Na zverejňovanie svojich záberov na sociálnych sieťach má vypracovanú stratégiu, ktorej súčasťou je aj starostlivé načasovanie, kedy novú fotku vložiť, aby dostala čo najviac označení „to sa mi páči“. Ak ich získa menej ako 600, zmaže ju.
„Keď nahrám novú fotku, počas prvej minúty alebo dvoch dostanem nejakých sto palcov hore. To milujem, tieto chvíle, kedy sa mi telefón doslova zblázni. Je to úžasné,“ povedal Junaid.
Podľa nedávnej štúdie je posadnutosť robením si selfíčiek skutočnou psychickou závislosťou, ktorej dali vedci označenie selfitída. Odborníci z Nottingham Trent University (NTU) a z indickej školy manažmentu TSM uviedli, že nutkanie zhotoviť si selfie a nahrať ho na sociálne siete viackrát ako šesťkrát za deň, už predstavuje chronickú selfitídu.
Sám Junaid (na foto nižšie) pripúšťa, že jeho nutkanie vedie k stretom s jeho milovanými a blízkymi. „Každú chvíľu od nich počujem: ‚Nemôžeš sa ísť najesť, namiesto aby si sa fotil?‘ A ja odpovedám: Nie, predsa som sa nechystal tri hodiny zbytočne. Tak prečo by som si nemohol urobiť fotku?“
Negatívne komentáre pod jeho fotografiami už ho vraj nemrzia, tak ako predtým, ale pripúšťa, že pod tlakom sociálnych médií podstúpil niekoľko operatívnych úprav svojho tváre. „Pred pár rokmi som takto nevyzeral. Bol som zvyknutý na svoju prirodzenú podobu. Ale s posadnutosťou sociálnymi médiami prišla aj túžba vylepšiť svoj vzhľad. Nechal som si potiahnuť zuby umelou sklovinou, vyplniť bradu, líca, vylepšiť líniu brady a pier, nechal som si vstreknúť botox pod dolné očné viečka, vytetovať obočie a hĺbkovo zmraziť tukové bunky,“ vypočítava Junaid.
Tento mladík z Essexu si vraj uvedomuje, ako negatívne dokážu byť sociálne médiá, ale tvrdí, že ich neberie príliš vážne. „To, čo vidíte na sociálnych sieťach, nie je pravda,“ hovorí. „Ak ich využívate správnym spôsobom, je to zábava. Ale nesmiete ich nechať, aby vás začala ovplyvňovať, pretože potom sa začnete snažiť byť na Instagramu niekým iným, než naozaj ste – a to za to nestojí.“
Dvadsaťtriročný Danny Bowman bol posadnutý nahrávaním selfíčiek na sociálne siete, keď bol teenager. „Chcel som zapadnúť a mal som pocit, že najlepší spôsob, ako to dosiahnuť, je dobre vyzerať,“ hovorí. Preto si začal robiť selfie, a potom na nich hľadať vlastné nedostatky – ktoré zakaždým objavil. A z tohto procesu sa stal diabolský začarovaný kruh. „Opakovalo sa to stále dookola. Trávil som deň čo deň desať hodín denne pred zrkadlom robením si selfie,“ dodal.
Keď mal 16 rokov, pokúsil sa o samovraždu. Skončil v liečebni, kde mu zistili poruchu vnímania vlastného tela. Teraz je presvedčený, že k nej podstatnou mierou prispeli práve sociálne médiá. Danny teraz študuje na univerzite a zároveň pomáha mladým ľuďom s psychickými zdravotnými problémami. „Fotografie, ktoré teraz nahrávam na Instagram, nie sú selfíčka, ale snímky, na ktorých hovorím s ľuďmi, alebo im prednášam. Napĺňa ma to podstatne viac, ako keby som zverejňoval selfie, žobral o pozornosť a dúfal, že získam nejaký počet lajkov,“ dodal.