Na akom mieste v rebríčku znečisťovateľov životného prostredia sa nachádza textilný priemysel?
Je v top päťke znečisťovateľov. Textilný priemysel znečisťuje ovzdušie, spodné vody aj pôdu. Textil je väčšinou zmiešané vlákno, ktoré sa nedá kompostovať ani recyklovať. Spracúva sa teda iným spôsobom – skartuje sa, používa sa v nábytkárskom priemysle, v automobilovom priemysle ako výplň do sedačiek, vyrábajú sa z neho izolácie. Väčšina textilného odpadu však končí v spaľovniach, na skládkach alebo sa vyváža do Afriky.
Bojuje Afrika proti dovozu odpadu?
Niektoré africké krajiny dovoz second handu zakázali. Minulý rok to boli tri krajiny, tento rok ich nasledovali ďalšie. Okrem toho, že im odpad ničí životné prostredie, oberá obyvateľov o pracovné príležitosti v krajčírskom odvetví. Za túto ekologickú snahu ich paradoxne USA sankcionujú. Musia totiž hľadať nové územia, kde budú môcť textilný odpad vyvážať.
Foto: Bartinki
Má aj Slovensko problém s textilným odpadom?
Áno, a veľký. Priemerný Slovák si ročne kúpi trinásť kilogramov oblečenia, na Slovensku sa za desať minút vyhodí 460 kg oblečenia. Z tohto množstva sa recykluje len desať percent. Platná legislatíva totiž textilný odpad nešpecifikuje ako odpad na recykláciu. Výrobcovia a dovozcovia do fondu recyklácie neprispievajú. Minulý rok skrachoval jeden z podnikateľov so zbernými kontajnermi na Slovensku. Dôvod? Textilného odpadu pribúda a znižuje sa jeho cena. Tam, kde pred piatimi rokmi stačil jeden kontajner, musia byť dnes štyri. Kedysi sa jeden kontajner vyprázdňoval raz za týždeň, dnes sa tie štyri vyprázdňujú dva až trikrát do týždňa. Aj v second handoch sa tovar predáva lacno a mnohé firmy, ktoré z neho ako-tak prosperovali, sú na hranici prežitia. Ministerstvo životného prostredia je bombardované mestami a obcami, ktoré nevedia, čo majú s týmto komunálnym odpadom robiť.
Aký je rozdiel medzi pomalou a rýchlou módou?
Pomalá móda je klasické ušitie oblečenia – od merania, strihania až po šitie. Rýchla móda nevyužíva krajčírov, ale šičky. Pre rýchlu módu je typická masovosť, veľký objem – rifle sa vyrobia za dvanásť minút. To bežný krajčír nedokáže.
Foto: Bartinki
Aké sú dôsledky fast fashion, rýchlej módy?
Pôvodnou myšlienkou fast fashion bolo, že vyspelejšie krajiny, kde bude cenovo dostupnejšie oblečenie, podporia ekonomiku v rozvojových krajinách. Žiaľ, tento model vďaka ľudskej chamtivosti nefunguje. Naopak, ešte viac prehĺbil rozdiely medzi chudobou a bohatstvom. Čo je však alarmujúce, rýchla móda sa pretavila do ultrarýchlej módy. V praxi to znamená, že dizajnérske značky musia mať už počas uvádzania novej kolekcie na mólach k dispozícii tovar na okamžitý predaj – aby tovar predali skôr, než ich veľké reťazce skopírujú. Nástup ultrarýchlej módy priniesol aj ultralacnú pracovnú silu. Ďalším problémom je nadmerná výroba reťazcov, ktoré nepredaný tovar sťahujú do skladov. V súčasnosti sú to biliónové hodnoty tovaru, ktorý je stále rastúcim odpadom s katastrofálnym dopadom na životné prostredie. Aj veľké módne reťazce majú tovar, ktorý nikdy neuvedú na trh a ten sa stáva odpadom.
Kedy vzniklo hnutie Fashion Revolution?
