Dôležité však je, že prvou úspešnou transplantáciou srdca v samostatnej SR zvýšil sebavedomie nielen sebe, ale aj celému odvetviu slovenskej medicíny a vôbec našim lekárom.
V marci 1998 ste uskutočnili prvú úspešnú transplantáciu srdca na Slovensku. Čo bolo vtedy pre vás najťažšie a v čom by bola podobná operácia dnes „ľahšia“?
Najťažšia nebola ani tak príprava – v teoretickej i v praktickej rovine, ani mnohé prebdeté noci vo viedenskej Kardiochirurgickej klinike AKH, kde nás môj dobrý priateľ prof. Ernst Wollner (vtedajší šéf AKH) pozýval na transplantácie – tie boli väčšinou v noci – a kam som so svojím tímom chodieval. Najťažší bol pre mňa tlak, ktorý na mňa vyvíjal môj priateľ prof. MUDr. Juraj Fabián, DrSc., FESC, šéf transplantačného a kardiologického programu – opakovane mi zdôrazňoval: „Vilo, ja Ti dám príjemcu srdca len vtedy, keď mi povieš, že si na 110 % na transplantáciu srdca pripravený. Uvedom si, že tá prvá transplantácia srdca v Slovenskej republike musí byť úspešná“!
Čo vtedy znamenala táto operácia pre slovenskú kardiochirurgiu? Zmenil aj vás osobne a profesionálne tento úspech? Začala sa nová éra?
Pre mňa v prvom rade znamenala, že slovenskí pacienti, ktorí už nemali žiadnu inú šancu na prežitie, len transplantáciu, nemuseli chodiť do Českej republiky. V druhom rade znamenala, že sme schopní na Slovensku zvládnuť takýto náročný výkon a pre mňa znamenala tiež osobnú satisfakciu, že som so svojím tímom posunul slovenskú medicínu aj do medzinárodného povedomia. Ako ma zmenil tento úspech? Športovec, ak chce vyhrávať, musí okrem vedomostí disponovať nemalým stupňom sebavedomia – tak aj mňa ako chirurga to posunulo ďalej.
Liečili ste stovky sŕdc – ako to zvládlo vaše srdce? Máte ho zdravé?
Nie stovky, boli to už tisícky operácii. Moje srdce funguje ako švajčiarske hodinky, ale robím preto nemálo. Okrem kardiochirurgickej praxe, každodenného čítania odbornej literatúry – hodinu až dve denne – je to pravidelná fyzická príprava. Venujem sa športom, ako sú tenis, stolný tenis, plávanie, bicyklovanie.
Je dnes už vďaka vývoju techniky a medicínskych postupov operácia srdca rutinná záležitosť? Nahradí časom chirurga technika? Čo je nenahraditeľné?
Ako každá opakovaná ľudská činnosť aj operácia srdca je rutinná záležitosť. Ale znova to porovnám so športom, každý športový zápas je síce o pohybe, góloch, ale s iným súperom, tak isto nie sú dve srdcia rovnaké. Ja idem do každého zápasu so srdcovou chorobou s maximálnym nasadením, s túžbou vyhrať, poraziť chorobu. A je mi jedno, či sú mojím súperom koronárne cievy, srdcové chlopne alebo celé srdce, ktoré treba vymeniť. Lenže na rozdiel od športu v našej srdcovej chirurgii prehra je ďaleko drahšia, môže znamenať aj stratu života. A či nahradí chirurga technika? Vylúčená vec. Technika chirurga nenahradí. A odpovedám tým aj na ďalšiu otázku, čo je nenahraditeľné. Ľudský um.
Ste v kontakte so svojimi pacientmi, ktorí prežili operáciu srdca? S ich príbuznými? Čo vám najčastejšie hovoria? Za čo vám ďakujú? Čo je na ľudskom živote najcennejšie?
Som v kontakte s mnohými pacientmi, ktorých som operoval – napríklad s bývalými reprezentantmi vo vodnom póle, tromi bratmi Schmukovcami, ktorých som operoval na ischemickú chorobu srdca. Moja životná filozofia spočíva v tom, že každý pacient, ktorého operujem, má moje osobné mobilné telefónne číslo s dodatkom, že ak budú mať zdravotné problémy, môžu mi kedykoľvek zavolať. A platí to celých 24 hodín. Z toho, čo mi pacienti hovoria a píšu, by dnes bola už nemalá kniha. Je to úžasný pocit mať srdce v rukách, „vlastniť“ ich životy. Ale nejde len o životy, pretože vo väčšine prípadov sa im výrazne zlepší aj kvalita života. Môže byť väčšia satisfakcia pre chirurga? A čo je na ľudskom živote najcennejšie? Zdravie, možnosť pracovať, milovať, komunikovať, mať rád ľudí, ktorí sú okolo vás. Mnohé z toho dnes v našej spoločnosti chýba. Myslím si, že sa mi v medicíne podarilo dosiahnuť nemálo, čoho dôkazom sú mnohé, aj oficiálne ocenenia vrátane najvyššieho štátneho vyznamenania SR Radu Ľudovíta Štúra I. triedy. Moja pracovná dráha ma posunula aj v mojom myslení a chcel by som pre Slovenskú republiku byť naďalej prospešný, možno aj v širšom kontexte.
Text: Helena Dvořáková pre magazín Pravdy
Foto: archív NUSCH