samom vôbec nie je perfektné. Násilie ju prekvapí tam, kde ho čakala najmenej. Vyvrcholenie tohto príbehu potvrdzuje, že v živote robíme rozhodnutia, s ktorými sa potom musíme naučiť žiť.