Vzniklo v roku 2013 ako odpoveď na pád textilnej továrne Rana Plaza v Bangladéši. Napriek tomu, že bola v dezolátnom stave a jej múry praskali, robotníkov nahnali do práce pod hrozbou straty práce. V budove zahynulo 1 138 ľudí a ďalšie tisícky utrpeli zranenia. Mesačná mzda bola v čase katastrofy len 37 dolárov. Málokto vie, že v tejto budove si dávalo šiť oblečenie až 27 svetových značiek. Táto udalosť otriasla verejnosťou a v Londýne vzniklo hnutie, ktoré sa postupne rozšírilo do celého sveta.
Čo je poslaním hnutia?
Momentálne je najaktívnejšou kampaňou na svete, pôsobí vo viac ako šesťdesiatich krajinách. Učí ľudí zaujímať sa o to, čo je za výrobou oblečenia. Ak budú značky transparentné, módny priemysel sa stane udržateľným a etickejším. Cez transparentnosť sa snažíme otvoriť dvere do tovární – aby verejnosť videla, ako sa odev vyrába, v akých podmienkach zamestnanci pracujú a aké majú mzdy. Väčšinou totiž pracujú v zlých podmienkach, v nezabezpečených budovách s nedostatkom svetla. Viac ako šestnásť hodín denne, často aj deti. Hovoríme tomu novodobé otroctvo. Fashion Revolution vydáva Index transparentnosti, v ktorého prvej päťke sú Nike, Adidas či H and M. Aj na Slovensku má Fashion Revolution veľkú podporu a rýchlo sa rozrastá. Našou cieľovou skupinou sú stredoškoláci, ktorí sa stávajú veľkými konzumentmi aj produktov textilného priemyslu. Chceme, aby aj mladšia generácia vedela, čo nakupuje, čo svojím nákupom podporuje a či to vlastne potrebuje.
Foto: Bartinki
Čo je to „etický šatník“?
Nulová odpadovosť v obliekaní neexistuje, museli by sme chodiť nahí. Výroba všetkých textilných materiálov – bavlny, ľanu a iných organických materiálov – a ich recyklácia vyžaduje energiu, ktorá sa z niečoho vyrába. Pri pestovaní, spracovávaní aj tkaní, všade sa vytvára odpad, energia, emisie, všade ostáva nejaká stopa. Napriek tomu môžeme tieto odpady svojím etickým prístupom znižovať.
Ako?
Zamyslením sa nad tým, či naozaj potrebujeme také množstvo oblečenia. Netreba sa uspokojiť s tým, že sa recykluje alebo že ho niekomu časom darujeme. Odev nezmizne tým, že ho posunieme ďalej. Základom je zníženie konzumu. Ako prvé ľuďom radím: Otvorte si skriňu a pozrite sa, čo v nej máte. Najprv si vytrieďte veci – tie, ktoré ste za posledné dva roky mali alebo nemali na sebe oblečené, čo je váš štýl, čo najčastejšie nosíte, čo sa vám hodí alebo nehodí, dajte bokom pracovnú uniformu či pracovný a športový odev. Taká kritická analýza vlastného šatníka. Odevy, ktoré majú pre nás emocionálnu hodnotu – pamiatku po mame, babičke alebo tie, čo sa spájajú s niečím významným, majú, samozrejme, výnimku. Treba myslieť aj na to, že máme štyri ročné obdobia, čo sú vlastne tri sezóny, pretože jar a jeseň spadajú do jednej kategórie, na ktoré potrebujeme oblečenie.
Foto: Bartinki
Kam s nepotrebným oblečením?
Oblečenie v dobrom stave niekomu darujte alebo ho vymeňte s kamarátkami či v rámci rodiny. Veď kedysi sa bežne dedilo zo starších detí na mladšie. Aj na Slovensku sa už organizujú SWAP-y (anglický výraz pre výmenu), kde si čisté, vypraté oblečenie môžete vymeniť za iné. Možnosťou sú aj charity, ktoré však už majú oblečenia dostatok. Obnosený odev v horšej kvalite sa dá zaniesť do textilných kontajnerov. Ani poškodené oblečenie nepatrí hneď do odpadkov. Dá sa opraviť, prešiť alebo vytvoriť úplne nový kus odevu. Šitie je skvelá terapia. Žiaľ, my už sme si odvykli od ručných prác – máme pocit, že je to veľmi zložité.
