Niekedy mám pocit, že nie som o generáciu, ale o celé storočie staršia," hovorí päťdesiatnička Aneta. „Dcéra bola celkom obyčajné dieťa. Vyrastala na mojich omáčkach a parených buchtách. Nikdy nebola tučná, naopak, skôr chudá, pretože celý deň behala po vonku. Dnes v jej knižnici nenájdete inú literatúru ako: Cukor je smrť, pšenica zabíja, mäso vraždí. Po tom, čo som dala Emke obyčajnú piškótu, dva týždne so mnou neprehovorila. Keby si radšej dopestovali zeleninu za domom. Na to však nie je čas. Treba na internet dávať najnovšie recepty na raw koláčik.“
Jedlo nie je jediný problém, ktorý Anetu trápi. „Keď majú prísť deti k nám, dcéra mi do telefónu diktuje, čo mám uvariť, samozrejme, z ovocia a zo zeleniny v bio kvalite. Je nemysliteľné, aby nám deti nechali na pár dní. Veď kde by som ja zohnala tie ich orechy na pranie či prírodnú kozmetiku! Hračiek majú tiež veľmi málo a vraj viac nepotrebujú. Nehovorím, že musia byť zavalené kopami umelohmotných hlúpostí, ale ja by som im tak chcela niekedy urobiť radosť…“
Aneta to pomaly vzdáva. Jej manžel je neústupný a „nové móresy“ svojej dcéry odmieta. Aneta mu na jednej strane rozumie, na druhej strane je ochotná prižmúriť oči a vyjsť dcére v ústrety. Preto, aby mohla byť so svojimi vnučkami. „Mamička pustí dieťa z rúk, ale starí rodičia musia dodržiavať jej pravidlá, aby nebola neustále v strese z toho, čo zase porušili. Môžu sa dohodnúť na kompromise a požiadať, či by v niečom mohli dostať trochu voľnosti,“ radí detská psychologička Mária Tóthová Simčáková.
Renáta z východného konca republiky, babka jedného vnuka, sa s požiadavkami na racionálnu výživu svojej nevesty zmierila, ba povýšila ich na niečo, čo prinesie úžitok aj jej. „Som sama, a tak mám viac času. Nerobí mi problém navariť malému zdravé jedlo. Nakoniec, keď to prospieva dieťaťu, musí to byť zdravé aj pre nás dospelých, či nie?“
Ktorá metóda je správna?
Metóda objatia, lenivé rodičovstvo, biovýchova – zdá sa, že každý výchovný systém má chybičku krásy. Deti rovnako ako ich rodičia sú individuality. Nájsť tú správnu – zlatú cestu – nie je jednoduché. Neexistuje žiadna vysoká škola rodičovstva, žiaden univerzálny návod, ktorý bude vyhovovať všetkým. Tak ako pri všetkom si treba dať pozor, aby výchovné postupy nezašli do extrému a rodičia sa nestali otrokmi zvoleného životného štýlu. Ak jeden z partnerov s nalinkovanou výchovou nie je stotožnený, problém je na svete. Český spisovateľ Michal Viewegh v románe Biomanželka vykresľuje trpko-smiešnu realitu manželského páru, kde sa z manželky stane žena, fascinovaná bio životným štýlom a ezoterikou. Nakoniec sa stane laktačnou poradkyňou, založí materské centrum a neskôr domácu školu. A v realite prichádza rozvod…
Iný spisovateľ, tentoraz z Británie, sa povenoval knihe s názvom Lenivý rodič. „Napísal som ju preto, aby som prežil detstvo svojich detí,“ hovorí Tom Hodgkinson. A po desiatich rokoch od jej vydania priznáva, že aj v jeho lenivom revolučnom výchovnom systéme sa vyskytli muchy… "Asi pred dvoma rokmi môj sedemnásťročný syn objavil čaro marihuany. Jeho izba smrdela trávou a stal sa z neho príšerný lenivec. Na moje výčitky odpovedal: Čo sa to stalo s mojím lenivým rodičom? Artur svojmu otcovi naložil aj pri podávaní prihlášky na univerzitu, keď mal napísať krátku esej o svojich záujmoch. Vyčítal mu, že kvôli jeho výchove nemá žiadne záujmy, že mal trvať na tom, aby sa niečomu venoval…
Voľná výchova bez zákazov má podľa psychologičky Márie Tóthovej Simčákovej svoje limity. Občas narazí na nevôľu nedobrovoľne zúčastnených. Majiteľka kaviarne v Nitre vie o tom svoje: „Aj ja mám dvoch vnukov, viem, že tak ako my dospelí ani oni občas nemajú svoj deň. Do mojej kaviarne však prichádzajú rodičia s deťmi, ktoré nemôžem nazvať inak, ako nevychovanými. To už s metódou priateľského prístupu nemá nič spoločné. Decká behajú medzi stolmi, vozia sa na odrážadlách, vykrikujú, lámu kvety. Žiadne prosím, ďakujem či prepáč. Hostia si zapchávajú uši a rodičia spokojne sedia. Samozrejme, česť výnimkám. Len tie sú v menšine. Aj ja sa rada pozerám na otecka, ktorý príde s dcérkou a pekne sa pri stole nad pohárom zmrzliny rozprávajú.“ Možno by sa mala inšpirovať talianskym podnikateľom z Padovy. Antonio Ferrari, majiteľ reštaurácie na severe Talianska, povedal dosť malým nevychovancom, ktorí sa nevedia vpratať do kože, a rozhodol sa finančne motivovať rodičov k tomu, aby svoje ratolesti utíšili. Ponúka špeciálnu zľavu „Sconto bimbi educati“ za dobre vychované deti.
