Choroba sa môže zmeniť na výzvu k rastu, k odhaleniu nových schopností, na stanovenie cieľov a na zhodnotenie toho, čo je pre nás dôležité, píše taliansky denník Corriere della Sera.
Kto je ochotný považovať choroba, dokonca ťažkú, za výhodu? Takáto otázka môže viesť k tomu, že toho, kto ju položil, považujeme za provokatéra. To je pochopiteľné.
Kríza a bod zmeny
„Choroba si nás nájde tam, kde sme. Pokiaľ ide o mňa, pochopila som, že ju môžem prežívať ako nepriateľskú okolnosť, alebo naopak ako veľkú a nezaslúženú príležitosť učiť sa. Rozhodla som sa pre to druhé,“ hovorí africká lekárka, ktorá o tom podala svedectvo v knižke Sendino umiera. Čo si o tom myslieť? Otázka choroby sa začína zjavovať v inom svetle? Je menej ofenzívne a nenávistná?
Pozrime sa hlbšie do histórie a na opačnú stranu sveta. V Číne pred tisíc rokmi vymysleli dva ideogramy, ktoré sa v našom prepise stávajú slovom: wej-ťi. Toto slovo obsahuje dva koncepty: krízu a rozhodujúci bod zmeny.
Dnes rastúci počet štúdií ukazuje, že sa človek nemusí tešiť dobrému zdraviu, aby sa cítil v pohode a mal dobrú kvalitu života. Nielen to. Problematická udalosť, ako je choroba, môže mať rôzne dopady na pohodu a na kvalitu života človeka, a to: môže sa na ňu pozerať negatívne, ako na zdroj hrozby a nebezpečenstva, alebo pozitívne, ako na výzvu. Choroba môže v sebe mať pozitívny potenciál, môže pomôcť človeku dostať sa do takej situácie, že je schopný lepšie čeliť ťažkostiam a utrpeniu, uvádza psychológ Marcello Cesa Bianchi.
Choroba z nás vytiahne aj to dobré
Už dve alebo tri desaťročia dodávajú štúdie v oblasti pozitívnej psychológie vedecký dôkaz tejto koncepcie. „Choroba rovnako ako iné traumatické zážitky má tú schopnosť, že v človeku odhalí pozitívne hodnoty a zdroje. Choroba sa dá považovať za dve strany tej istej mince: jedna je charakterizovaná bolestnými skúsenosťami počiatočnej fázy diagnózy a liečby, druhá zahŕňa pozitívne aspekty vyplývajúce z počiatočnej krízy,“ uvádza psychologička z Milánskej štátnej univerzity Antonella Delle Faveová.
Situáciu osoby s chorobou ako je rakovina, ale nielen tá, si môžeme predstaviť ako vstup do tmavého tunela a beznádej. V posledných 30 až 40 rokoch sa ale na konci tunela začalo ukazovať svetlo a začiatok novej cesty. Stále častejšie sú si chorí vedomí tejto perspektívy.
Pokiaľ ide o lekárov, potom diagnózu a terapiu musí sprevádzať pozornosť voči subjektívnej skúsenosti pacienta v zhode s emotívnymi, ale aj kognitívnymi a motivačnými aspektmi. Tak sa vzťah pacienta k lekárovi môže stať zásadným zdrojom prispievajúcim k uľahčeniu procesu uzdravovania a ku konštruktívnemu spolužitiu s chorobou.
„Lekár musí byť aj nositeľom nádeje, ktorú môžeme považovať za katalyzátor uzdravovania,“ uvádza riaditeľ pediatrickej kliniky na univerzite Milano-Bicocca Giuseppe Masera. Nádej znamená presvedčenie, že možno nájsť cestu, ako účinne čeliť problému, a že existujú motivácie a schopnosti k tejto ceste. Nezamieňajme to ale s optimizmom, s pozitívnym myslením, že všetko tak či onak dopadne, ani s ilúziou. Rozvoj „vedomej nádeje“ je reálny proces a prispieva k nemu vytváraniu vzťahu medzi lekárom a pacientom na novom teréne.
Na rodinu sa nesmie zabúdať
Za každým chorým je ale rodina, ktorá tiež trpí. Aj členovia rodiny potrebujú pozornosť a výchovu k tomu, ako podporovať svojho drahého aj z psychického hľadiska. Dá sa hovoriť o tom, že by rodinní príslušníci mali možnosť bývať spolu s pacientom? Určite áno, aj tento aspekt sa stal predmetom vedeckých štúdií a viedol k vývoju programov priamych zásahov do rodiny. Choroba rodinného príslušníka môže byť príležitosťou, ako odhaliť významné hodnoty, city, nájsť nové role. Je ale potrebné priznať, že to tak často nie je.