Už si teda na seba nekúpime nič nové?
Po takejto revízii šatníka by ste už mali vedieť, čo nosíte. Ak ešte na konkrétnu sezónu niečo potrebujete, predtým, než si to kúpite, porozmýšľajte, či sa niečo z vášho šatníka dá prerobiť, opraviť. Ak si neviete odevy prešiť sama, požiadajte krajčírku alebo kamarátky, ktoré rady šijú, aj to je cesta. Alebo vyskúšajte kurz šitia. Ak nevyhnutne potrebujete niečo nové, vyskúšajte spomínané SWAP-y, „second handy“ či bazár na Facebooku alebo na internete. Je veľa možností, ktoré môžeme vyskúšať predtým, než si kúpime niečo nové. Paradoxne, čím máme menej veci, tým sme rýchlejšie oblečení. Ak si však budete potrebovať niečo kúpiť, vyberajte ľahko kombinovateľné kúsky z kvalitných materiálov.
Aké kritériá by mal kupovaný odev spĺňať?
Predovšetkým, aby bol eticky vyrobený. Tak ako sme sa naučili čítať informácie o potravinách, mali by sme to robiť pri každom spotrebnom tovare. Základnou indíciou je visačka alebo štítok. Ak je na nich uvedené „vyrobené na Slovensku“, bude tam určite aj firma. Pomocou Googlu sa dá vypátrať, akým spôsobom svoj tovar vyrába. Tí, čo majú čistý štít, si môžu dovoliť byť transparentní. Komunikácia je dnes rýchla, ak vás zaujíma, z čoho bol výrobok ušitý a ako, pokojne sa im môžete ozvať. Ak je na visačke uvedené, že tričko bolo ušité v Bangladéši, nemusíte ho odmietať. Aj v tejto krajine sú fabriky, ktoré platia zamestnancom zodpovedajúcu mzdu. Certifikát na výrobku garantuje, že pracovné podmienky spĺňajú potrebné štandardy. Má to však háčik. Ak bolo oblečenie vyrobené eticky a z biobavlny, no následne chemicky farbené, celý predchádzajúci proces sa neguje. Aktuálne sa roztrhlo vrece s certifikátmi, ale je v nich veľký rozdiel. Najznámejším overeným je GOTS certifikát, no mnohé firmy si ich vytvárajú samy alebo tento marketingový ťah má názov „greenwashing“. Ak budete nakupovať menej odevov, rýchlejšie sa v ponuke zorientujete. Ja si napríklad kupujem tričká od jedného výrobcu, ktorý spĺňa podmienky etickej výroby, a ďalej už nemusím pátrať po informáciách.
Foto: Bartinki
Čo hovoríte na argument, že pomalá móda a nakupovanie u dizajnérov je veľmi nákladné? Dá sa to zmeniť? Nie každý má prostriedky na šaty od krajčíra…
Jeden kvalitný kúsok vyjde lacnejšie ako x nekvalitných. Treba si na kvalitný odev našetriť, ako si šetrili naši dedovia. A potom sa o ten kúsok odevu starať. Lacné tričko nikdy nie je lacné. Vždy naň niekto dopláca. Či sú to robotníci v továrňach na prvom mieste, ale dotýka sa to aj nás, znečistením životného prostredia. Lokálny výrobok je drahší, ale to je jeho reálna cena. Vďaka reťazcom a rýchlej móde sme si zvykli na nízke ceny. Treba sa však pýtať, prečo je to také lacné? Podporou pomalej módy podporujeme lokálnu ekonomiku, vlastných ľudí, návrat remesiel.
Nakupovanie je nádherná terapia. Dá sa zo dňa na deň začať ignorovať nákupné centrá?