Veronika Šikulová: Neexistuje dobrá alebo zlá mama
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Podľa spisovateľky Veroniky Šikulovej sú dnešné mamičky také isté ako ich mamy. „Svoje deti ľúbime rovnako, aj keď doba nás zmenila. Dnes je okolo všetkého veľa rečí a mnoho návodov na použitie. Ak sa človek chce niečoho "chytiť“, často nevie čoho, a tak sa chytá všetkého… Aj my sme veľa čítali, rovnako ako dnešné mamičky. Myslím si však, že vzťah mama a dieťa má byť trochu intímny. Zavše mám pocit, že sa celý odohráva na sociálnych sieťach a na verejnosti."
Rodáčka z Modry občas nechala svoje deti len tak, samy na seba. „Z nudy vedia vyrásť zázračné veci… Samozrejme, že aj ja som občas pochybovala, či som dosť dobrá mama, ale napokon, mama buď je, alebo nie je. Neexistuje dobrá alebo zlá mama! Deťom sa treba venovať, lebo inak sa deti začnú "venovať“ nám."
Veronika obhajuje aj neposlušné deti. „Deti sa nerodia drzé, nevychované a papuľnaté ani bezohľadné. Nevedia to, čo by mali vedieť ich maminky. Mama je pre dieťa svetom. Zdá sa mi, že dnešné mamy sa boja zostať s dieťaťom samy. Ja som bola rada doma, rada som sa šla prejsť, aj medzi ľudí, ale nerobila som si z okolitého sveta materské centrum. Ani som neočakávala, že všetci okolo mňa musia zdieľať môj obdiv pre moje deti, plienky, prsníky… Skôr naopak, držala som sa o krok späť. Dnes sa o všetkom hovorí "akože“ otvorene. Podľa mňa trochu jednostranne. Maminy sú frustrované, že musia byť s dieťaťom doma, že popoludní spí a ony nemôžu ísť na kávičku s kamoškami, tak dieťatko vlečú do kaviarne. To potom osladí kávu všetkým, čo v tej kaviarni sú. Frustrovaný začína byť svet okolo nich, samozrejme, okrem nich. Podľa mňa sa vyznačujú istou bezohľadnou drzosťou." Rovnako skeptická je Veronika aj pri dojčení na verejnosti: „Súčasťou intimity by malo byť aj dojčenie v ústraní. Nohy, ruky, dokonca aj pupky ženy bežne vystavujú, ale prsia nie… Ani keď sa stanú "nádobou na mlieko“ by som to nerobila. Tajomstvá človek má mať!"
Katarína Filová: Nie sme ježibaby
Foto: Archív Kataríny Filovej
Katarína Filová alias Dedinská mať stojí na opačnej strane barikády. Je biomatka. "Tým, že som si zvolila tento spôsob výchovy a starostlivosti o svoje deti, dostala som sa do sporu takmer s každým,” priznáva dnes už so smiechom. "Začiatky s rodičmi a s rodinnými príslušníkmi z jednej aj druhej strany boli ťažké. Je to pochopiteľné, keďže o ničom z toho, čo som aplikovala do výchovy, ani len nepočuli. Pre nich to boli moderné internetové výmysly, hoci opak je pravda. Je to návrat k jednoduchosti, prirodzenosti a tradíciám.”
