Zažil ju ako čašník v kedysi najelegantnejšom bratislavskom hoteli Carlton, kam chodila nielen bohéma, ale aj bežní Bratislavčania. Ako učeň v Carltone čistil cesnak pre Nikitu Chruščova, neskôr na Úrade vlády obsluhoval zahraničných prezidentov a premiérov. A podobne ako vrchný v Menzelovom filme môže hrdo povedať: Obsluhoval som kráľa – presnejšiu anglickú kráľovnú.
Pracovať v chýrnom hoteli Carlton bola pocta, nedostal sa tam každý čašník. Karol Fejes do Carltonu nastúpil ako pätnásťročný učeň v roku 1955 a pracoval v ňom celých 37 rokov, kým hotel neuzavreli pre rekonštrukciu.
„Carlton patril v Európe medzi najlepšie hotely – bolo v ňom 360 izieb a 280 zamestnancov – skoro ako v malej fabrike. Hotel mal svoje holičstvo, práčovňu, novinový stánok – všetko bolo v budove, hosť nemusel z hotela ani nos vystrčiť,“ spomína Karol Fejes. Na otázku, aký dnešný hotel by sa noblesou vtedajšiemu Carltonu vyrovnal, Fejes odpovedá: „Možno Kempinski, ale ten nemá historickú atmosféru.“
Keď sa obsluhovalo na striebre
Carlton funguje aj dnes, ale je to už celkom iný hotel s iným duchom. Fejes spomína na časy, keď v hoteli pracoval: „Chodilo k nám veľa stálych hostí. Denne sme mali štyridsať štamgastov – boli medzi nimi František Dibarbora, manželia Hubovci, František Zvarík, Juraj Slezáček, Juraj Kukura… nielen herci, ale aj sochári, maliari a celkom obyčajní Bratislavčania. V 60. rokoch k nám každý deň chodil na obed, olovrant aj večeru kožný lekár Volko s manželkou. Svoj stôl mal vždy o druhej pripravený aj fotografista Rebran, ktorý mal oproti Carltonu svoj ateliér a robil ako jediný v Bratislave svadobné fotky. Ceny boli nízke a jedlo domáce.“
Čo vytváralo noblesu? „Samotné miesto aj atmosféra – čašníci jednotne oblečení v bielych blúzach, motýlikoch a zásterách až po zem. Od 70. rokov sme nosili smokingy, ženy zasa sukne, blúzky a čelenky – bez nich by dostali pokuty. Nie ako dnes, keď ani neviete, kto vás obsluhuje,“ spomína Karol Fejes.
Až do začiatku 70. rokov sa pritom všetko jedlo nosilo na striebre, dokonca aj v jedálni. „Taniere museli byť vypulírované a teplé. V rajóne, ktorý tvorilo 5–6 stolov, som spolu s pomocníkom obsluhoval do 25 ľudí. Inkasoval len vrchný a každého hosťa osobne vítal a pri odchode sa s ním lúčil vedúci strediska,“ hovorí Fejes.
Dnes už taká obsluha neexistuje. V 90. rokoch, keď sa Fejes dostal do Španielska a Francúzska, zistil, že nóbl časy sa skončili aj tam. Na striebre a vo fraku však obsluhoval vlani, keď na Slovensko prišiel ruský prezident Medvedev. Ešte pred pol storočím však človek nemusel byť premiérom či prezidentom, aby jedol na striebre. Jedávali tak aj celkom bežní hostia hotela Carlton či neskôr otvoreného Devína.
Carlton kedysi poznali aj zahraniční hostia – Rakúšania či Švajčiari, bola to podobne známa značka ako viedenský hotel Sacher. A tak ako sa Viedeň pýši svojou Sachertortou, aj bratislavský Carlton mal povestné jedlá a zákusky, ktoré sa nikde inde nepodávali. „Miňonetky, slané tyčinky, gaštanové pyré, gaštanové jazýčky, šišky či bratislavské rožky. V Carltone sme mali aj svojho pekára, ktorý na obed aj na večeru piekol čerstvé pečivo a bábovky do kaviarne. Mali sme veľa špecialít, vtedy zákusky a jedlá neboli jednaké ako dnes,“ spomína Fejes.
Cesnak pre súdruha Chruščova
Keď Carlton zavreli, odišiel šikovný čašník pracovať na Úrad vlády. Vydržal tam pätnásť rokov a posledné dva roky ešte slúži na pol úväzku. Obsluhoval mnohých vysokopostavených hostí – amerického prezidenta Busha aj ruského Putina, pred pár rokmi anglickú kráľovnú Alžbetu II. na slávnostnej večeri pre sto ľudí v Redute.
Ale slávne mená si užil dávno predtým. Keď bol učeň druhák, bol v Carltone ubytovaný Chruščov s Bulganinom. „Každé ráno mi môj vrchný Tóno Jurča povedal: treba očistiť pre súdruhov Chruščova a Bulganina cesnak. Sovietsky vodca ráno vypil fľašu vodky, mal vysoký tlak, tak potreboval každé ráno misku cesnaku.“
Karol Fejes spomína, že do 90. rokov na Slovensko chodilo málo západných delegácií, ale zato veľakrát obsluhoval partajných šéfov zo sovietskeho bloku – Jánosa Kádára z Maďarska, Waltera Ulbrichta z NDR, Todora Živkova z Bulharska či Jaruzelského z Poľska. Premiér Mečiar hostil Rusov, no podľa Fejesa inak nemal veľa návštev. Viac hostí začalo chodiť za jeho nasledovníka Dzurindu. Nedávno vo Fejesovej zbierke známych mien pribudol maďarský prezident Pál Schmitt a premiér Viktor Orbán, obsluhoval aj dánskeho kráľa.
Chýbajú mu staré časy? „Aj áno, obsluha už nie je elegantná ako predtým. Dnes je málo čašníkov na úrovni, často ide o nevyučených študentov, brigádnikov. Majitelia chcú buď ušetriť na odborníkoch, alebo práci dobre nerozumejú,“ myslí si Fejes.
Podľa neho by mal dobrý čašník ovládať predovšetkým techniku obsluhy – čo má z ktorej strany podávať a kedy. Dôležité je tiež poznať cudzie jazyky. Hoci Fejes nie je rodený Bratislavčan, dohovoril sa nemecky i maďarsky a učil sa aj anglicky, keďže pracoval aj v Kanade.
„A môj vrchný Tóno Jurča vedel až štyri reči. Keď sme pri ňom, podstatné pre čašníka je aj mať vzor. Mňa môj vrchný brával na všetky akcie so sebou, veľa som sa od neho naučil. Dnes už čašník nie je prestížne povolanie, ale kedysi mal u hostí rešpekt. Veľa urobilo aj pekné prostredie, aj dobré oblečenie čašníkov. Vtedy sme na jednom mieste nerobili dva mesiace, ako je to dnes časté, ale aj pätnásť rokov. Veď ja som v Carltone vydržal 37 rokov. Pre mňa to vždy bolo vysnívané povolanie,“ uzatvára Karol Fejes.
Text: Katarína Sedláková pre Magazín Pravdy
Foto: REUTERS