Stačí spomaliť, zastaviť sa a zistiť, čo vlastne potrebujeme. Dať si načas trochu oddychu od nakupovania. Ľudia zvyčajne prídu na to, že majú oblečenia viac, než potrebujú. Čím máme viac šiat, tým častejšie lamentujeme, že si nemáme čo obliecť. Pri menšom počte kúskov je to jednoduchšie. Ja som radosť z nakupovania odbúrala tak, že som si začala vyrábať oblečenie sama. Vášeň sa preklopila z jednej na druhú.
Foto: Bartinki
Takže aj vy ste mali obdobie, keď ste pri nakupovaní oblečenia uleteli?
Vo Veľkej Británii, kde som si pôvodne išla na rok zlepšiť angličtinu, som bola šesť rokov. Vyštudovala som MBA a ako manažérka prenájmu privátnych nehnuteľností som potrebovala dobre vyzerať. Tesne pred finančnou krízou aj v Británii prevládal veľký konzum, aj ja som podľahla nakupovaniu. Trendy kúsky mi zvyšovali sebavedomie v práci. Bola som vychovávaná v striedmosti a v krajine s trhom presýteným spotrebným tovarom v dostupných cenách som sa rozšupla. Pri sťahovaní z Británie som mala až tristo kilogramov oblečenia a topánok. Vďaka tomu vošlo do môjho života upcycling – nové zo starého.
- 13 kg oblečenia ročne si kúpi obyvateľ SR
- 50-tisíc ton textilného odpadu vyprodukujeme na Slovensku
- 460 kg oblečenia sa v SR vyhodí každých desať minút
- 50-tisíc kilometrov prejdú rifle, kým sa dostanú k Slovákovi
- 30 % oblečenia vyrobeného na svete sa predá, až 70 % je odpadom
Začali ste si prerábať oblečenie?
Cítila som, že moje nákupy nie sú v poriadku, že mi niečo len suplujú a problém musím v prvom rade vyriešiť v hlave. V tom čase som stretla manžela, ktorý je Holanďan. Mala som na výber – ostanem v Británii alebo si zbalím kufre a pôjdem za ním, do holandského mesta Arnhem. Bol to obrovský zlom. Prišla som o dobre platenú pozíciu, bola som nezamestnaná, bez príjmu. Izolovaná v krajine, kde som nikoho nepoznala. Keďže manžel chodil do práce, musela som niečo robiť, aby som sa nezbláznila. V rámci detoxu a sporenia som si dala ročnú výzvu nič nenakupovať. Kopu handier, ktorá mi visela v skrini, som začala prerábať. Na kuchynskom stole som tvorila drobné veci a doplnky, ktoré sa časom predali pod značkou Bartinki. Názov vznikol zo skomoleniny môjho a manželovho mena – on je Bart, ja som Tinki. Tak nás volali priatelia v Británii, keď sme spolu začali chodiť.
Bola to vaša prvá skúsenosť so šijacím strojom?
Šiť a vytvárať vlastné veci ma bavilo už v detstve, priviedla ma k tomu babka. V detstve som posúvala látku pod patku jej starej singerky, zatiaľ čo ona nohami poháňala stroj. Prostredníctvom oblečenia pre bábiky som porozumela mašine a získala základné zručnosti. Keď som mala dvanásť, rodičia mi kúpili šijací stroj. Šiť som sa učila sama, pomáhali mi strihy z Burdy a skúmanie, ako je oblečenie ušité. Nedostávala som vreckové, a keď som chcela vyzerať inak ako spolužiačky, musela som si oblečenie šiť sama. To mi vydržalo až po vysokú školu.
Foto: Bartinki
Vaša značka dnes využíva lokálne nechcené materiály. Kde ich získavate?