Katarína si tvrdohlavo išla za spôsobom života, pre ktorý sa rozhodla a ktorému dôverovala. Stanovila si s členmi rodiny pravidlá a požiadala ich o rešpektovanie. "Dôležité je tiež povedať, že som mala silnú morálnu podporu a dôveru manžela a do karát mi hralo to, že môj spôsob starostlivosti o bábätko začal prinášať okamžité výsledky – pokojné a zdravé dieťatko a spokojnú a oddýchnutú mamičku. Postupne sa moje postupy stali pre všetkých členov rodiny prirodzené a osvojili si ich.
Pri druhom bábätku už vnímajú prirodzene, že od druhého dňa používam namiesto plienok vedierko, že ho nosím na tele v šatke, že namiesto tradičnej postieľky máme o trám zavesenú plátennú kolísku, a že svoje bábo dojčím kedykoľvek a častejšie ako len predpísané každé tri hodiny. Aj na verejnosti. Dojčenie predsa nie je necudné tabu. V prírode tak každá samica kŕmi svoje mláďatá, inak by neprežili! Žiadna dojčiaca matka sa na verejnosti nechce producírovať obnažene viac, než je to nutné, verte mi. Spoločnosť sa však musí naučiť vážiť si to. Aj naši rodinní príslušníci pochopili, že k nám sa na návštevu nechodí s čokoládou alebo keksíkom. Namiesto toho prinesú kúsok ovocia. Keď prídu babky na návštevu, s vnukom sa krásne hrajú a zhovárajú. A rovnako on si užíva ich prítomnosť," hovorí mamička trojročného a štvortýždňového syna.
To, že domácnosť „dedinskej mati” nemá televíziu ani rádio, asi netreba zdôrazňovať. "Namiesto toho sa väčšinu dňa zhovárame, spievame, čítame alebo si recitujeme riekanky. Samozrejme, nežijeme v jaskyni. Veď aj ja pri svojej práci potrebujem počítač a tablet. Raz za čas má preto môj syn dovolené video z YouTube o bagroch či traktoroch. Vždy sa vopred dohodneme na tom, ako dlho. A čudovali by ste sa – ak ste láskavý, ale dôkladný – vaše dieťa bez hádok a cirkusu po jednom videu samo zaklapne notebook,“ hovorí Katarína, fotografka a blogerka, ktorá žije v dome so záhradou na pokojnej a tichej dedinskej ulici.
Foto: Archív Kataríny Filovej
Katarínu na cestu k tomuto životnému štýlu priviedla intuícia a pozorovanie prírody. "Dieťatko do pol roka toho naozaj veľa nepotrebuje. V podstate stačí mama, prsník, šatka na nosenie detí, vedierko, niekoľko látkových plienok, bodíčok a je to. Žiadne veľké výdavky a všetko ostatné je už vlastne len zbytočné haraburdie. Väčšina ľudí vníma biomatky ako premúdrené internetové matky, ktoré sa chcú odlišovať len z princípu, pretože je to módne. My sme však zväčša vzdelané ženy a k materstvu sa staviame zodpovedne. Každé naše rozhodnutie má jasný dôvod. Inklinujeme k prirodzenosti a dôverujeme intuícii. Dbáme o kvalitnú stravu, láskavú vedomú výchovu, hľadáme ekologicky prístupné alternatívy pre každodenný život. Výchove a vzdelávaniu svojich detí venujeme veľa času. Väčšmi, než na materiálnu stránku života sa zameriavame na plnohodnotné emócie, prítomnosť okamihu a zážitky.
Väčšinová slovenská spoločnosť ani len netuší, kto vlastne biomatky sú. Naozaj je matka, ktorá namiesto priemyselne vyrobeného keksíka strčí do ruky dieťaťu kúsok zdravej raw tyčinky či ovocnej kože taká pohroma pre ľudstvo? Alebo matka, ktorá namiesto jednorazových plienok perie v šetrnom ekologickom pracom prostriedku plienky látkové, je taká ježibaba? Dôležité je, aby sa ani jedna, ani druhá strana nad nikoho nevyvyšovala a nikoho nepoučovala. Nevyžiadaná rada, nech je akokoľvek dobrá, je najhoršia. Toho sa držím. Žijem si svoj život, vychovávam a riadim sa podľa seba a ostatní nech si tak podľa seba robia tiež. Ak niekoho moja cesta zaujme, môžem byť inšpiráciou. Nerozdávam rozumy, pokiaľ sa niekto sám neopýta. Možno aj preto som sa za celý čas nestretla s jediným negatívnym názorom. Dokonca mi nedávno jedna slovenská mamablogerka napísala: „Mňa, komerčnú "nebio salámistku“ matku, tvoje biomaterstvo úplne pohltilo." A to si, myslím, hovorí za všetko!