Podobnú otázku si položila britská sexuologická poradkyňa Tracey Coxová, ktorá pravidelne prispieva svojimi komentármi na stránky britského denníka Daily Mail. Hoci je žena a mnohí by očakávali, že bude stáť na strane barikády, ktorá hlási milovanie len pri skutočnej túžbe ženy, nie je to celkom tak.
„Pokiaľ fungujete v dlhodobom, pevnom a monogamnom vzťahu, mali by ste sa zmieriť s tým, že občas budete mať s partnerom sex aj vo chvíli, keď to tak celkom necítite,“ vyhlásila hneď na úvod svojho stĺpčeka odborníčka. Podľa nej by malo rozhodovanie uľahčiť najmä niekoľko dôležitých atribútov – láska k partnerovi (partnerke), úcta k partnerovi (partnerke) a tiež snaha urobiť ho (ju) sexuálne šťastným.
Podľa Coxovej je takzvaný „povinný sex“ v prípade vzťahu dvoch ľudí, ktorí sa dohodli na záväzku, že nebudú vyhľadávať sexuálnu spoločnosť nikoho iného, občas nutný. Ide o akýsi nevyslovený sľub uspokojovať sexuálne potreby jeden druhého. Ak jeden v takomto vzťahu začne štrajkovať – a odmieta sex čoraz častejšie, nastáva problém. A voči partnerovi to nie je celkom fér. Vtedy je veľmi pravdepodobné, že môže do vzťahu vstúpiť niekto tretí.
Samozrejme, nie je vôbec jednoduché v momente, keď na milovanie nemáte náladu, tváriť sa ako keď šibne čarovným prútikom a odrazu zohrať celú rozstonanú etudu. Ale to Coxová ani neodporúča. Podľa nej by sa žena či muž mali snažiť dostať do sexuálnej nálady. Pokiaľ je medzi partnermi láska, veľkým motivátorom býva snaha uspokojiť toho druhého. Zároveň aj sledovanie jeho reakcií alebo vzrušenie dokážu privodiť vzrušenie aj opačnej strane.
Problém nastáva, ak sa celý sexuálny život skladá len z „povinného sexu“. Coxová však pripomína, že aj ľudia, ktorí svoj intímny život hodnotia ako vysoko uspokojivý, priznávajú, že zhruba 25 percent ich sexuálnych stykov sa deje za účelom uspokojenia partnera. Myslia pri tom viac na svoju polovičku ako na seba samých.