Holanďania veľmi radi šijú, kvalitné látky sa dajú nakúpiť na trhoch v Arnheme. Je tu totiž jedna z najlepších dizajnérskych škôl v Holandsku a študenti potrebujú materiál na tvorbu. Predajcovia sem prinesú všetky nechcené alebo poškodené látky, lebo vedia, že sa minú. Pre študentov je dôležitejšia cena než kvalita. Postupne som ich začala používať aj ja. Používam tiež staré, vintage materiály ako výšivky, gobelíny, látky z babkinej povaly, ale napríklad aj vzorky z veľkoskladov. Zháňanie týchto materiálov znamená neustále pátranie a hrabanie sa, skoré ranné vstávanie, aby som stihla uloviť to naj z trhov alebo blšákov.
Martina Mareková Kuipers
Dlhoročná podporovateľka a dizajnérka pomalej módy sa narodila..... Od januára 2018 je koordinátorka Fashion Revolution pre Slovensko – celosvetové hnutie za transparentnosť, udržateľnosť a etickosť v módnom priemysle. Jeho cieľom je spoločne a radikálne zmeniť spôsob, akým je naše oblečenie vyrábané, predávané a z akých zdrojov vzniká. Je takisto dizajnérkou vo vlastnej slow fashion značky Bartinki. Tvorí z textilného odpadu s prihliadnutím na etickosť výroby. Je vydatá a žije medzi Slovenskom a Holandskom.
Dostáva sa domáce šitie opäť do módy, podobne ako varenie či farmárčenie?
Áno, kurzy šitia začínajú byť obľúbené. Ja napríklad organizujem kurz prerábania oblečenia kreatívnou formou. Učím ľudí, že z obyčajnej košele sa pri troche fantázie dajú vytvoriť iné kúsky oblečenia alebo užitočných predmetov. Je to ako s varením, aj šitie chce prax. Určite nezačneme s nejakým trojchodovým menu, ale s praženicou. O kurzy majú záujem aj malé dievčatá a je veľká škoda, že v školách už nemáme ručné práce. Okrem zručnosti totiž deti učia aj trpezlivosti. V dnešnej instantnej dobe sa očakáva rýchly, pozitívny výsledok. Deti nie sú zvyknuté na prehry. Skúšame preto spolupracovať so školami, diskutovať s deťmi aj o udržateľnosti módy.
Foto: Bartinki
Čo poradíte začiatočníkom, ktorí sa rozhodnú zmeniť spôsob uvažovania nad svojím odievaním?
Netreba na seba tlačiť. Začnite jednoduchšími krokmi, aby ste nezlyhali. A keď predsa, netreba z toho robiť drámu, nejaký prehrešok z času na čas je v poriadku. Podstatné je, aby ste nepodporovali do oči bijúci neetický, neférový biznis. Znížte svoju spotrebu, zdravo redukujte, nemusíte ísť do úplného minimalizmu až nulovej odpadovosti. To všetko vedie k striedmosti, k zamysleniu sa nad tým, čo a ako to robíme. Treba si najprv upratať v hlave, skriňa sa nám potom uprace sama.
Veronika Cifrová Ostrihoňová: No nekúp to!
Foto: Jana Kollárová, Pravda
Televízna redaktorka a moderátorka, ktorej téma udržateľnej módy nie je cudzia, sa zapojila do kampane No nekúp to! – Aj malou zmenou môžeš veľa dokázať. „Jej cieľom je znížiť objem plastového a textilného odpadu, nakupovať s rozumom a myslieť pritom aj na ľudí, ktorí veci pre nás vyrobili či vypestovali. Počas nasledujúcich tridsiatich dní som sa správala ešte ohľaduplnejšie k nim aj k životnému prostrediu,“ hovorí Veronika, ktorá mesiac nosila a kombinovala len dvanásť kúskov oblečenia. Dokázala tým, že aj s málom sa dá byť chic. „Nebolo to také zložité, pretože som v druhom stave a väčšina oblečenia mi je malá. Obávala som sa jedine toho, či mi na konci mesiaca bude všetkých tých dvanásť kúskov dobrých. Základom bolo zostaviť si ľahko kombinovateľnú kapsulovú kolekciu a nenakupovať nič nové. Chcelo to trochu plánovania, ale zjednodušil sa mi život a šetrila som čas pred šatníkom.“